Aj pohanskí rodičia môžu mať syna svätca

Láskavý vojak či pokorný biskup. Aj takto by sme mohli opísať osobnosť svätého Martina z Tours – patróna Bratislavskej arcidiecézy, ktorý žil vo 4. storočí.  
Anna Stankayová 12.11.2019
Aj pohanskí rodičia môžu mať syna svätca

Legenda o darovaní plášťa žobrákovi sa stala námetom pre mnohých umelcov. Snímka: wikimedia commons

Hoci sa Martin narodil v dnešnom Maďarsku (v meste Szombathely), ako dieťa sa s rodičmi presťahoval do Pavie na území dnešného Talianska.

Jeho otec zastával vyššiu funkciu v rímskej armáde, a hoci boli jeho rodičia pohania, snažili sa, aby ho vojaci nepokazili svojou tvrdosťou a nemravnosťou. V Pavii spoznal kresťanstvo, ktoré ho sprevádzalo po zvyšok života. 

Viac svätec ako vojak

Ako desaťročný sa chcel pridať ku katechumenom, aby mohol prijať krst. Na ten si ale musel ešte niekoľko rokov počkať. Jeho život sa uberal skôr k službe Bohu ako k službe vojsku.

Armáde sa však nevyhol – vojenskú prísahu musel zložiť už ako 15-ročný, dosiahol dokonca dôstojnícku hodnosť. Ako vojak však bol láskavým, dobrým a štedrým mužom. Nepovyšoval sa, žil skromne a pomáhal chudobným. Mal jedného sluhu, ktorý mu bol skôr spoločníkom než služobníkom, spolu stolovali a neraz sa stalo, že Martin pomáhal viac sluhovi ako sluha Martinovi. 

Vojenský plášť pre žobráka

Po prevelení do Amiens v terajšom Francúzsku sa odohrala asi najznámejšia epizóda z jeho života. V treskúcej zime stretol chudobného človeka bez šiat, ktorému nik nechcel pomôcť. Sám toho veľa nemal, preto mečom rozdelil svoj plášť a jednu časť daroval žobrákovi. V noci sa mu potom zjavil Kristus odetý do polovice plášťa, ktorý podaroval.

Približne v dvadsiatich dvoch rokoch sa mu konečne podarilo prijať krst, vojakom však pár rokov ostal aj potom.  

Vysvätenie za diakona najprv odmietol

Po odchode z armády sa stretol s biskupom Hilárom (dnes sv. Hilár) v mestečku Poitiers. Chcel sa ním dať duchovne viesť, biskup ho zase plánoval vysvätiť za diakona, čo ale pokorný Martin odmietol. Neskôr sa mu podarilo získať pre Ježiša svoju pohanskú matku, otec zostal verný pohanstvu až do smrti.

Hoci nebol pre svoju vieru mučený, ľahké to nemal. Posmešky, urážky či tresty zažíval aj on. Dlho preto žil ako pustovník. Neskôr sa s biskupom Hilárom stretol opäť, na druhý pokus od neho prijal diakonskú vysviacku, potom pravdepodobne aj kňazskú. Naďalej preferoval pustovnícky život a ohlasoval evanjelium vidiečanom. 

Biskup, pustovník i misionár

Na okraji mesta sa k Martinovi pripojili ďalší, a tak vznikol najstarší kláštor v západnej Európe – kláštor Ligugé. Neskôr ich založil viac, najmä na vidiekoch, pretože dovtedy sa kresťanstvo sústreďovalo najmä v mestách. Jeho život sprevádzali rôzne zázraky – uzdravenia či vyháňania zlých duchov.

V roku 371 si ho veriaci zvolili za biskupa. Ani vtedy nezostal v meste, ale chodil medzi ľudí na vidiek, pomáhal im, bol pastierom i misionárom a žil takmer kláštorným životom. Zastával sa chudobných (dostal prezývku biskup chudobných a práve preto sa v Bratislavskej arcidiecéze každý rok koná svätomartinská zbierka, ktorá putuje na charitu), obrátil na vieru mnohých pohanov, uzdravil posadnutých zlým duchom. Ľudia si vážili jeho skromnosť, pokoru, múdrosť i odvahu, ktorú neraz ukázal i pred cisármi. 

Zomrel medzi svojimi

Hoci bol biskupom a váženým človekom, netúžil po sláve, obdive či lepšom živote. Koniec svojho života túžil prežiť medzi spolubratmi v kláštore. Dožil sa pomerne vysokého veku - 80 rokov a Boh si ho povolal 8. novembra 397.

Pochovali ho v skromnom hrobe za mestom Tours, na ktorom dnes stojí Bazilika sv. Martina z 19. storočia.