Znamenie kríža nie je lacné gesto

Myslím, že to prvé, čo nás vo viere naši rodičia, starí rodičia alebo priatelia naučili, je práve znak kríža. Prednášali slová „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ a viedli našu ruku od čela k hrudi, od jedného ramena k druhému. A neskôr nám dávali krížik na čelo. Boh chcel, aby sme boli vykúpení prostredníctvom obete jeho Syna, Ježiša Krista, smrťou na kríži, ktorá bola v čase Kristovho pozemského účinkovania drastickou a potupnou popravou.

Po Kristovom zmŕtvychvstaní, ktoré kresťania vyznávajú ako víťazstvo nad hriechom a smrťou, prvotné spoločenstvo Cirkvi od počiatku nezabúdalo, že tomuto víťazstvu predchádzala bolestná smrť Pána, na kríži. „My však ohlasujeme ukrižovaného Krista“ (1 Kor 1, 23). Kristus skutočne trpel a zomrel. Pravda o Kristovej ľudskej prirodzenosti, ktorej obsahom bola bolesť a smrť, zdôrazňuje pravdu o našom vykúpení. Obetou kríža sú zmazané hriechy a ním sa otvorilo spoločenstvo človeka s Bohom. Kríž je tak príčinou spásy kresťana a dôvodom jeho slávy. Kresťan zomiera s Kristom vo sviatosti krstu, tak zomiera hriechu, aby žil v Bohu a pre Boha. Starý človek je v jeho živote ukrižovaný (porov. Rim 6, 6) a jeho život je vedený múdrosťou kríža. 

Život kresťana je podstatne zjednotený s Kristovým krížom. Prežehnanie sa alebo požehnanie iného znakom kríža je starobylou kresťanskou praxou. Nemáme síce o nej explicitnú zmienku vo Svätom písme, no svedectvo prvých kresťanov potvrdzuje, že prax žehnania siaha do čias apoštolov a bežne sa uskutočňovala pri krste nových kresťanov, kde prijali od kňaza kríž a boli znakom kríža poznačení na čele. Tertulián v 2. storočí po Kristovi napríklad povzbudzuje kresťanov takto: „Na všetkých cestách, keď odchádzame a vraciame sa, pri obliekaní, umývaní, pri stole, keď zažíname sviece, keď si ideme ľahnúť a keď vstávame, pri všetkom, čo robíme, poznačme sa znakom kríža.“ Čoskoro sa pridala prax žehnania predmetov a činností, o ktorej svedčí svätý Cyril Jeruzalemský: „Nehanbime sa a vyznávajme Ukrižovaného! Nech je kríž našou pečaťou, ktorou sa prstom poznačíme na čelo a požehnáme ňou každú vec: chlieb, ktorý jeme, nápoje, ktoré pijeme, našu prácu i náš odpočinok, naše líhanie i vstávanie.“

Žehnanie Kristovým krížom znamená viacero skutočností. Spomenieme tie najdôležitejšie. V prvom rade je to „malé“ vyznanie viery v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého. Ak sa modlíme v niekoho mene, vyznávame jeho prítomnosť uprostred nás a zároveň vstupujeme do jeho prítomnosti. Znak kríža je aj obnovou krstného sľubu, pri ktorom nanovo hovoríme, že sme s Kristom zomreli a vstali pre nový život, čím patríme do Božieho ľudu – Cirkvi, ktorej hlavou je Kristus. V rýchlosti života si tak nanovo uvedomujeme, že nie sme na ceste k Bohu osamotení, ale kráčame v spoločenstve veriacich.

Znak kríža je aj potvrdením učeníctva. Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9, 23). Vyjadruje tým, že sme podriadení Kristovi a že mu patríme. V neposlednom rade, ak hľadíme na Kristov kríž alebo sa žehnáme, svoje osobné kríže spájame s Kristom, ktorý nás pozná, pretože sám trpel. K rôznym významom môžeme pripojiť aj žehnanie na čelo, ústa a srdce, ktoré znamená vyjadrenie integrity kresťana, ktorý verí, vyznáva a zachováva, čo Boh v Kristovi zjavil človeku.