Sprievodca k večnému životu

Niektoré úrady v Cirkvi sú z Božieho a iné z cirkevného ustanovenia a kňaz je vždy po kňazskej vysviacke zaradený diecéznym biskupom do príslušného úradu (ako kaplán alebo farár a podobne).

Týmto úradom sa kňaz zadefinuje do rámca, v ktorom má uskutočňovať svoju pastoračnú/pastiersku službu. Čo má robiť v pridelenom úrade, stanovujú platné cirkevné zákony a predpisy.

PASTORÁCIA

Pod slovo „pastorácia“ možno zahrnúť pôsobenie kňaza ako učiteľa viery (katechéza a kázanie Božieho slova), ako aj posväcovanie veriacich vysluhovaním sviatostí a svätenín. Vykonávanie pastoračnej služby kňaz nesmie vykonávať svojvoľne, ale v súlade s cirkevnými predpismi.

Každé svoje rozhodnutie niečo konať alebo nekonať by mal vedieť veriacim zdôvodniť platným cirkevným predpisom alebo morálnou (ne)možnosťou.

Napríklad: prepáčte, som chorý, môžem prísť vyslúžiť sviatosť pomazania chorých nie dnes, ale zajtra? A ak by som nemohol ani zajtra, môže prísť kolega? Žiada sa mi zdôrazniť, že kňaz má byť k ľuďom slušný a prirodzene ľudský. A Božia milosť jeho ľudské vlastnosti ešte umocní a zveľadí.

AKTÍVNOSŤ

„Aktívnosť“ treba chápať nie ako „aktivizmus“, pre ktorý by kňaz nemal čas na modlitbu, vlastný duchovný rast, čítanie Písma či na to, aby šiel na svätú spoveď, ale ako aktívny spôsob napomáhania iným v duchovnom raste.

Rozprávať sa s ľuďmi, pozývať ich na svätú omšu, statočne vykonávať zverené úlohy. Na svoj osobný duchovný rast kňaz musí vždy dohliadať.

Kontakt a komunikácia s Bohom nesmú absentovať. Iste, jeden kňaz viac inklinuje k pastorácii poznania Biblie, ďalšiemu je bližšia ľudová zbožnosť, modlitba ruženca. To je však v poriadku, je to jemu vlastná spiritualita, ktorá sa iste prejaví aj v spôsobe jeho pastorácie.

POSLANIE KŇAZA

Kňaz prijal poslanie v mene a z poverenia Krista a Cirkvi viesť a sprevádzať ľudí k  večnému životu, k spáse. Neprijal ho preto, aby mal plno „voľného času“ a hneval sa, keď ho ľudia žiadajú o duchovnú službu, že vyrušujú, ale aby sa im aktívne venoval, slúžil im a tešil sa, že pre nich môže niečo urobiť.

Napríklad tak, že sa za nich modlí, poteší ich dobrým slovom, povzbudí, pozdraví. Považujem za dôležité aj to, aby sa kňaz po vysviacke i naďalej vzdelával v teologických otázkach, aby sa dôsledne pripravoval na kázne, aby spoznával okolnosti, v  ktorých jemu zverení veriaci žijú.

Aby sa medzi nimi cítil doma a „sídlil“ v jemu zverenej farnosti a neutekal na rôzne „výlety“, aby sa nevenoval len niektorým „vyvoleným“, ale aby všetkých považoval za svojich, s ktorými putuje do Božieho kráľovstva.

Kňaz by vždy mal mať na zreteli, že najviac pastoračne pôsobí príkladom svojho života a svojím slušným a úctivým prístupom k iným ľuďom, ako aj svojou ochotou im pomáhať.