Advent slúži na mobilizáciu dobra

„Teória: Advent je pripomínanie si a príprava na príchod Spasiteľa. Realita: zháňanie darčekov, nákupy, upratovanie, nervozita, zhon,“ hovorí lekár záchranár Viliam Dobiáš. Advent je podľa neho často ponížený z meditatívnej a filozofickej roviny na úroveň komercie a z duchovnej roviny do oblasti vonkajších prejavov. „Na kresťanskú krajinu príliš veľa ľudí hovorí: Nemám rád Vianoce, to je len zhon.“

ROZMÝŠĽAŤ DOPREDU

Ak sa stresu chceme v Adventnom období vyhnúť, treba na to myslieť vopred. „Skúsme budúci rok obstarať našim milým darčeky pod stromček už oveľa skôr, počas niektorej dovolenky, na upratanie domácnosti využiť babie leto na začiatku jesene a trvanlivé pečivo napiecť začiatkom Adventu. Zostane tak čas na večerné posedenia s meditáciou, s priestorom pre nadpozemské záležitosti.“

Tak ako si Advent môžeme pokaziť nervozitou, samotné Vianoce potom piatym zo siedmich hlavných hriechov, obžerstvom. Viliam Dobiáš ako lekár preto už vopred varuje, že nadbytok potravín na stole neznamená, že nám pribudne aj sviatočný žalúdok na prijatie viacnásobných množstiev. Ten istý zostane aj počet pečeňových a  mozgových buniek na spracovanie zvýšenej dodávky alkoholických nápojov. „Keď miesto obvyklých dvoch jedál denne zvládneme štyri, matematika hovorí, že porcie musia byť polovičné. Čo môžeme zdvojnásobiť bez obáv, je pohyb na čerstvom vzduchu.“

BOŽÍ NADHĽAD

Česká teologička a spisovateľka Kateřina Lachmanová taktiež vidí, že v Advente všade prevláda umelo vybičovaný zhon a konzum. „Napriek tomu aj neveriaci ľudia intuitívne cítia, že by malo ísť o mobilizáciu dobra, a to v nás i okolo nás. Lenže ak má byť dobro hodné tohto mena, treba byť napojený na toho, ktorý jediný je dobrý (Mt 19, 17).“

Z tohto dôvodu tradične sústreďuje svoje adventné snaženie na jedinú vec – dať väčší priestor stíšeniu v Božej prítomnosti, Božiemu slovu. Veď stôl Slova je v adventnej liturgii naozaj výživný a bola by veľká škoda práve teraz si naň neurobiť čas. „Tieto častejšie nádychy v Božej prítomnosti mi potom pomáhajú byť pokojnejšia a naladenejšia i na svojich blížnych, získať novú nadej a Boží nadhľad, ktorý svet nemôže dať ani vziať.“

NETREBA ROZMERY XXL

Kateřinu Lachmanovú pred vstupom do Adventu povzbudil aj výrok misionára pôsobiaceho na Sibíri, že dobro nemusí mať rozmery XXL, aby bolo dobrom. „Boh je náš Otec a my sme jeho deti. A ako sa rodičia tešia hoci aj z hlavonožca, ktorého im dá pod stromček trojročné dieťa, tak Pán ocení každú našu drobnú snahu o dobro, každú strelnú modlitbu či ‚groš chudobnej vdovy‘, ktorým podporíme ľudí v núdzi.“

Niekedy sa však stane, že Advent sa nám i napriek všetkým dobrým snahám a túžbam vymkne – pre problémy v práci, chorobu v rodine alebo pre niečo iné. „Vtedy sa môžem utešiť myšlienkou, že tie prvé Vianoce v Betleheme a prípravy na ne tiež neprebehli úplne podľa plánu. Našťastie nám Ježiš už pri svojom narodení ukázal, že sa nezľakne žiadneho ‚chlieva‘ – dosaďme si tam svoje srdce, rodinu, miestnu cirkev, politickú scénu... Len ho tam s dôverou pozvime.“

VZÁCNEJŠÍ ADVENT

Takže netreba zabúdať, že Ježišovo narodenie sa udialo vo veľkej chudobe. To by nás malo nabádať na väčšiu skromnosť, ale aj citlivosť voči biednym okolo nás. Medzi tých, ktorým možno prejaviť skutky milosrdenstva, patria ľudia bez domova. Členovia Komunity Sant’Egidio chodievajú medzi nich pravidelne.

„Advent je príležitosť vrátiť sa k sebe, povedať nie nákupom a áno modlitbe, tichu aperifériám,“ hovorí členka tejto komunity v Banskej Bystrici Martina Chmelanová. Aj ona súhlasí, že už od detstva nevníma Advent ako pokojné obdobie. „Je to paradox, ale príprava na Vianoce nám berie veľmi veľa životnej energie. Zhon, nakupovanie, pečenie. Pracujem v divadle a aj tam máme v decembri veľmi veľa práce.“

Posledné roky je však pre ňu Advent o to vzácnejší, že v službe spoznala chudobných ľudí, čo ju vnútorne obohacuje. „Chudobní na ulici nás učia dávať zo seba to najlepšie. Počas decembra vždy pripravujeme vianočný obed, na ktorom sa s nimi potom stretávame v deň Božieho narodenia. Čas príprav na tento obed je aj časom stretnutí.“

Ľudia, ktorých domovom je ulica, to majú v zimných mrazoch omnoho ťažšie ako v lete, čo môže byť výzva aj pre nás, aby sme podali pomocnú ruku. „Každý človek bez domova sa v týchto chladných dňoch poteší teplej polievke, čaju alebo káve. Pri tom všetkom nezabudnime byť vľúdni a prihovoriť sa im.“

POCIT SAMOTY

Mladá herečka má tiež skúsenosť, že odkedy aspoň raz mesačne nakúpi v službe suroviny na prípravu chlebíkov pre chudobných, netrpela hmotným nedostatkom. „Môže to byť také svedectvo, niekedy máme núdzu práve preto, lebo nie sme štedrí,“ konštatuje Martina.

Chce to odhodiť predsudky a nezaškatuľkovaťľudí bez domova ako problém. „Každý jeden z nás môže byť svetlom pre túto krajinu a meniť ju k lepšiemu. Tým, že vychádzame na periférie, poukazujeme na to, čo je naším zrkadlom. Pozývam preto spoznávať chudobných a  som si istá, že všetkým, ktorí sa tak rozhodnú, to zmení život k lepšiemu.“

Martina Chmelanová vie, že chudoba nie je len materiálna. Najväčšia choroba dnešnej doby je podľa nej samota. „Jeden pán na dôchodku sa mi raz zdôveril: Mám pocit, akoby som bol pre túto spoločnosť nepotrebný, cítim sa tak sám... V čase Adventu, a nielen vtedy, by sme mali viac navštevovať osamelých starých ľudí. Je potrebné pripomínať im, akí sú pre nás dôležití.“