Rozlišujme gestá pri liturgii a súkromnej modlitbe

Keďže liturgia nie je súkromná, ale spoločná modlitba, ktorú konáme ako spoločenstvo Cirkvi, je, prirodzene, potrebné, aby sme rešpektovali nielen „pravidlá“, akými sa spoločná modlitba riadi, ale aj naše postavenie v spoločenstve Božieho ľudu.

Symbolika gest

Iné sú gestá a postoje, ktoré koná kňaz ako predsedajúci zhromaždenia, a iné tých, ktorí sa na liturgii zúčastňujú ako členovia spoločenstva.

Preto uvažujete správne, ak usudzujete, že pri modlitbe Otčenáš patria zdvihnuté ruky len kňazovi, predsedajúcemu liturgii, pretože toto gesto označuje nielen oslavu Boha, ale je aj výrazom modlitby prednášanej predsedajúcim v mene spoločenstva.

Rovnako len kňaz drží rozopäté ruky pri predsedníckych modlitbách a počas eucharistickej modlitby.

Druhé spomínané gesto – bitie do pŕs uvádza súčasný Rímsky misál jedine pri slovách „moja vina“ v úkone kajúcnosti a nedefinuje, koľkokrát je potrebné toto gesto urobiť.

Je pravda, že v predošlej forme slávenia Eucharistie sa toto gesto robilo aj cez premenenie a pred svätým prijímaním, ako to ešte aj dnes môžeme vidieť prevažne u starších ľudí.

V každom prípade ide o veľmi staré gesto, ktoré sa spomína už v Novom zákone napríklad v spojitosti s mýtnikom, ktorý stál v chráme celkom vzadu a bil sa do pŕs so slovami: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18, 13).

Toto gesto je preto znakom pokory, kajúcnosti a tichej prosby o Božie milosrdenstvo a odpustenie; určite v ňom nemá ani najmenšie miesto teatrálnosť alebo „predvádzanie sa“ pred inými.

Autentickosť prežívania verzus zásad

Každý z nás je iný a každý inak prežíva nielen súkromnú modlitbu, ale aj slávenie svätej omše. Tejto našej originalite zodpovedá aj druh a spôsob modlitby, miesto či chrám, v ktorom sa radi modlíme, ale aj postoj, ktorý pri modlitbe máme.

Vo všeobecnosti by sme mohli povedať, že kým pri súkromnej modlitbe sa vonkajším prejavom „medze nekladú“, každý má právo modliť sa, ako mu to najlepšie vyhovuje, pri liturgii platia isté zásady, ktoré predpisujú, ktoré gestá má kto a kedy urobiť.

Bez toho, aby sme ich tu jednotlivo opisovali, však môžeme zdôrazniť inú dôležitú vec, ktorá je vyjadrená v bode 42 Všeobecných smerníc Rímskeho misála: „Jednotné držanie tela, ktoré majú zachovávať všetci zúčastnení, je znakom jednoty členov kresťanského spoločenstva, zhromaždených na svätú liturgiu, lebo vyjadruje a podporuje zmýšľanie a city ducha zúčastnených.“

Z textu jasne cítiť, že pri liturgii nie je priestor na „predvádzanie sa“ sa jednotlivcov, pretože ona je spoločnou oslavou Boha, ktorú konáme v jednote Cirkvi, teda spoločenstva zhromaždených.

Viac ako akékoľvek naše pocity a túžby byť originálny, neviazaný a spontánny vo vyjadrovaní modlitby je jednota spoločenstva, ktorá všetkých spája a dovoľuje dôstojne a vznešene predstúpiť pred Pánovu tvár a sláviť liturgiu.

Nech by teda išlo o akékoľvek gesto, ktoré sme videli niekoho robiť, páči sa nám a máme túžbu sami ho konať, pravú nábožnosť a pokoru vyjadríme najlepšie tým, že úctivo prijmeme to, čo na slávenie liturgie stanovila Cirkev.

Spoločne v chráme sa vždy máme modliť tak, aby sme nenarúšali jednotu spoločenstva, ani netúžili vonkajšími gestami vynikať nad inými.

V konečnom dôsledku, oveľa dôležitejšie ako vonkajšie gestá a postoje je naše vnútro, do ktorého vidí len Boh. Liturgiu nekonáme pred ľuďmi, „aby nás oni videli“, ale pred Bohom, od ktorého si vyprosujeme požehnanie.