Vystúpením z Cirkvi sa krst nezmaže

Najskôr odpoviem na druhú časť otázky. V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame: „Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu, ako aj bránou, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam“ (KKC, 1213).

Tiež sa v ňom píše: „Krst vtláča kresťanovi nezmazateľný duchovný znak (charakter), ktorý znamená, že patrí Kristovi. Nijaký hriech nemôže tento znak zotrieť, hoci hriech zabraňuje krstu prinášať ovocie spásy. Krst, udelený raz navždy, nemožno opakovať“ (KKC, 1272).

Pečaťou označený Duchom Svätým

Podstatou je zasvätenie, ktoré vteľuje veriaceho do Krista a Cirkvi, vtláča nezmazateľný znak, vtlačený Kristom, ktorý ho uvádza ako člena a disponuje ho prijať milosť. Udalosť lásky Krista a jej neodvolateľnosť vytvára základ pre jedinečnosť a neopakovateľnosť krstu.

„Pánova pečať je pečať, ktorou nás označil Duch Svätý ,na deň vykúpenia‘ (Ef 4, 30). Krst je pečať večného života“ (KKC, 1274). Táto pečať sa nedá odstrániť a krst nemožno zmyť. Cirkev to vyznáva už od svojho počiatku.

Najznámejšou osobou v dejinách, ktorá sa demonštratívne chcela zbaviť pečate krstu, bol cisár Julián Apostata (332 – 363). Podľa tradície sa dal v pohanskom chráme obmyť krvou obetovaného býka. Cirkevní otcovia i spisovatelia vyznávajú jedinečnosť, neopakovateľnosť a nezmazateľnosť sviatosti krstu.

Formálny úkon

A tu sa dostávame k prvej časti otázky. Využijeme dokument, ktorý 25. júna 2020 vydal košický arcibiskup Bernard Bober pod názvom Inštrukcia týkajúca sa postupu v prípade žiadosti o formálne odpadnutie od Katolíckej cirkvi.

V nej čítame: „Krstom sa človek včleňuje do Kristovej cirkvi, ktorá pretrváva v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním, a stáva sa v Cirkvi nositeľom povinností a práv (porov. CIC, kán. 96, 204; CCEO, kán. 7, 910).

Osobe, ktorá dovŕšila osemnásty rok života, prináleží plné vykonávanie jej práv. Pred dovŕšením tohto veku vôľa rodičov alebo poručníkov sama osebe nenahrádza vôľu maloletých.

K tomu, aby formálny úkon odpadnutia od Katolíckej cirkvi bol považovaný za platný a skutočný, musí byť vykonaný kánonicky spôsobilou osobou (porov. CIC, kán. 124 a CCEO, kán. 931) osobne, vedome a dobrovoľne: vnútorným rozhodnutím odlúčiť sa od Katolíckej cirkvi, vonkajším prejavením tohto rozhodnutia a prijatím tohto rozhodnutia kompetentnou cirkevnou autoritou.“

Košický arcibiskup v citovanom dokumente v tejto súvislosti píše: „Formálny úkon odpadnutia od Katolíckej cirkvi nemá iba právno-administratívny charakter – vystúpenie z Cirkvi za účelom dosiahnutia občianskych účinkov – ale je skutočným odlúčením sa od konštitutívnych prvkov cirkevného života.

Predpokladá teda buď úkon apostázie – odmietnutia kresťanskej viery, alebo herézy – popierania niektorej pravdy, ktorú je nutné veriť božskou a katolíckou vierou, alebo schizmy – odmietnutia spoločenstva s členmi Katolíckej cirkvi.“ Týmto úkonom sa človek vylučuje z Cirkvi, stáva sa exkomunikovaným.

Exkomunikácia (z lat. ex-communicare – postaviť mimo spoločenstva) je dočasné vyobcovanie z náboženského spoločenstva. Exkomunikácia je spolu s interdiktom (zákaz vykonávať bohoslužby a akékoľvek náboženské úkony) najťažším trestom, aký Katolícka cirkev pozná.

Dôsledky

V inštrukcii sa ďalej píše: „Formálny úkon odpadnutia od Katolíckej cirkvi, ktorý je v súlade s kánonickým právom úkonom apostázie, herézy alebo schizmy, prináša so sebou dôsledky: vylúčenie z prijímania sviatostí (porov. CIC, kán. 1331, 915; CCEO, kán. 1431, 1434), odmietnutie cirkevného pohrebu, ak pred smrťou osoba neprejavila nejaké znaky pokánia (porov. CIC, kán. 1184; CCEO, kán. 877), nemožnosť prijatia úlohy krstného alebo birmovného rodiča (porov. CIC, kán. 874, 893; CCEO, kán. 685), nutnosť povolenia miestneho ordinára ku kánonickému manželstvu (porov. CIC, kán. 1071; CCEO, kán. 789).“

Vystúpenie z Cirkvi sa nedá vykonať iba oznámením. Žiadosť o takýto úkon sa posudzuje jednotlivo a zodpovedne, za prísne určených pravidiel a podmienok. A ďalej v inštrukcii nachádzame: „Miestny ordinár po posúdení, či sú splnené požadované kánonické podmienky, deklaruje skutočnosť formálneho vystúpenia z Cirkvi, oznámi to žiadateľovi spolu so skutočnosťou upadnutia do exkomunikácie (porov. CIC, kán. 1364; CCEO, kán. 1436, 1437) a kánonickými dôsledkami, ktoré s tým súvisia.

Tiež ho informuje o možnosti opätovného návratu do Katolíckej cirkvi.“ Trest exkomunikácie teda možno sňať. „Ak sa osoba chce vrátiť späť do plného spoločenstva Cirkvi, napíše v duchu pokory žiadosť o znovuprijatie.

Diecézny biskup posúdi žiadosť a rozhodne o znovuprijatí. Znovuprijatie má obsahovať oslobodenie od trestu exkomunikácie, vyznanie viery, prijatie sviatosti pokánia a Eucharistie.“