Vlažnosť priam diskredituje kresťanstvo

Stav vlažnosti je pre kresťana veľmi nebezpečný stav, pretože mu bráni rásť. Studený kresťan je kresťan, ktorý upadne do hriechu zo slabosti (napríklad pod vplyvom emocionality, vášne a podobne).

Ak si však uvedomuje svoj hriech a koná pokánie, snaží sa o nápravu, ako napríklad Zachej v evanjeliu, hriech mu môže byť príležitosťou na duchovný rast.

Odmieta konať pokánie

Vlažný človek je ten, kto sa v hriechu usadí. A nemusí to byť ani ťažký hriech. Môže to byť aj všedný hriech. Otcovia púšte identifikovali sedem-osem hlavných hriechov, ktoré sú duchovnými chorobami (a môžu to byť neraz aj všedné, nie nevyhnutne smrteľné hriechy).

Argentínsky kňaz Jorge Mario Bergoglio (súčasný pápež) napísal knižku s názvom Korupcia a hriech, kde do hĺbky analyzuje tento neutešený stav vlažného kresťana. Takáto skazenosť trpí na sebestačnosť a prejavuje sa zatvorenosťou srdca.

V Zjavení apoštola Jána čítame hneď v ďalšom verši: „Lebo hovoríš: ,Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‘ – a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý“ (Zjv 3, 17). Takéto vlažné srdce sa stáva skazeným, lebo odmieta konať pokánie. Začne schvaľovať svoj hriech.

Preto pápež často hovorí, že všetci sme hriešnici. Ak hrešíme zo slabosti a neúnavne konáme pokánie, ani Boh sa neunaví pri odpúšťaní. Do vlažnosti môžu upadnúť aj dobrí kresťania, dokonca zasvätené osoby.

„Corruptio optimi pessima,“ hovoril svätý Gregor Veľký. Teda „skazenosť najlepších je najhoršia“. Taká duša sa vnútorne stane necitlivou pre Boha a jeho pôsobenie.

Takýto človek aj v nábožnosti napokon nehľadá Boha, svoju spásu a nápravu, ale seba a svoje záujmy. Takéhoto kresťana Boh podľa Apokalypsy vypľúva z úst.

Svetáctvo

Táto vlažnosť sa nemusí dokonca ani prejavovať nedostatkom náboženského života. Navonok môže vyzerať všetko v poriadku.

Joseph Ratzinger o tom povedal: „Ide o pelagianizmus nábožných. Oni nechcú žiadne odpustenie a obyčajne ani žiaden Boží dar. Chcú byť na poriadku. S prísnou strohosťou náboženských cvičení, modlitbami a činmi si chcú zabezpečiť právo na blaženosť. Chýba im podstatná pokora pre každú lásku, pokora na prijatie daru, ktorý presahuje každý náš čin a zásluhu.“

Niekedy sa táto vlažnosť nazýva aj svetáctvom. Najhoršie je, keď sa predstavuje v duchovných farbách. Kniha zjavenia hovorí: „Kiež by si bol studený alebo horúci!“ Lebo ak si studený v hriechu a konáš pokánie, môžeš nakoniec vyrásť, tak ako prostitútky a mýtnici predchádzali do nebeského kráľovstva vlažných farizejov.

Tí, čo nemajú väčšie viny, zostanú neraz „leniví v konaní mimoriadneho dobra práve preto, že sú si vedomí toho, že nemajú na svedomí ťažšie viny“ (sv. Gregor Veľký).

Najlepšie je ale byť horúci

Božie slovo a svätí tomu hovoria „horlivosť“ (lat. fervor, gr. ζῆλος, zelos). Je to od slova horieť, v gréčtine či latinčine od slovesa vrieť. Svätý Filip Neri tomu hovoril „mať ducha“. Horlivý človek je zapálený pre dobro, je na ceste od zla k dobru, od dobra k lepšiemu (jezuitské magis – viac).

Ako hovorí svätý Gregor: „Na Božej ceste zastaviť sa znamená ísť späť.“ Svätý Tomáš Akvinský v Teologickej sume vysvetľuje, že táto horlivosť súvisí s rastom v nadprirodzenej láske. Horlivý je ten, čo rastie vo svätosti. Nie je jednoduché dosiahnuť takýto „zápal lásky“ (fervor caritatis), ktorý nás privádza k rastu v nadprirodzenej láske, teda vo svätosti.

Vysvetľuje: „Láska nerastie hocijakým jej úkonom: ale každý úkon lásky nás pripravuje na rast lásky, pretože každým úkonom lásky je človek pripravovaný, aby išiel aj naďalej smerom lásky. A keď pokračujeme v tomto postoji lásky, prepukne konečne v horlivejší úkon lásky, ktorým sa snaží rozvinúť lásku, a tak konečne láska aj skutočne rastie.“

Vo vlažnosti treba vidieť aj nemohúcnosť kresťanov v evanjelizácii. Emeritný pápež Benedikt XVI. povedal: „Táto vlažnosť priam diskredituje kresťanstvo. Iba v tomto zapálení druhého plameňom našej lásky naozaj vzrastá evanjelizácia.“