Ružencové bratstvá nespája len modlitba

Nie sú to skupiny fanatikov, ktorí by nonstop bezmyšlienkovite preberali v rukách zošúchané zrnká ruženca. Pomáhajú ostatným ruženčiarom i farníkom, podporujú charitatívne diela.

Mnohé sú zapojené do programu Adopcie na diaľku, ktorý pomáha chudobným deťom duchovne i osobnostne rásť. Ich najsilnejším putom je, samozrejme, modlitba ruženca. Práve šírenie tejto modlitby je späté so zakladaním ružencových bratstiev. Predstavil nám ich dominikán Alan Ján Dely OP.

Poznáme ho vďaka dominikánom

V 15. storočí sa po rokoch úprav podoba modlitby ruženca ustálila. „Rehoľa kazateľov, teda dominikáni, ruženec využívali aj pri svojej kazateľskej činnosti, keďže ružencové tajomstvá v sebe ukrývajú základné pravdy katolíckej viery.“ Čoskoro sa rozšíril medzi ľudí aj za múrmi kláštorov a postupne začali vznikať ružencové spoločenstvá.

Alan Ján Dely OP vysvetľuje, že „prvé takéto spoločenstvo založil Alan de la Roche v roku 1468 v mestečku Douai (dnešné Belgicko). No ružencové bratstvo, ktoré ako prvé dosiahlo aj pápežské schválenie, bolo bratstvo v Kolíne, ktoré v roku 1475 založil dominikán Jakub Sprenger. O obľúbenosti tohto typu spoločenstva, ako aj samotnej modlitby ruženca svedčí fakt, že v priebehu šiestich rokov bolo do tohto ružencového bratstva zapísaných viac ako 100 000 veriacich“.

Ruženec nebol cudzí ani pápežom

Brat Alan hovorí, že k šíreniu ružencovej modlitby prispel aj pápež Sixtus IV. „V roku 1479 potvrdil modlitbu ruženca, vo vtedajšej podobe, pre celú Cirkev. Počas ďalších sto rokov sa šírenie ruženca pod vplyvom reformácie spomalilo, no počnúc Tridentským koncilom a pontifikátom pápeža Pia V. nabralo opäť na vyšších obrátkach. Po Piovi V. mnohí ďalší pápeži (Gregor XIII., Klement VIII., Lev XIII. či Ján Pavol II.) pozývali veriacich k modlitbe ruženca.

Zástup ľudí, ktorí sa podieľali na šírení modlitby ruženca, je obrovský a zďaleka nie je obmedzený len na dominikánov. Mená ako Ľudovít Grignion z Montfortu, Alfonz de Liguori, Bartolomej Longo, Lucia dos Santos z Fatimy, Maximilián Kolbe sú určite každému známe, no tvoria len maličkú časť zástupu šíriteľov modlitby ruženca,“ vymenúva rehoľný kňaz.

Na Slovensku už vyše 550 rokov

Ružencové bratstvá sa zakladali v rôznych krajinách, výnimkou nebolo ani Slovensko. Alan Ján Dely OP hovorí o niekoľko storočnej tradícii.

„Najstaršia zmienka o prítomnosti ružencového bratstva na Slovensku pochádza zrejme z roku 1522. Z tohto obdobia sa nám zachoval testament košického mešťana Jána Seidla, v ktorom odovzdáva časť svojej pozostalosti v prospech ružencového bratstva pri dominikánskom kostole.

No najstarším ružencovým bratstvom na Slovensku, pri ktorom sa nám zachovala zakladacia listina, je ružencové bratstvo v obci Zborov (okres Bardejov). Podľa zakladacej listiny bolo toto bratstvo založené v roku 1691.“ 

Nežijú len pre modlitbu

„Spoločenstvo ľudí, ktorých spája modlitba ruženca a ktorí sa skrze ňu usilujú rásť v láske a svätosti v každodennom živote,“ charakterizuje hlavné znaky bratstva bývalý promotór pre ruženec. Kto by však čakal, že modlitba ruženca je jedinou náplňou ich členov, mýli sa. 

„Je to spoločenstvo, ktoré sa snaží byť nápomocné nielen svojím členom, ale aj celej farnosti, ktorej je súčasťou. Aktivity týchto spoločenstiev sú pomerne dosť široké, od podpory liturgického či pastoračného života farnosti až po zapájanie sa do rôznych charitatívnych diel. Modlitba ruženca nás vždy pozýva do služby či ku konkrétnym skutkom lásky,“ objasňuje ďalšie aktivity brat Alan.  

O slovenské ružencové spoločenstvá sa starajú bratia dominikáni, ktorí v roku 1994 založili Dominikánske mariánske centrum. „V súčasnosti evidujeme viac ako 2 000 ružencových spoločenstiev.

Takmer v každej farnosti je takéto spoločenstvo prítomné. Na rozdiel od iných krajín, na Slovensku sú hojne rozšírené. Sú veľkým bohatstvom, ktoré máme. Vytvárajú modlitebné zázemie, o ktoré sa môžu oprieť jednotlivci, rodiny či samotné farnosti,“ dodáva dominikánsky rehoľník.