Žiť v harmónii s Božou vôľou

 Istým smerovaním nášho vnútorného poznávania nech sú aj slová Ježiša Krista, ktoré odzneli v reči o eucharistickom chlebe, keď hovoril o svojom poslaní: „A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem, lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal. A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň. Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 37 – 40).

V tomto výroku Božieho Syna nachádzame striktný odkaz na samotné spásonosné konanie, ktoré vyjadruje naplnenie Božej vôle.

Harmónia vlastnej vôle s Božou vôľou

Týmto smerom kráča človek, ktorý sa v slobode svojho konania otvára pre prijatie Božej cesty, lebo spásonosne konať pochádza od Boha, pričom Stvoriteľ rešpektuje naše slobodné rozhodnutie a v konečnom dôsledku aj konanie, ktoré z vedomého postoja vyplýva.

Starogrécky filozof Aristoteles spája vôľu s rozumovým snažením s cieľom dosiahnutia chcenej a naplánovanej činnosti. Môžeme konštatovať, že rozumná bytosť prejavuje svoju životnú činnosť v chcení, ktoré nazývame vôľou.

Zároveň je dôležité poznamenať, že činnosť smeruje k poznanému dobru, ktoré chce dosiahnuť, ak ho ešte nemá. Keď hovoríme o vôli, máme na mysli vedomé konanie s istým cieľom. V teologickom kontexte a náboženskej terminológii sa zdôrazňuje vôľa, ktorá usmerňuje činnosť človeka k dosiahnutiu večného cieľa.

Keď hovoríme o Božej vôli a jej vzťahu k slobodnej vôli človeka, je nevyhnutné si zadefinovať stanovisko, z ktorého človek pristupuje k otázke samotnej Božej vôle.

Hľadanie a odovzdanie sa do Božej vôle nadobúdajú zmysluplnú cestu iba v prípade človeka, ktorý je otvorený pre Božiu prítomnosť vo svojom živote a osobná viera tohto človeka je konštitutívnym prvkom jeho existencie. Cieľom života každého kresťana má byť úplná harmónia jeho vlastnej vôle s Božou vôľou.

To znamená, že Božia vôľa sa stane náplňou nášho vlastného života, a tým i našou vlastnou vôľou. Týmto spôsobom sa človek učí jednak poznať Božiu vôľu a zároveň sa učí konať v súlade s ňou.

Viesť kontinuálny dialóg

Ak je Božia vôľa spočinutie v sebe samom, ako v nekonečnom Dobre, je zároveň aj láskou, ktorou Boh sám seba miluje a všetko zameriava k poslednému cieľu.

Naplnenie Božej vôle vo vzťahu k človeku predpokladá úprimné hľadanie Božej vôle, čo v praktickom živote vyžaduje neustály dialóg s Bohom prostriedkami, ktoré poznávame z praxe duchovného života.

Sme povolaní konať podľa Božej vôle, teda neustále hľadať spôsob konania, ktoré nás v čo najplnšej miere privádza k Bohu. Boh chce naše dobro nielen časné, ale predovšetkým večné a z tohto dôvodu sa má uplatňovať personalistický prístup k naplneniu Božej vôle.

Svätý apoštol Pavol hovorí: „Skúmajte, čo sa páči Pánovi“ (Ef 5, 10) a ďalej: „Preto nebuďte nerozumní, ale pochopte, čo je Pánova vôľa“ (Ef 5, 17). To však môžeme dosiahnuť iba vtedy, ak Boh je pre nás autorita pravdy a rešpektujeme učiteľský úrad Cirkvi.

Ide o výzvu na svätosť

Ježišovo posolstvo, ktoré poukazuje na plnenie Božej vôle, je pre každého človeka výzvou na svätosť, ktorú Ježiš adresuje nielen apoštolom, ale každému z nás: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48).

V tomto kontexte je evidentné, že poznávame Božiu vôľu, ktorá sa má naplniť v našom živote. Na tomto mieste však musí zaznieť iná otázka: do akej miery je moje rozhodnutie, spôsob môjho života a konania v súlade s Božou vôľou?

Je veľmi jednoduché hovoriť druhému človeku, čo je Božia vôľa; je však isté nebezpečenstvo, že svoju ľudskú vôľu, ktorou niečo očakávame od iného človeka, identifikujeme s Božou vôľou.

Aby sme sa vyhli čo i len náznaku nesprávnej interpretácie, je dôležité v definovaní spôsobu hľadania Božej vôle vždy hľadať odpoveď na ťažkú otázku, ako sa môžem sám stávať svätým a zároveň ako môžem pomôcť druhému na ceste k svätosti.

Božia vôľa je nezávislá od stvorených vecí a prejavuje svoj majestát v naplnení dobra, ktoré je uskutočňované Božou spravodlivosťou a milosrdenstvom.

Je na človeku, aby na ceste kresťanskej dokonalosti svoje vôľové schopnosti usporiadal v chcení a poznaní najvyššieho dobra v osobnej slobode k naplneniu Božej vôle, čo v konečnom dôsledku nie je naše podriadenie sa Bohu, ale naša participácia – naša osobná účasť – na plnosti Božej lásky, lebo Boh od večnosti chce naše večné dobro.