Spravodliví mužovia preukázali Ježišovi úctu

Jozef, ktorého prímenie prezrádza, že pochádzal „z judského mesta Arimatey“ (Lk 23, 51), sa objavuje v rozprávaní všetkých štyroch evanjelistov.

Bol „zámožný človek“ (Mt 27, 57) a „významný člen rady“ (Mk 15, 43), čiže židovského synedria, ktoré odsúdilo Ježiša a odovzdalo ho Pilátovi s tým, aby z pozície svojej moci potvrdil rozsudok smrti.

Dobrý a spravodlivý Jozef

Jozef však – ako píše evanjelista Lukáš – „nesúhlasil s ich rozhodnutím ani činmi“ (Lk 23, 51); bol totiž „dobrý a spravodlivý človek“ (Lk 23, 50).

Ide o charakteristiku, ktorá je vo Svätom písme skôr zriedkavá a vzácna. Hoci bol „Ježišovým učeníkom“ (Mt 27, 57) a „očakával Božie kráľovstvo“ (Mk 15, 43), počas Ježišovho verejného účinkovania sa pravdepodobne v Ježišovej blízkosti neukazoval, lebo „sa bál Židov“ (Jn 19, 38).

Bol teda jeho tajným učeníkom. Jednako vo chvíli, keď ukrižovaného Ježiša takmer všetci opustili, ukázal odvahu a požiadal Piláta, „aby mu dovolil sňať Ježišovo telo“ (Jn 19, 38). Priznal sa tak k Ježišovi, čo nieslo so sebou riziko, že bude považovaný za spojenca odsúdenca.

Ježišovo telo potom s patričnou úctou zavinul do čistého plátna a „uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly“ (Mt 27, 60), čím ho uchránil pred obradným poškvrnením s mŕtvymi telami v masovom hrobe, ktorý na popravených odsúdencov čakal.

Evanjelisti i vzhľadom na túto skutočnosť jednomyseľne pripomínajú, že šlo o nový hrob, „v ktorom ešte nik neležal“ (Jn 19, 41). Po privalení kameňa ku vchodu do hrobu sa Jozef z Arimatey v evanjeliu viac nespomína.

Nikodém dozrel v pravého učeníka

Postavu Nikodéma spomedzi evanjelistov spomína iba sv. Ján. Podľa jeho podania sa zdá, že pochádzal z Galiley (porov. Jn 7, 52) a pripojil sa k Jozefovi z Arimatey pri pochovaní Ježiša, keď „priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou“ (Jn 19, 39).

Šlo o mimoriadne veľké množstvo voňavých olejov, odhadom až okolo 30 kilogramov! Aj Nikodém bol zrejme spočiatku tajným učeníkom, pretože patril medzi farizejov a bol „popredný muž u Židov“ (Jn 3, 1).

Je pochopiteľné, že mu to mohlo brániť verejne sa priznať k Ježišovi: naznačuje to i skutočnosť, že po prvýkrát prichádza za Ježišom v noci.

Evanjelium zachytáva len niekoľko slov jeho dialógu s Ježišom o téme znovuzrodenia z Ducha (porov. Jn 3, 1 – 10), no možno z nich vytušiť Nikodémovu úprimnú túžbu po hlbšom poznaní Ježišovho učenia.

Po nočnom stretnutí sa opäť objavuje vo chvíli, keď sa veľkňazi a farizeji s opovrhnutím vyjadrujú na adresu Ježiša a tých, čo v neho uverili (porov. Jn 7, 48 – 49). Postaví sa vtedy na jeho obranu, čím si vyslúži ich výsmech.

Nuž a tretíkrát už koná otvorene ako učeník, keď pomáha pri spomenutom pochovaní Ježišovho tela. Neskôr sa o ňom evanjelium už nezmieňuje.

Zaujímavým spôsobom sa nám tak naprieč evanjeliom predstavuje vnútorný vývin Nikodéma: počnúc od nočného stretnutia s Ježišom, motivovaného azda zvedavosťou, cez postavenie sa na Ježišovu obranu pred náboženskými predstaviteľmi až po jeho tichý, no nemenej odvážny prejav lásky pri uložení Ježišovho tela do hrobu.

Od poznania cez ohlasovanie po službu. Nikodém zviditeľňuje, čo je v učeníctve naozaj kľúčové. Obaja, Jozef z Arimatey i Nikodém, pre svoje postavenie vo vtedajšej spoločnosti zrejme verejne Ježiša počas jeho účinkovania nenasledovali.

Ich učeníctvo sa odohrávalo skôr „v skrytosti“. Prejavilo sa však odvážnym skutkom služby pri pochovaní Ježišovho tela. Hoci zvyšok ich života historicky spoľahlivo nepoznáme, môžeme predpokladať, že patrili do kruhu prvotnej Cirkvi a pre vyznanie svojej viery v Ježiša Krista i trpeli.

Podľa starobylej tradície sa obaja uctievajú ako svätí. Spomína ich Rímske martyrológium a ako deň ich spoločnej spomienky udáva 31. august.