Aj vďaka Slovákom v Pešťbudíne vyšli prvé Katolícke noviny

Budapešť ako hlavné mesto Uhorska vznikla oficiálne v roku 1873 spojením troch miest, a to Starého Budína, Budína a Pešti. Pre toto súmestie, ktoré stáročia existovalo v tesnom susedstve viac-menej samostatne, sa pred vznikom Budapešti v slovenčine ustálilo pomenovanie Pešťbudín, respektíve Pešť-Budín. Súmestie sa postupne formovalo ako hlavné politické, hospodárske, priemyselné, vzdelanostné a kultúrne centrum Uhorska.

V období polovice 19. storočia bolo súmestie najväčšou mestskou aglomeráciou v krajine a žila v ňom aj početná silná slovenská komunita, či už natrvalo, alebo sezónne. Pilierom formovania slovenskej komunity v Pešťbudíne bola predovšetkým slovenská inteligencia a národne uvedomelé meštianstvo.

Slovenská prítomnosť v Pešťbudíne

O počte Slovákov v meste nemáme presné štatistické informácie, oficiálne štatistiky totiž nezachytávajú reálny počet Slovákov v Pešťbudíne. Môžeme tak vychádzať len z odhadov slovenskej inteligencie, ktoré možno nájsť v ich článkoch na stránkach dobovej tlače, prípadne v zachovanej korešpondencii. Slováci sa usádzali predovšetkým na predmestiach Pešti, a to v častiach Terezín a Jozefov. Podľa názoru Jána Palárika Slováci v 50. rokoch 19. storočia tvorili až takmer polovicu obyvateľstva Terezína.

Slováci v Pešťbudíne predstavovali veľmi heterogénnu spoločnosť. Pochádzali z rozličných prostredí, najviac z hornouhorských stolíc na slovenskom etnickom území, ďalej zo slovenských jazykových ostrovov z okolia Budapešti a významnou zložkou boli tiež dolnozemskí Slováci. Z hľadiska sociálneho pôvodu v hlavnom meste najpočetnejšiu skupinu Slovákov tvorili robotníci, remeselnícki tovariši, obchodnícki učni, služobníctvo, ale najmä murári. Postupne sa v Pešťbudíne zvyšoval aj počet študentov slovenského pôvodu. Po skončení štúdií sa mnohí z nich usadili práve v tomto meste a postupne prebrali štafetu v organizovaní slovenského národného života.

Náboženský život Slovákov

Slováci prirodzene vnímali potrebu organizovania svojho kultúrneho, spoločenského a cirkevného života v novom domove. Dôležitú úlohu v živote Slovákov v Pešťbudíne zohrávala aj náboženská otázka, pričom evanjelici i katolíci tam boli pomerne dobre organizovaní. Veľký vplyv na rozvíjanie slovenského národného povedomia mala aj možnosť vykonávania cirkevných obradov v národnom jazyku. V rámci Katolíckej cirkvi síce nevznikali v Pešťbudíne osobitné národnostné farnosti, ale do polovice 19. storočia prevládala snaha cirkevnej hierarchie zabezpečiť náboženské obrady v jazyku veriacich.

Ešte vďaka nariadeniam ostrihomského arcibiskupa Alexandra Rudnaya (1819 – 1831) mohli slovenskí katolíci v Pešti navštevovať slovenské bohoslužby v Jozefove v Kostole sv. Jozefa a v takzvanom vnútornom meste u františkánov. Slovenské kázne v Jozefove však mali hlbšiu tradíciu. V miestnom farskom kostole pôsobil v rokoch 1828 až 1829 aj neskorší banskobystrický biskup Štefan Moyses. V Jozefove žilo koncom 50. rokov 19. storočia okolo 8-tisíc Slovákov. Podľa svedectva dobovej tlače počas rannej bohoslužby, keď zvykla byť kázeň v slovenčine, býval kostol vždy plný. Na Veľkú noc sa vo farnosti konali v nedeľu procesie so slovenským spevom. Pri slávnostných bohoslužbách sa v Kostole sv. Jozefa prednášali kázne v troch jazykoch, popri maďarčine a nemčine aj v slovenčine.

Ešte početnejšia slovenská komunita žila vo farnosti sv. Terézie v Terezíne, kde sa celkový počet obyvateľov v polovici 19. storočia zvýšil až na 50-tisíc obyvateľov, z nich bolo vyše 30-tisíc katolíkov.

„Rodisko“ Katolíckych novín

Práve spomínané dve farnosti sú späté s pôsobením slovenských rímskokatolíckych kňazov Šimona Klempu a neskôr Jána Palárika. V roku 1837 sa stal Šimon Klempa kaplánom vo farnosti sv. Jozefa, kde prišiel do kontaktu s ďalšími predstaviteľmi hamuljakovskej generácie. Od roku 1850 Klempa pôsobil v tejto farnosti už ako farár, od 1. augusta 1854 sa stal farárom vo farnosti sv. Terézie.

Klempove Katolícke noviny, vydávané v rokoch 1849 až 1857 v Pešťbudíne, boli prvými slovenskými katolíckymi cirkevnými novinami. Katolícke noviny urobili obrovský kus práce aj v jazykovej oblasti, začali síce vychádzať v bernolákovčine, ale už od roku 1851 vychádzali v spisovnej slovenčine podľa hodžovsko-hattalovskej reformy.

Centrum šírenia spisovnej slovenčiny

V čom spočíva význam slovenskej komunity v Pešťbudíne pre naše národné hnutie? Predovšetkým práve ona ovplyvňovala aktuálny stav celonárodného slovenského hnutia. Spočiatku bola pre národovcov, sústredených okolo Martina Hamuljaka, príznačná výrazná spolupráca s predstaviteľmi ostatných slovanských národov v Pešťbudíne, ako aj snaha o zakladanie periodík, kultúrnych spolkov a vzdelávacích inštitúcií. Ich najvýznamnejšou aktivitou bolo založenie Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834) a vydávanie almanachu Zora (1835 – 1840).

Problémom národného hnutia však bola stále nevyriešená otázka celonárodného spisovného jazyka. Práve Pešťbudín bol v tomto období najvýznamnejším kultúrnym centrom používateľov češtiny aj bernolákovčiny. Po porevolučnej a generačnej výmene medzi predstaviteľmi národného hnutia k novej generácii slovenskej katolíckej inteligencie v Pešťbudíne radíme osobnosti ako Ján Palárik, Andrej Radlinský a Jozef Karol Viktorin. Tým, že práve tieto osobnosti podporovali novú kodifikovanú formu štúrovskej slovenčiny podľa hodžovsko-hattalovskej reformy, stáva sa Pešťbudín v tomto období aj významným centrom šírenia spisovnej slovenčiny.