Púťou prehĺbiť svoj vzťah s Bohom

Levoča je najstarším pútnickým miestom východného Slovenska. Korene mariánskeho kultu siahajú až do 13. storočia. Toto miesto si pripomenulo už 770. výročie pútí. V roku 1995 na Mariánsku horu zavítal aj sv. Ján Pavol II. „Každoročne počas prvého júlového týždňa prichádza na Mariánsku horu veľmi veľké množstvo pútnikov.

Vzhľadom na problematickú situáciu spojenú s pandémiou COVID-19 chceme byť opatrní, a preto sme sa rozhodli, že najväčšiu slovenskú púť v tomto roku neusporiadame. K takémuto rozhodnutiu nás viedla v prvom rade zodpovednosť za zdravie ľudí,“ napísal otec biskup Štefan Sečka.

Samozrejme, púť vo všeobecnosti si človek môže vykonať aj individuálne, hoci sme zvyknutí putovať vo väčších skupinách - či už ako farnosť alebo spoločenstvo.

Keď je pútnik súčasťou nejakej väčšej skupiny, musí sa prispôsobiť programu danej púte; a práve individuálna, súkromná púť ponúka väčší priestor na vlastné potreby i na vlastnú kreativitu.

Zaiste poznáte výrok, že ak pútnik chce spoznať Krista, nech ide do Jeruzalema. Keď chce spoznať Svätého Otca a Cirkev, nech ide do Ríma. A keď chce spoznať sám seba, nech sa vyberie do Santiaga de Compostela.

Myslím si, že na spoznanie seba samého a na prehĺbenie svojho vzťahu s Pánom Bohom nie je potrebné putovať až tak ďaleko. A ešte nie v súčasnej dobe, keď platia mnohé obmedzenia. K tej druhej otázke – súčasťou vlastného programu by mala byť na prvom mieste modlitba – stretnutie s Bohom.

On by mal byť tým najdôležitejším sprievodcom v živote i na púti. On, ktorý sa nám prihovára cez svoje zjavenie vo Svätom písme. Božie slovo má byť svetlom pre naše nohy, čiže mať čas počúvať, čo mi Pán Boh hovorí.

Ktosi povedal, že Božie slovo je ako kompas, stačí ho položiť na mapu našich ľudských ciest, aby sme vedeli, akým smerom máme vykročiť. Ďalším sprievodcom je Panna Mária alebo svätec, ku ktorému človek putuje.

Slovensko je takpovediac „posiate“ mariánskymi svätyňami - spomínaná Levoča, ďalej Šaštín, Gaboltov, Rajecká Lesná, Topoľčianky a mnohé iné. Takisto máme na Slovensku svätojakubskú cestu, o ktorej už Katolícke noviny informovali. Alebo cyrilo-metodskú cestu k úcte slovanských vierozvestcov.

Najstaršie pútnické miesto na Slovensku je Skalka nad Váhom, kde je možné putovať ku svätým pustovníkom Andrejovi Svoradovi a Beňadikovi. Niekto iný – zvlášť mladý človek môže putovať k blahoslavenej Anne Kolesárovej do Vysokej nad Uhom alebo k blahoslavenej Zdenke Schelingovej do Podunajských Biskupíc. Ponuka pútnických miest na Slovensku je veľmi bohatá a pestrá.

Pri plánovaní púte je potrebné brať ohľad na časové a finančné možnosti a, samozrejme, aj na svoj vek a zdravie. Takisto je dôležité, čo veriaci človek danou púťou chce vyjadriť. Niekedy to môže byť poďakovanie, inokedy prosba či túžba po posvätení vlastného života a prehĺbení si vzťahu s Pánom.

Tento vnútorný obsah – „batoh“ človek nesie a vkladá do modlitby. Kráčaním sa chce zastaviť. Púť by nikdy nemala byť behom opreteky či maratónom.

Pán Boh isto nehodnotí náš výkon z hľadiska toho, koľko kilometrov sme dali. On, ktorý vidí aj v skrytosti, pozerá na naše srdce a predovšetkým ono by malo mať duchovný úžitok z púte.

Preto je popri modlitbe kľúčovým aj stretnutie sa s Pánom vo sviatosti zmierenia i na svätej omši. Veď predsa Ježiš je živý chlieb, ktorý sýti našu dušu a je pokrmom na ceste do večnosti.