Aby to, čo vydávame, sa aj žilo

Vodu kázal, vodu pil. Dobrý, empatický, ľudský – takýmito prívlastkami ho častujú ľudia, ktorí ho zažili ako riaditeľa SSV. Štefan Hanakovič (20. august 1931 – 10. jún 2020) bol prototypom šéfa, ktorého zaujímal nielen výkon zamestnancov, ale napríklad i to, či majú zo svojej práce radosť. 
Mária Bilá 23.06.2020
Aby to, čo vydávame, sa aj žilo

Rok 1998: Štefan Hanakovič (prvý zľava) pri stretnutí s Jánom Pavlom II. Snímka: archív SSV

Vraví sa, že možno zabudneme na to, čo ľudia povedali alebo spravili, ale nikdy nezabudneme, ako sme sa pri nich cítili. Táto myšlienka mi chodila po rozume po absolvovaní niekoľkých rozhovorov so zamestnancami SSV, ktorí osobne zažili pôsobenie Štefana Hanakoviča. 

Tiež sa vraví, že o mŕtvych len dobre. A pri spomínaní na niektorých zosnulých cítite, ako si ľudia takmer hryzú do jazyka, diplomaticky kľučkujú a otáľajú, len aby nepovedali niečo nevhodné. Toto pri Štefanovi Hanakovičovi očividne nehrozí.

Naopak; oslovení bez váhania vraveli o pekných veciach, ktoré s ním, pri ňom či vďaka nemu prežili. Na nijaké zlé si akoby ani nevedeli spomenúť; nie z piety, ale tak úprimne, naozaj. 

Píše sa, že strom spoznáme po ovocí (porov. Mt 7, 16) – a už len počúvanie o tomto mužovi ma ako redaktorku i človeka napĺňalo radosťou, pokojom. 

Jednoducho osobnosť
Katarína Kročková (45) pochádza z Martina, kde sa Štefan Hanakovič priženil. Od detstva ho teda poznala z videnia, napríklad zo svätých omší. Odkedy ako 23-ročná nastúpila do SSV v pozícii literárnej redaktorky, mohla ho spoznať viac, lepšie.

„Bol dobrosrdečný, ľudský, v spolku sa prihovoril každému. Nerozlišoval, kto má akú pozíciu,“ spomína na neho.

Rád vraj rozprával príbehy zo života a pýtal sa ľudí aj na bežné veci – či poslúchajú deti, ako je v škole. „Vedel sa vcítiť,“ konštatuje Katarína Kročková. 

Tiež podotýka, že to bol prvý laik v pozícii riaditeľa SSV. V Trnave býval aj s manželkou Rozáliou, s ktorou boli veľmi spätí. „Umrela päť rokov dozadu. Hovorieval, že keď nevie niečo nájsť, prosí ju, aby mu zhora poradila.“  

Štefan Hanakovič prišiel do SSV v čase, keď sa spolok akoby nanovo rozbiehal. Obnovený bol v roku 1990, Štefan Hanakovič bol za riaditeľa zvolený v roku 1993. Robil, čo vedel a mohol, aby spolok pomohol rozvíjať.

Dával do poriadku knižnicu a archív (k čomu učite pomohla jeho predošlá kariéra v Matici slovenskej), zúčastňoval sa na rôznych prednáškach a konferenciách, stretával sa s členmi, publikoval. Napísal napríklad Dejiny Spolku sv. Vojtecha či dielo o Andrejovi Radlinskom, zakladateľovi SSV.

„Zviditeľňoval spolok, kde a ako sa dalo,“ konštatuje Katarína Kročková. Podľa jej slov tiež chcel, aby SSV vydával knihy – aj staršie. Inicioval napríklad nové upravené vydanie Nábožných výlevov.

Sám veľmi rád písal; práve písanie a korigovanie ho vraj bavili najviac, popri iných povinnostiach však na ne nemal toľko času, ako by chcel. Písaniu sa plne venoval až na dôchodku.

„Len by písal, veľa písal, aj keď mu už sily ubúdali,“ sprostredkúva Katarína Kročková. „Mal pamäť, prehľad aj skúsenosti. Bol jednoducho osobnosť.“ 

Hľadal zmierenie
Mária Novosedlíková (52) počas jeho pôsobenia pracovala na vydavateľskom oddelení ako technická redaktorka.

Keďže aj Štefan Hanakovič mal ku knihám blízky vzťah, pri komunikácii s ním si spomína, že ak chcela niečo povedať či vyjadriť, on bol schopný to správne sformulovať, dokončiť či rozvinúť.

„Často som sa zamýšľala, ako je možné, že vie, čo chcem povedať. Tiež mi presne odpovedal na to, čo som chcela počuť – pracovné, duchovné aj osobné veci.“ 

S jemným úsmevom približuje, že  Štefan Hanakovič mal zmysel a cit pre rodinu; nielen pre svoju, ale všeobecne. V zamestnancovi nevidel len pracanta, ale predovšetkým človeka a záležalo mu, aby pracovné vzťahy negatívne neovplyvňovali rodinné.

„Môj manžel mu robil šoféra. Keď boli niekde dlhšie, ospravedlňoval sa mi za to. Cítil, že rodina je prvoradá.“

Hádam niekde v tomto presvedčení pramenilo, že sa ľudsky zaujímal o osobný život zamestnancov a že sám sa s nimi rozprával o vlastnej rodine.

„Bol až príliš empatický. S mojím manželom počas dlhých pracovných ciest prežívali pracovné i rodinné starosti,“ zhrnula Mária Novosedlíková, ktorá tiež spomenula, že  Štefan Hanakovič mal perfektný vzťah s manželkou.

„V každej rodine prídu spory, ale on bol k žene mimoriadne úslužný. Často ju brával na stretnutia; bola súčasťou i jeho pracovného života, dokonca sa s ňou radil. Vďaka nej mal aj ženský pohľad na veci, rád si ju vypočul.“ 

Dobré vzťahy sa snažil mať aj v práci. „Bol za disciplínu a poriadok. Chcel vedieť, kto čo robí. Zaujímalo ho však aj to, či je človek na danej pozícii spokojný. Často vravel: ,Tvoje zamestnanie nech je tvojím povolaním, aby si ho robila s radosťou.’“

Tak sa to Mária Novosedlíková snaží vnímať dodnes. „Ak boli zamestnanecké spory, nehľadal vinníka, ale zmierenie. Snažil sa byť empatický a nevydávať hneď súdy.“

Záležalo mu, „aby to, čo vydávame, sa aj žilo“.

Ako konštatuje Mária Novosedlíková, „to sme cítili aj z jeho správania – chodieval pravidelne na svätú omšu a snažil sa to, čo počul, preniesť do každodenného života“.

Dosvedčuje, že ju samu viackrát povzbudil výstižným príkladom zo Svätého písma či duchovným slovkom, vedel ju motivovať. Vďačí mu za to, že na prácu a životné skúšky sa díva viac duchovne; ako to vedel aj on. 

Poradil i pomohol
Keď Štefan Hanakovič prijímal do knižnice Jozefa Škodu (47), bolo jeho úlohou najmä pokračovať v katalogizácii.

Tá mu je blízka očividne doteraz – Jozef Škoda mi ukazuje dlhý menný zoznam publikácií, zborníkov či článkov Štefana Hankoviča, menuje tie najznámejšie, chce objasniť najmä jeho konkrétny prínos do dejín SSV i slovenskej kultúry vôbec.

O ľudskej stránke bývalého riaditeľa rozpráva skôr vecne, mužsky.

„Bol ľudský, empatický, pomáhal pri práci, vedel vypočuť i poradiť.“

Okrem záležitostí spojených s prácou ich spájala i spoločná záľuba – muzicírovanie. „Hrával som na harmóniu, jeho som poznal ako organistu.“ S úsmevom spomína, že Štefan Hanakovič nemal v prípade začutia zlého tónu problém ho napomenúť.

Žil vieru každý deň
„Bol veľmi duchovný človek,“ tvrdí Anna Bilčíková (50), ktorá Štefana Hanakoviča zažila v pozícii personálnej referentky.

„Vždy ráno o šiestej chodil na svätú omšu k františkánom. Skôr ako sme v práci začali, na pár minút si sadol k nám na sekretariát a povedal, čo bolo v evanjeliu, v kázni, čo ho oslovilo. Až potom pokračoval bežný pracovný deň.“

Počas Adventu zas deň začínali spoločnou modlitbou Zdravas’, Mária pri adventnom venci. 

„Bol to človek, ktorý sa snažil žiť svoju vieru každý deň. Vždy, keď prišiel do práce, nám povedal povzbudivé duchovné slovko, podobne ako don Bosco svojim chlapcom večer. Pretože Štefan Hanakovič študoval v Šaštíne na saleziánskom gymnáziu, mnohé jeho praktické počiny boli saleziánske,“ spomína jeho bývalá sekretárka Valéria Ondreášová (69), ktorá poskytla spomienky cez Annu Bilčíkovú.

„Zaujímal sa o náš osobný život, mal k nám otcovský prístup. Dokázal nám poradiť v rôznych životných situáciách a riešili sme spolu rôzne problémy.“ 

Tiež pripája pár spomienok z jeho života, o ktoré sa s nimi delil. Napríklad že v mladosti hrával na organe v Suchej či ako chodil z Košolnej nacvičovať divadlá. Za totality mávali stretká a duchovné obnovy na ich chate. Tiež s obdivom rozprával o svojej matke, ktorá si vzala vdovca, a starala sa o jeho vlastné i ich spoločné deti. 

„Za mnohé mu ďakujem, čo som sa od neho naučila. Bola to najmä jeho vytrvalosť, pracovitosť, čestnosť. Nevzdával sa, hoci bol už chorý. Snažil sa pracovať do konca. Štefan, ďakujem za všetko,“ zhrnula Valéria Ondreášová.