Prijať Božie odpustenie a ponuku spásy je zásadné

Vo Svätom písme čítame: „Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom“ (Mk 3, 28 - 29).

A na inom mieste: „Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom“ (Mt 12, 31 - 32).

Z týchto dvoch miest z evanjelií teda vyplýva, že existuje hriech, ktorý má prívlastok neodpustiteľný. A z toho rezultuje, že je večný. Zjednodušene by sme sa mohli pýtať, ak je tento hriech neodpustiteľný, kde je „chyba“ - na strane Boha, alebo na strane človeka?

Má Božie milosrdenstvo určité hranice, takpovediac svoje limity, alebo človek vo svojej slobodnej vôli môže zaujať taký hraničný a extrémny postoj, že aj Božia dobrota, láska, moc i milosrdenstvo sa stretávajú s neprijatím a odmietnutím? Myslím si, že vy už aj tušíte, že tá druhá časť otázky je správna.

Prehrešenie proti nádeji

Starší katechizmus z čias pontifikátu Pia X. (1903 – 1914) spomínal hriechy proti Duchu Svätému, ktoré vedú k večnému zatrateniu:

1. opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo,

2. pochybovať o Božom milosrdenstve a oddať sa zúfalstvu,

3. odporovať poznanej zjavenej pravde,

4. závidieť blížnemu Božiu milosť,

5. zatvrdiť si srdce oproti spasiteľnému napomenutiu,

6. zotrvávať tvrdošijne v nekajúcnosti.

Katechizmus Katolíckej cirkvi z roku 1997 hovorí v tejto súvislosti o rúhaní proti Duchu Svätému (KKC 1864) a o hriechoch proti nádeji (KKC 2091), kde sa spomína zúfalstvo. Tieto hriechy zatvárajú cestu milosti Ducha Svätého do duše. Môžeme sa pýtať: Kto sa prehrešuje proti nádeji?

Proti nádeji sa prehrešuje predovšetkým ten, kto nedúfa, že mu Boh odpustí hriechy a pomôže k večnej spáse, a kto opovážlivo dôveruje v Božie milosrdenstvo.

Sú dva druhy opovážlivosti: buď človek preceňuje svoje schopnosti a myslí si, že sa môže spasiť sám a nepotrebuje k tomu Boha, alebo sa opovážlivo spolieha na Božie milosrdenstvo v tom zmysle, že však Boh mi aj tak odpustí. Takýto človek si myslí, že aj bez obrátenia získa spásu.

Podstatná je ľútosť a obrátenie

Svätý Tomáš Akvinský (1225 - 1274) hovorí, že ide o hriechy „neodpustiteľné preto, že vylučujú to, čím sa dosahuje odpustenie hriechov“ - teda ľútosť a obrátenie. Rúhanie proti Duchu Svätému teda spočíva práve v radikálnom odmietnutí prijať odpustenie, ktorého je práve on rozdávateľom a ktoré predpokladá obrátenie.

Keď Pán Ježiš hovorí, že rúhanie proti Duchu Svätému nemôže byť odpustené ani v tomto živote, ani v budúcom, je to preto, že to súvisí s nekajúcnosťou, čiže s rozhodným odmietnutím obrátenia.

Rúhanie Duchu Svätému znamená odmietnutie čerpať z prameňov spásy, z vykúpenia, ktoré Ježiš svojou smrťou a zmŕtvychvstaním pre nás otvoril. Človek v tomto stave sa domáha práva zotrvať v zlom, a tak odmieta dar záchrany a spásy.

Človek je akoby vo vlastnom väzení, ktoré si vytvoril, a tvrdošijne chce v ňom zotrvať.

Duch Svätý je tretia božská osoba, je najvyššie dobro, je láska, a preto rúhať sa Duchu Svätému môže znamenať vedome sa stavať proti Dobru, proti Láske, proti Pravde. Rúhanie Duchu Svätému znamená odmietať Boha v jeho božstve, teda v jeho podstate – v jeho láske, a teda aj neodvolateľne odmietnuť spásu.