Aby práca budovala, nie ničila rodinu

Nedeľa večer či pondelok ráno (prípadne iný deň, iná noc). Otec (v dnešnej dobe však často aj mama) vystíska svojich blízkych, berie si batožinu - a ide. Za prácou. Na druhý koniec republiky, niekedy za hranice. Na týždeň, na dva, niektorí aj na mesiac. 

Scenár, ktorý pozná čoraz viac slovenských rodín. 

Dopátrať sa však k informácii, koľko našich rodín takto funguje, je takmer nemožné. Ak by chcel niekto spočítať, koľko našich ľudí pracuje za hranicami, musel by si zisťovať hlásenie dlhodobého pobytu Slovákov v jednotlivých krajinách.

Ak by sa predsa len našiel jedinec, ktorý by obvolal príslušné úrady všetkých krajín sveta, v ktorých žijú nejakí Slováci (potenciálne to môže byť každá zo 195 OSN evidovaných krajín sveta, respektíve 207, ak do úvahy berieme aj krajiny, ktorých štátnosť nie je medzinárodne uznaná), aj tak by sa zrejme nedostal k presnému číslu. Maximálne by získal prehľad o Slovákoch, ktorí v zahraničí pracujú legálne. Ešte stále by tu bola skupina tých, čo za hranice odišli pracovať načierno.

Problematické by bolo tiež dopátrať sa k informáciám, koľkí Slováci cestujú za prácou sami a koľkí berú so sebou aj rodiny. 

Celkové štatistiky teda neexistujú; výskumy sa však snažia evidovať aspoň tie čiastkové. Napríklad podľa komplexného longitudinálneho výskumu slovenských opatrovateliek seniorov v Rakúsku, ktorý viedli Miloslav Bahna zo Sociologického ústav SAV a Martina Sekulová z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV, ku koncu tretieho štvrťroku 2018 pôsobilo v Rakúsku na pozícii opatrovateliek 23,3 tisíca Sloveniek. 

Niekoľkohodinové cesty z domova na miesto pracoviska, bývanie na ubytovanich či v podnájme, spolubývanie s kolegami či cudzími ľuďmi namiesto najbližšej rodiny – aj toto je realita mnohých zamestnancov.

Za prácou však Slováci a Slovenky nemigrujú len za hranice. Aj v rámci Slovenska odchádzajú otcovia či matky rodín za prácou – väčšinou z chudobnejších do bohatších regiónov. Niekoľkohodinové cesty z domova na miesto pracoviska, bývanie na ubytovanich či v podnájme, spolubývanie s kolegami či cudzími ľuďmi namiesto najbližšej rodiny – aj toto je realita mnohých zamestnancov. 

Určité odlúčenie od rodiny a od jej radostí a starostí (ktoré sa mnohí snažia sprostredkovať aspoň virtuálne) však často zažívajú aj tí, ktorí pracujú na zmeny. Aj fungovanie v inom časovom režime ako zvyšok príbuzných (čo dôverne poznajú najmä tí, ktorí „ťahajú“ nočné služby), môže viesť tiež k istej forme odcudzenia. 

Ako si poradiť s takýmito výzvami?  

O tomto fenoméne a jeho vplyve na rodinu by mohli rozprávať psychológovia, ekonómi, sociológovia a mnohí iní profesionáli. 

Nás však zaujímal hlavne pohľad ľudí, ktorí osobne zažili realitu vzťahu poznačeného odchádzaním za prácou.  

Dá sa to vydržať, ak máte cieľ

Medzi manželov, ktorí sa s nami podelili o svoju skúsenosť, patria aj Anna (42) a Martin (42) Zamborskí.

Manželia istý čas žili v Prahe, rozhodli sa však vrátiť na Slovensko. Keďže Martin Zamborský ostal v pôvodnej pracovnej pozícii, znamenalo to preňho každotýždenné dochádzanie za prácou. Doma nechával ženu aj dve dcéry (4 a 7 rokov). Podľa Anny Zamborskej to práve pre ne bolo veľmi ťažké:

„Spozorovala som, že deti boli dosť nervózne, keď ocko v utorok večer odchádzal. Stretli sa s ním zas až v piatok poobede. Bolo na nich vidieť, že im to nerobí dobre.“ 

Anne Zamborskej bolo tiež ľúto manžela. „Keď už bol tam, bol spokojný – neriešil domáce problémy, lebo nemal ako -, ale nemyslím si, že sa mu odchádzalo ľahko. Cítila som, že je nervózny z toho, že zase musí ísť preč. Bolo na ňom vidieť, že je nesvoj, keď odchádza.“ 

Manželia Zamborskí sa svoju situáciu rozhodli vyriešiť tak, že sa po dvoch rokoch celá rodina presťahovala za hlavou rodiny. Snímka: archív rodiny Zamborských

Inak podľa Anniných slov rodina fungovala normálne; ona chodila do práce, deti do školy a do škôlky. Ako však vraví, celá ťarcha domácnosti bola na nej: „Učila som, do večera som musela pracovať a pripravovať sa na ďalší deň do práce. A popritom postarať sa o deti: škola, krúžky, učenie. Dalo sa to zvládnuť, viem, mnohé rodiny takto žijú, ale nebolo to pre mňa spokojné obdobie.“  

Rodina si nedostatok blízkosti kompenzovala aspoň virtuálnym kontaktom. „Často sme si telefonovali alebo skajpovali. Celý deň sme boli v kontakte. Ocko mal zreferované všetko, čo sme cez deň prežili,“ spomína Anna Zámborská. 

Toto životné obdobie trvalo dva roky a napokon sa ho rodina rozhodla ukončiť tým, že sa opäť všetci presťahovali do Česka. „Povedali sme si, že takto nechceme fungovať. Šli sme do Prahy len preto, aby sme boli viac spolu,“ vysvetľuje Anna Zamborská. 

Rozhodnutie spojiť rodinu a neštiepiť ju pravidelnými manželovými odchodmi za prácou neľutuje. „Nemyslím si, že je správny model, ak manželia nežijú spolu. Preto sme sa aj my rozhodli tak, ako sme sa rozhodli. Vnútorne som cítila, že je lepšie byť spolu.“ 

"Vnútorne som cítila, že je lepšie byť spolu." 

Nechce však súdiť tých, ktorí dlhodobo fungujú vo vzťahu, kde jeden z manželov pravidelne odchádza za prácou.

„Z môjho pohľadu, s mojou povahou, s mojimi vlastnosťami a s mojou životnou skúsenosťou – takýto stav sa dá vydržať, ak má človek cieľ a vie, že sa to skončí. Keď si manželia povedia, že takto vydržia povedzme 3-4 roky, lebo potrebujú nejaký finančný obnos, aby sa mohli rozbehnúť, to si ešte viem predstaviť. Osobne by som však takto nedokázala fungovať 10-15 rokov. To by som si kládla otázku, prečo to robím. Prečo sme vlastne spolu a aký dávame deťom vzor,“ uzatvára Anna Zamborská. 

Naučila som sa viac si vážiť manžela

V súčasnosti Dušan (47) a Manuela (40) Kamenárovci spravujú Dom prijatia pre rodiny Rodinkovo; v minulosti však aj oni na vlastnej koži zakúsili manželstvo poznačené dochádzaním za prácou. 

„Presťahovali sme sa zo zahraničia na Slovensko a tu sme sa aj chceli usadiť. Mali sme už dcérku a ďalšiu sme očakávali. Bývali sme spolu s manželovou mamou v malom panelákovom byte. Keď prišla ponuka práce v Bratislave pre manžela, využili sme ju, aby sme si - vďaka trochu lepšiemu platu - mohli zabezpečiť vlastné bývanie,“ približujú manželia dnes.

Toto obdobie u nich trvalo tri roky.

Manželia Kamenárovci sú radi, že dnes môžu prežívať každodenné radosti i starosti spolu a mať spoločnú účasť na výchove detí. Snímka: archív rodiny Kamenárovcov

Pri otázke, aký vplyv má tákato skúsenosť na manželský život, odpovedajú takto: „Ak je táto životná situácia prežívaná správne, môže prispieť k upevňovaniu dôvery, vernosti, oddanosti. Poznáme však aj ťažké momenty, ktoré odlúčenie prináša do vzťahu, keď vonkajšie faktory prežívané v tomto období vytvoria priestor, kde namiesto spoločnej radosti vládnu nedorozumenia a napätia v oblasti intímneho spolužitia.“

Medzi negatívami manželia uvádzajú tiež nepochopenie prežívania toho druhého, z čoho vraj často plynula nervozita, hádky.

„Pozitíva vidím až dnes, keď vnímam vzácnosť byť spolu každý deň, prežívať každodenné radosti i starosti, spoločnú účasť na výchove. Naučilo ma to viac si vážiť manžela. Čas týždňoviek nám obrúsil hrany,“ konštatuje Manuela.

Zároveň sa podelila o skúsenosť, že najväčšou výzvou pre ňu bolo zvládnuť pocit samoty pri výchove detí. Manželia dnes dokážu porovnať, aké to je vychovávať deti, keď sú ako rodičia spolu, a aké to bolo, keď pre pracovné povinnosti čelili odlúčeniu. Pozitívnejšie z toho vyšla korporácia manželov. „Je to menšia záťaž na toho, kto je s deťmi, a väčšia zainteresovanosť a pochopenie celého procesu zo strany toho, kto s deťmi nebýval,“ tvrdia manželia. 

"Čas týždňoviek nám obrúsil hrany." 

Hoci túto výzvu ako manželia aj rodičia ustáli, sú radi, že je už za nimi. „Neviem si predstaviť, že by sme v tomto režime fungovali dodnes. Som veľmi vďačná Pánovi za okolnosti, ktoré poslal do nášho života a s manželom sme boli ochotní ich spoločne prijať - tak môžeme byť dnes spoluúčastní na každodenných maličkostiach,“ uvádza Manuela. 

Podľa manželov sa dá takáto situácia možno zvládnuť aj dlhoročne; „ale to musí byť pevný zväzok manželov, ktorí sú v prvom rade osobnostne vyzretí a hlavne majú spoločne ujasnené a vykomunikované, prečo sú ochotní do takejto situácie vstúpiť.“ 

Všetko je o komunikácii 

Jozef Róbert Šmigalla (57) sa smeje, že má nepretržitý pracovný čas. Za prácou síce nedochádza stovky kilometrov od domu, ale zato v nej desiatky až stovky kilometrov najazdí s vlakom. Celý život pracuje ako rušňovodič - čo znamená aj prácu na zmeny. 

„Nástupy máme od nultej do dvadsiatej štvrtej hodiny, teda v ktorúkoľvek hodinu. Vraví sa tomu nepretržitý pracovný režim. Starší zamestnanci sú zaradení do turnusu, mladší – my tomu hovoríme ‚letmo’. Sú to kolegovia, ktorí zastupujú počas dovolenky, PN-ky a podobne. Mám 25-dňový turnus, počas ktorého sa mi pravidelne opakujú zmeny. Kolegom, ktorí sú letmo, sa zmeny neopakujú, ale nastupujú do práce podľa toho, ako ich zaraďuje do zmeny strojmajster,“ približuje Jozef Róbert Šmigalla.     

"Pokiaľ manželia spolu komunikujú, veria si a tolerujú sa, práca do ich manželstva negatívne nezasiahne,“ tvrdí Jozef Róbert Šmigalla. Snímka: archív rodiny Šmigallovcov

Keď sa ho pýtame, ako sa s jeho pracovným nasadením vyrovnávala manželka, ponúka takúto odpoveď: „V prvom rade je to o komunikácii a tolerancii. Musíte si uvedomiť jednu vec: niekedy sme hovorili, že robiť rušňovodiča – to je poslanie. Manželka si musela zvyknúť na to, že často bola v noci sama – zo začiatku to bolo aj viac ako šesť zmien za mesiac - alebo že som do práce odchádzal aj vo sviatky.“

So ženou Danou (56) v takomto režime fungujú celý manželský život. Jozef Róbert Šmigalla spomína tiež na to, že v službe bol aj počas každého pôrodu, ktorý jeho manželka mala. 

Najdlhšie od seba pre prácu boli za minulého režimu, keď bol zamestnávateľom vyslaný napríklad po rušeň, ktorý bol na hlavnej oprave v Česku (Nymburk, Česká Třebová Šumperk a pod.)alebo keď učil poľských kolegov jazdiť na slovenských rušňoch v Poľsku. Vtedy odchádzal z domu na 5 až 6 dní. „Manželka to brala ako nutné zlo. Keď som musel, tak som musel. Vedela, kam idem,“ uvažuje o tomto období rušňovodič dnes. „Podstatné bolo vrátiť sa vždy štastlivo domov k svojím blízkym.“ 

V službe bol aj počas každého pôrodu, ktorý jeho manželka mala.

Väčší problém ako v tom, že manželia často musia odchádzať za prácou, vidí však v niečom inom: „V minulosti ľudia boli k sebe lepší a robilo sa s väčším nasadením. Spomínam si, že ako mladí chlapci sme chodili do práce s radosťou a s chuťou. Dnes, povedal by som, ľudia chodia do práce len z povinnosti, aby zarobili.“ 

Jeho závery o zlučiteľnosti pracovného a rodinného života sú vcelku pozitívne: „Pokiaľ manželia spolu komunikujú, veria si a tolerujú sa, práca do ich manželstva negatívne nezasiahne.“