V chráme zachovajme dôstojnosť oblečenia

Na prvý pohľad jasná odpoveď. Do kostola v kostolnom. Aspoň tak sme boli vedení našimi rodičmi. Pod pojmom „kostolné oblečenie“ sme vedeli, že je určené iba na návštevu chrámu. Bolo to zvyčajne vkusné oblečenie, aj navonok vyžarujúce sviatočnosť okamihu, pre ktoré bolo určené – na stretnutie s tým, ktorý je nekonečne vznešený a velebný.

Žiaľ, táto definícia dnes nehovorí súčasnému človeku nič, a to dokonca ani tým, ktorých v mladosti takto viedli rodičia a po návrate z bohoslužby sa z „kostolného“ museli vyzliecť. I keď išli niekam popoludní na návštevu, už sa spravidla toto šatstvo zo skrine nebralo; zase až pri ďalšej návšteve kostola.

V súlade s príležitosťou

Pred niekoľkými rokmi v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca vysoká škola udeľovala čestný doktorát a zároveň sa konala slávnostná imatrikulácia. Kráľ so svojou manželkou prišli v slávnostnom oblečení, rovnako aj ich sprievod.

S hrôzou v očiach som si všímal príchod študentov – roztrhané rifle, vraj súčasná móda, tenisky, vyťahané tričká, dievčatá akoby išli na pláž. Keď som sa ich pýtal, či si uvedomujú, kam a prečo prišli tak oblečení, odpovedali jednoducho - no a čo.

Zahanbila ich sedemročná vnučka mojej sesternice, ktorá na otázku, ako by sa obliekla, keby mala ísť na slávnosť, kde bude kráľ a kráľovná, odpovedala: „No predsa ako princezná.“ Len študenti si vyrobili poriadnu hanbu, pretože za daných okolností škola nebola ochotná vykonať imatrikuláciu.

Možno si niektorí myslia, že v spoločnosti stačí dobre vyzerať. Nezabúdajme, že spoločenské udalosti sú rôznorodé a každá si vyžaduje iný spôsob obliekania. Základnou povinnosťou je vedieť sa obliecť v súlade s príležitosťou, na ktorej sa zúčastňujeme.

Vyjadríme ním vzťah úcty

Človek, ktorý prežíva svoju vieru a vzťah k Bohu, celkom isto do chrámu nevstúpi v neprimeranom oblečení (bermudy, šľapky, šaty iba na ramienkach, hlboké dekolty, plážové oblečenie a podobne). Uvedomuje si totiž, s kým sa má stretnúť a pred koho sa postaví. Svoj vzťah úcty, lásky a živej viery prejaví aj slušným oblečením a obutím.

Dnes mnohé firmy stanovujú kritériá či odporúčania, čo sa týka obliekania. Ak aj podnik, v ktorom pôsobíte, nemá určený dress code - teda rovnošatu, v žiadnom prípade nemôžete ísť do zamestnania v deravých rifliach, šatách bez ramienok či v krátkom tričku, v šortkách, príliš krátkej sukni, muži v sandáloch a ženy v sandáloch bez dokonalej pedikúry, v papučiach či plážových šľapkách.

Potom ani veriaci človek by nemal ísť pod túto úroveň, pretože „Božia firma“ má perspektívu večnosti a jej absolútny vlastník je Boh, nekonečný, vznešený a naozaj hoden úcty. Tomu jednoznačne napomáha vzdelávanie sa v náboženských vedomostiach, ktoré vedú k tomu, že si vieme jasne uvedomiť vzťahy: Ja a Boh, Boh a ja. Kto som ja? A kto je Boh?

Možno i správna katechéza na tému etiky a etikety správania sa v kostole by mohla pomôcť, aby sme vedeli, ako a v čom vstúpiť do Božieho domu, žeby na kostolných dverách nemuseli visieť piktogramy ukazujúce na nevhodné „outfity“ pre vstup doň.

Obdivujem, že mnohé firmy dnes vyžadujú od zamestnancov, aby v práci nosili istý spoločenský oblek. Nemali by to už pochopiť aj veriaci a vstúpiť do Božieho príbytku skutočne v „kostolnom oblečení“?