Absencia vernosti je evidentná

Manželsky neviazaná intímna interakcia vždy bola, je a bude deštrukčným nástrojom nielen vzťahu manželov, ale následne aj celých ich životov.

Vernosť je Božia vlastnosť. Viac ako tridsať rokov po rozlomení pút neslobody čoraz viac vnímame, že cnosť vernosti nie je už takým prirodzeným atribútom, o ktorý sa človek chce usilovať i za cenu straty slobody.

Ak nedokážeme byť verní človeku, o vernosti myšlienkam, ideám či životným postojom a najmä Bohu len tažko môžeme hovoriť.
 

Človek baží po vernosti
 

Štatistiky sú v tomto ohľade alarmujúce. Takmer každé druhé novouzavreté manželstvo na Slovensku sa rozpadá. Inými slovami, existuje viac ako 40-percentná pravdepodobnosť, že novomanželia sa do niekoľkých rokov rozvedú.

Okrem rozdielnosti pováh je najčastejším dôvodom nevera. Napriek tomuto neutešenému obrazu početnosť sobášov neklesá, ba dokonca sa mierne zvyšuje. Z týchto sociologických parametrov sa dá celkom spoľahlivo ukázať na paradox v správaní sa človeka. A to, že hoci človek zlyháva, neprestáva túžiť po vernosti a stálosti.

Podobne ako individuálne človek prahne po transcendencii, ukotvenosti, získaní vlastnej identity a orientačného rámca. Ak naplní tieto potreby, podľa Ericha Fromma (1900 – 1980) je schopný dôverného a verného vzťahu k druhej osobe. V žiadnom prípade sa nedá hovoriť o prežitku doby, ktorý podľa niektorých hlása Cirkev. 
 

Deficit prijatia nedokonalostí 
 

Samotná nevera z pohľadu psychológie je zložitý proces, na konci ktorého je rozhodnutie. Kde sa však začína? Ľudskú integritu ovplyvňujú vlastnosti afektívnej, kognitívnej a konatívnej oblasti. V prvom rade ide o otázku voľby. Nie je to o tom, že človek by bol k nežiaducemu správaniu  dotlačený okolnosťami.

Iste, sú tu aj sociálne vplyvy a výraznejšia benevolencia spoločnosti ako v minulosti, no určite sa vina nedá klásť len uvoľnenej morálke.

Podstatné je, čo na vernosti vnímame ako najdôležitešie. Istotu, spokojnosť, stabilitu alebo manželskú autenticitu? Práve manželskú autenticitu - jedinečnosť a neopakovateľnosť vzťahu dvoch osôb - si uvedomuje príliš málo ľudí.

Dokázať porozumieť manželskému partnerovi, vzdať sa výhod vlastnej pravdy, rešpektovať rozhodnutia druhého je to, čo robí manželstvo výnimočným priestorom. Vzdávame sa niečoho, aby sme oveľa viac získali. Je to podobné ako vo vzťahu k Bohu.

Vzdávame sa pôžitkov, aby sme získali duchovné posilnenie, ktoré nás aj v ťažkých chvíľach vzpruží. Náhrada manželského vzťahu to neprináša. A na to mnohí zabúdajú. Zvíťazí u nich neschopnosť prijať druhého naplno.

Prijímam ťa, lebo si príťažlivý, rozhľadený, šikovný, zábavný, zdravý a plný elánu. No to je na autenticitu manželstva málo.   

Deficit vyjadrenia blízkosti 
 

Vráťme sa ešte k integrite osobnosti. Pôvod primárnych ľudských reakcií treba hľadať v afektívnej disponovanosti každého z nás. Vlastnosti vychádzajúce z temperamentu totiž určujú dynamiku správania, môžu oslabiť, ale i posilniť potenciál vernosti.

Niekedy aj neúmyselné afektívne reakcie dávajú signál druhej strane. Neschopnosť vyjadriť emocionálnu blízkosť či príťažlivosť manželovi či manželke a zároveň podcenenie či znehodnotenie ľudského potenciálu manželského partnera v exponovaných postojoch vedia rozohrať hazardnú partiu bez tromfov.

Mala by tu však zaúčinkovať kognitívna zložka ľudskej psychiky. Ak nie je determinovaná patológiou poznávacích procesov, je dôležitým kontrolným mechanizmom. Až potom nastupuje vôľa a nakoniec rozhodnutie.

Celkom dlhý proces, čo poviete? V každom prípade argument, že sa človek nedokáže ovládať, je postavený na chabých základoch. Iba ak by pudy postavil nad úroveň vlastnej kognície a vôle. Potom však už hrá vlastnú partiu, ktorú si ospravedlňuje stratou tromfu - vernosti.   

  
Deficit vytrvalosti a dialógu
 

V správaní súčasníka doby absentuje vytrvalosť. Prirodzene, potknúť sa môže ktokoľvek, ale záleží na tom, ako sa človek postaví k situácii. Sú jedinci, ktorí aj s Božou pomocou poznajú, že nevera je cesta k totálnej dezintegrácii vlastného ja.

Na druhej strane sú zase iní, ktorí si anomáliu v správaní začnú potvrdzovať ako atribút súčasnej doby. A vlastne niet čo ľutovať, veď nad všetkým vládne sloboda. Avšak tam, kde sa končí naša sloboda, začína sloboda druhého a naopak. Žiaľ, to už „múdri“ doby nedopovedali.

Priznať si chybu a napraviť ju príležitosťou udržania si manželského šťastia. Usilujme sa manželovi či manželke vyrozprávať, čo je pre nás ťažké aj z pohľadu manželskej interakcie. Priniesť iba kyticu na ospravedlnenie nestačí.

Ľudia stvorení na Boží obraz by mali byť verní. Len ťažko sa dá predstaviť, že zamilovaní by vstupovali do manželstva s tým, že budú neverní, alebo vypočítavo, veď sa uvidí.

Najčastejšie tendencia odstúpenia od vernosti vzniká útekom pred problémom, keď prestaneme navzájom komunikovať a zároveň prestaneme viesť dialóg s Bohom.

Pod vplyvom opakovanej nevernosti človek prestáva byť sám sebou. Zbabelo si ospravedlňuje chyby, stráca pravdivosť v skutkoch. Dvojtvárnosť života ho na začiatku stresuje, neskôr ho môže dokonca doviesť k stavom depresií. Máva ním emocionalita a má problém triezvo uvažovať.

Aj preto nemecký morálny teológ a redemptorista Bernard Häring (1912 - 1998) sa modlí: „Pane Ježišu, zošli svojho Svätého Ducha, aby nás učil, ako zostať otvorenými pre tvoje kráľovstvo, aby nás učil, ako zostať vernými služobníkmi a tvojimi svedkami prinášajúcimi život svetu, ktorý tak veľmi potrebuje vernosť“ (Häring, Milovať zľutovanie, 2016).

Osobná vernosť je to, čo nás môže zachovať, uchrániť našu identitu. Ak už sľub nedodržíme, vzájomné zmierenie a odpustenie sú nevyhnutnou súčasťou obnovy vernosti zmluve.

Cnosť vernosti má veľkú hodnotu a vážnosť. Človek si ju cení a zároveň vyžaduje. Ak pochopíme túto rovnicu, tak ľahko sa jej nevzdáme, pretože prináša radosť, porozumenie, sebadôveru a integritu celej našej osobnosti.