Viera sa nevypočítava, je úprimnou radosťou

V krátkej, nepochybne úprimne mienenej otázke sa skrývajú viaceré otázky. Spomedzi ne sa najakútnejšia javí nasledovná: Ak viera znamená okrem priľnutia k Bohu aj prijatie istých zjavených právd, ktoré zaväzujú k určitému typu konania, nie je ľahšie (kvôli neúprosnému Božiemu súdu) ostať neveriaci a žiť len podľa svedomia? Ak si otázku položíme takto, zistíme, že problémom je chápanie viery, ktoré nie je úplne celistvé.

Úsmev nad sebou

Najskôr krátka poznámka o Božom súde. Súd je hodina pravdy a sudca nemusí robiť nič, iba byť (Hans Urs von Balthasar), a preto súd je možné označiť za sebasúdenie a sebapoznanie.

Odsúdenie neprichádza zvonka, ale človek sám vidí vo svetle Božej pravdy všetko dobré ovocie svojho života aj dôsledky nesprávnych rozhodnutí. Je to teda hodina pravdy a sebapoznania, ktorého hlavným aktérom je človek sám ponorený do Božieho milosrdenstva.

On vo všetkej úprimnosti spozná, čo všetko od Boha dostal, čo prijal a čo z prijatého aj rozmnožil. Tak bude súdený veriaci aj neveriaci. Ani jeho súd nebude prebiehať cez porovnanie s nami alebo so zbierkou zákonov, ale cez porovnanie s milosťami, ktoré mu boli udelené a ktoré prijal alebo odmietol.

Nedá mi nespomenúť originálny teologický pohľad na udalosť súdu od nemeckého benediktína Elmara Salmanna: „Pri poslednom súde sa azda po prvý raz budeme môcť pousmiať sami nad sebou, v pravde, bez trpkosti; úsmevom, ktorý rozviaže uzly našej spletitej existencie.“

Konať dokonalé diela

Druhá poznámka sa týka množstva Božích požiadaviek vyplývajúcich z vety: „Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať“ (Lk 12, 48). Boh, ktorý dáva všetko (nakoniec aj vlastného Syna), robí dokonalé diela.

A človek je stvorený tak, aby rovnako túžil podľa svojich možností konať dokonalé diela. Ide však o diela, na ktoré je človek uschopnený Božou milosťou. Takže Boh nežiada niečo, na čo by nevytvoril primerané podmienky.

Z praxe pedagóga poznám situáciu, keď som bol pri skúške mierny, a preto som kládol veľmi ľahké otázky. Študent, ktorý bol dôsledne pripravený, takýto postoj – paradoxne – neprivítal, ale bol sklamaný, že nemohol ukázať plod svojich námah i radosť z pochopenia a rozvinutia prednesenej matérie v podobe virtuozity svojho výkladu.

Ak chápeme život s Bohom ako život v láske, tak aj stretnutie s Božím tajomstvom nebude len chvením sa stvorenia pred Stvoriteľom, ale tiež úprimným vyznaním lásky vtelenej do dobrých skutkov a diel.

Tie si Boh s láskou prezrie a – ako hovorí sv. Juliana z Norwichu – za ne poďakuje: „Toto poďakovanie je také veľké a slávne, že človek je ním dokonale naplnený, aj keby nebolo ďalšie. A všetky blažené stvorenia, ktoré budú v nebi, uvidia slávu tohto vďakyvzdania. A on dá spoznať všetkým, čo sú v nebi, službu, ktorú duša preňho vykonala. Toto vďakyvzdanie bude trvať celú večnosť.“

V perspektíve povedaného sa dá osobný súd vnímať ako udalosť vyznania lásky, ktorú radi dosvedčíme Božími skutkami.

Veriaci sa raduje zo spásy

A nakoniec niekoľko poznámok k jadru otázky, z ktorého presakuje isté nie úplne dokonalé chápanie viery. V tradícii evanjelistu Lukáša, odkiaľ pochádza veta z úvodnej otázky, máme názorný príklad tvárí ľudí veriacich i neveriacich.

Ten, kto neprijíma spásnu Kristovu ponuku, má podobu staršieho brata márnotratného syna, boháča neberúceho ohľad na chudobného Lazára, vražedného nájomcu vinohradu, apoštola Judáša.

Ten zase, kto spásnu ponuku prijíma, je človekom duchovnej radosti, ktorú zakúša Panna Mária, sv. Alžbeta, sv. Ján Krstiteľ, všetci zachránení hriešnici, spomedzi ktorých jedinečné miesto patrí tomu, o kom platia slová: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43).

Byť teda veriaci znamená tešiť sa zo spásy prinesenej Kristom a zároveň túžiť, aby všetci ľudia prijali spásnu zvesť o Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní a jeho novom živote.