Prijímať Eucharistiu je znak jednoty

Pre dušu každého človeka je veľmi osožné, ak túži po svätom prijímaní. Keď si niekto kladie otázku, či môže pristupovať k svätému prijímaniu, ak cíti nejakú prekážku vo svojom srdci, znamená to, že má citlivé svedomie, ktoré mu naznačuje, že niečo nie je v poriadku.

Určite je situácia takéhoto človeka lepšia ako toho, kto si nekladie žiadne otázky a neváhal by pristupovať k Eucharistii v stave ťažkého hriechu.

Účasť na spoločenstve Cirkvi

Otázka, či možno pristupovať k svätému prijímaniu, ak človek nesúhlasí s nejakým učením Cirkvi, je však zložitejšia, než by sa na prvý pohľad zdalo, a nie je možné na ňu odpovedať iba jednoslovne – áno alebo nie. Predovšetkým je potrebné si objasniť jeden rozmer svätého prijímania.

V dnešnej individualizmom poznačenej dobe si málo uvedomujeme, že prijímanie sviatostného Krista nie je len otázkou vlastného duchovného úžitku jednotlivca. Sväté prijímanie vo svojej podstate vyjadruje účasť na spoločenstve Cirkvi.

V jazykoch, ktoré preberajú terminológiu z latinčiny, je táto skutočnosť vyjadrená v samotnom slove, ktoré sa používa pre sväté prijímanie (napríklad v taliančine je to comunione, v španielčine comunión, v angličtine communion, v portugalčine comunhão, vo francúzštine communion).

Latinské communio má význam upevňovať, posilňovať, ale aj spoločnosť, pospolitosť v zmysle spoločenstvo. Communis znamená spoločný. Čiže v samotnom slove je naznačené, že prijímanie Eucharistie posilňuje spoločenstvo veriacich v Krista, ktorého pod spôsobom chleba prijímajú.

To, čo tvorí a buduje spoločenstvo Cirkvi, však nie sú iba sviatosti, ale aj to, čomu veriaci veria ako jeden ľud. Je to jeden z typických znakov Cirkvi, že spoločenstvo veriacich ako celok má nadprirodzený zmysel pre vieru.

Ide o prejav pôsobenia Ducha Svätého, že celý Boží ľud, od biskupov až po posledných veriacich laikov, vyjadruje svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov (porov. Druhý vatikánsky koncil, dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 12).

Sväté prijímanie, nesmierne bohaté v účinkoch aj významoch, je teda okrem iného vyjadrením a posilnením účasti na tomto spoločenstve, ktoré sa prejavuje aj v jednote viery a mravov, zvlášť ak ide o učenie, ktoré Cirkev považuje za nemenné.

Usilovať sa rozptýliť pochybnosti

Ak sa vrátime k položenej otázke, treba si vo svetle týchto skutočností úprimne priznať, či uvedený postoj nie je výrazom istej vnútornej rozdvojenosti. Na jednej strane chcem prijímať Eucharistiu, sväté prijímanie, ktoré má vyjadrovať a posilňovať jednotu spoločenstva Cirkvi.

Na druhej strane, ak nesúhlasím s učením Cirkvi, prakticky to znamená, že neprijímam nadprirodzenú jednotu spoločenstva veriacich v otázkach viery a mravov. Čo sa týka samotného pristupovania k svätému prijímaniu, sú z neho vylúčení tí, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu (porov. CIC, kán. 915).

Myslí sa tu na hriešny stav, ktorý trvá a človek ho nechce zmeniť, ako je napríklad nemanželské spolužitie katolíkov. Ten, kto má pochybnosti vo viere alebo v otázke mravov, nie je a priori vylúčený z prijímania Najsvätejšej sviatosti.

Ak by však bez ochoty zmeniť svoj názor, s vylúčením možnosti, že sa môže mýliť, zatvrdilo zotrvával v takomto stave, môže sa dostať do stavu ťažkého hriechu a sám by sa vylúčil z možnosti prijať Eucharistiu.

Keď teda všetko zhrnieme a pokúsime sa odpovedať na otázku, či možno alebo nemožno pristupovať k svätému prijímaniu, ak niekto odmieta niečo z morálneho učenia Cirkvi, správny postoj určite nie je prestať chodiť na sväté prijímanie, pretože tým by sa človek pripravil o sviatostnú milosť a len prehĺbil nejednotu so spoločenstvom Cirkvi.

Nemá však ani zostať v stave nesúhlasu alebo pochybností, pretože tým by vyjadril, že mu na spoločenstve s Cirkvou v podstate nezáleží. Správny postoj je modlitbou, štúdiom, prípadne rozhovorom s teologicky vzdelaným človekom rozptýliť pochybnosti alebo odstrániť nevedomosť, a tak uzdraviť tento rozmer spoločenstva Cirkvi, ktoré sa svätým prijímaním vyjadruje a posilňuje.