Apoštoli Tatier učili mladých žiť v Božej láske

Kto by na totalitu spomínal rád? Možno tí, ktorí poznali Martinov – bratrancov z podtatranskej obce Hranovnica. Hoci mali odlišné povahy, jedno ich spájalo – láska k horám, k ľuďom, no najmä k Bohu. Jeho veľkosť naplno vnímali v horách a svojich zverencov túžili obohacovať nielen zážitkami zo zdolávania vrcholov, ale predovšetkým zážitkami duchovnými.

Zdôrazňovali im, že v horách môžu pociťovať Božiu lásku práve cez ich krásu a majestátnosť, ale tiež z prekonávania seba samých a zo vzájomných priateľstiev. „Obaja mali vieru, ktorá sa prejavovala skutkami,“ spomína na oboch Martinov kňaz Jozef Gallovič, synovec Martina Galloviča, v súčasnosti dekan v Piešťanoch.

Ako malý chlapec chodieval so strýkom do hôr a bol svedkom nejednej krásnej chvíle. „V čase komunizmu rýchlo pochopili, že Tatry sú tým najslobodnejším miestom na stretávanie ľudí, na odovzdávanie a upevňovanie viery. Vždy boli plné turistov – kresťanov - a oni sa stali ich sprievodcami. V tom čase mohli pre mladých veľa urobiť, pretože na rozdiel od kňazov neboli sledovaní,“ pokračuje v svojich spomienkach Jozef Gallovič.

Ako sa hovorí, dobro priťahuje. A tak aj okolo Martinov sa začalo vytvárať spoločenstvo mladých kresťanov, ktorí pochádzali z rôznych kútov Slovenska – od Bratislavy až po Košice. A títo ľudia, ktorí dnes už majú vlastné deti a vnúčatá, svedčia o dobrodružstvách v horách, o čistej ľudskej láske a prijatí a o tom, ako vďaka dvom „apoštolom Tatier“ mohli prežívať svoju vieru aj v časoch útlaku a prenasledovania.

Ešte sedemnásť metrov
Sobota 6.30 ráno. To bol čas, keď z tatranských električiek či autobusov vystúpilo niekoľko ľudí v Tatranskej Polianke a zamierilo na to isté miesto – k Martinom.

„Ich skromné izby na slobodárke boli vždy otvorené a často aj preplnené. Pred štartom sa dopĺňalo oblečenie, najmä v zime. Pamätám sa, že na chodbe stála ,bezodná´ skriňa s vetrovkami, čakanmi či lanami. A išlo sa,“ takto si na túry spomína Marián Schreiner z Hubovej pri Ružomberku.

„Poznali každý vrchol, vežu, žľab a bezpečne nás viedli. Ako vodcovia aj ako pastieri,“ hovorí ďalej. V podobnom duchu sa do rozhovoru zapája rehoľná sestra Jana Mária Greňová, ktorá pôsobí na misiách v Kazachstane: „Nikdy nikoho nevydelili, túry vyberali podľa zostavy skupinky, ktorá sa zišla. Veľmi som sa tešila na každú túru. Dokázali vytvoriť radostnú atmosféru prijatia, humoru a smiechu, čo nás mladých priťahovalo. V každom z nás videli niečo krásne,“ hovorí a dodáva, že vďaka Martinom zažila v čase totality silu veriaceho spoločenstva a radosť z prežívania viery.

Osobitne silným zážitkom pre ňu bolo, keď sa po vypätí fyzických síl na končiari pomodlili a pred nádhernou panorámou našich veľhôr zaspievali pieseň Slovensko moje, otčina moja.

Jozef Gallovič si na svojho strýka spomína ako na opatrnejšieho a zodpovednejšieho z dvojice. „Sprevádzal slabšie a pomalšie dievčatá, opatrne každému v ťažkých úsekoch držal nohu na stupe a osobne pomáhal. Povzbudzoval ich svojou známou frázou – neboj sa, ešte sedemnásť metrov.

Keď to zopakoval druhýkrát, vyvolalo to úsmev. A tesne pred cieľom opäť povedal – už len sedemnásť metrov. Tým chcel zdôrazniť, že aj na ceste k Bohu treba napredovať postupne, po úsekoch,“ delí sa Jozef Gallovič o svoje zážitky. Aj po mnohých rokoch má v živej pamäti strýkove slová: „Tá krása, to je dar od Pána Boha pre teba.“

Bližšie k nebu, bližšie k Bohu
Hory sa stali pre spoločenstvo okolo Martinov nielen miestom na turistiku a oddych, ale aj príležitosťou na odovzdávanie viery. Cez krásu prírody učili druhých poznávať krásu Boha. Pretože úprimná láska a krása sú pre ľudskú dušu ako magnet. Každá túra bola neodmysliteľne spojená s radostnými piesňami a modlitbami.

„K spevu nás ,nabudili´ všade – na túre, v električke, počas neskorých letných večerov na okraji Polianky,“ prezrádza Marián Schreiner. „Vyslúžili sme si prezývku ,nábožné spevy´ - ako posmešok z mnohých úst. Ale tiež aj súhlasné pohľady okoloidúcich a úctu voči slobodnému prejavu vo vtedajšej socialistickej dobe,“ hovorí ďalej.

Nikdy nesmela chýbať svätá omša. Stretnutie so živým Ježišom, ktorý ich celý deň sprevádzal a ochraňoval, bolo pre „martinovcov“ vrcholom každej túry. „Martin Gavalér bol známy ako nevyčerpateľný zdroj rozprávok – takých, ktorým rozumeli všetci.

Na konci nikdy nechýbalo posolstvo, prepojenie na Písmo, každodenný život,“ pokračuje Marián Schreiner, „tieto vzácne chvíle nasledovali pri zastaveniach vedľa chodníka pod skalami a vždy sme sa na ne veľmi tešili.“ Že Tatry boli miestom, kde sa upevňovala viera, potvrdzuje aj rehoľná sestra Jana: „Od Martinov sme dostávali nenúteným, prirodzeným spôsobom a jednoduchým príkladom základné hodnoty do života.“

Ozaj, viete, prečo sa tatranské plesá volajú aj morské oká? Pretože sú také krásne, že aj more sa prišlo na ne pozrieť a očarené ich nádherou išlo na nich oči nechať. A počuli ste už príbeh o tom, ako vznikli? Hovorí sa, že po stvorení Tatier poslal Boh anjela strážneho pozrieť sa na tú krásu a chrániť ju. Keď ju anjel zbadal, od dojatia mu vypadli z očí slzy, skotúľali sa na dno dolín, kde ostali. A keď ich zbadali ľudia, zaplesali radosťou a nazvali ich plesá... Aj takéto legendy si pamätajú tí, ktorí patrili k „martinovcom“.

Obeta ako prirodzená súčasť ich životov
Aké predstavy o vlastnej životnej ceste mali Martinovia? Obaja sa v mladosti túžili stať kňazmi. Mali však podlomené zdravie, čo im ich plány prekazilo. V liečebnom ústave v Tatranskej Polianke pracoval jeden ako elektrikár a druhý ako účtovník. Martin Gavalér bol smelší, komunikatívny; Martin Gallovič skôr opatrný, hĺbavý. A najmä - bol tu Boží plán, ktorý bol iný než ten ich.

Pán si ich vyvolil ako horských vodcov, ale aj ako vodcov mnohých ľudských duší. Boh využil ich odlišné vlastnosti na vzájomné dopĺňanie. „Obaja boli do krajnosti obetaví pre druhých. Ponúkali na prenocovanie svoje malé izbičky a sami spali na verande v spacákoch. Obetovali svoje súkromie a čas, vždy boli pohotoví venovať sa tomu, kto práve prišiel, akoby čakali práve na neho,“ s úsmevom hovorí Jozef Gallovič.

„Vždy tu boli celí pre druhých. Nemali úspory, svoje financie venovali na pohostenie, ako samozrejmosť na chatách kupovali čaj pre veľké skupiny bez nároku na náhradu. Táto obetavosť sa zdala niekedy až bláznivá,“ rozpráva ďalej.

Dodáva príhodu z roku 1968, keď sa otvorili hranice a jeden z Martinov bol na ceste do Ríma so skupinou kňazov a laikov. Dozvedel sa, že skupina mladých sa ocitla v núdzi a hľadá v Tatrách ubytovanie. Martin bez zaváhania prestúpil na prvý vlak do Popradu. Aj takí boli tí naši „Martinovia Tatranskí“.

Živé spomienky aj po rokoch
Sú zážitky, ktoré sú také silné, že na ne nikdy nezabudneme. Tí, ktorí boli súčasťou vtedajšieho tatranského spoločenstva, by nimi vedeli zapísať celú knihu.

„Keď mal 50 rokov, potykal si so mnou. Pre mňa to znamenalo tak veľa! On veľký, dospelý, ja malá, sotva 20-ročná,“ prezrádza rehoľná sestra Jana na adresu Martina Galloviča. A hneď vyberá ďalší zážitok, ktorý jej aj s odstupom mnohých rokov vždy vykúzli úsmev na tvári. „Raz sa nám stratil z očí a po chvíli sme z kosodreviny počuli bručať medveďa. Vedel ho verne napodobniť. Od strachu som padla. Bolože to potom smiechu.“

Asi najviac času s Martinom Gallovičom trávil jeho synovec Jozef Gallovič, ktorý spomína, že Martin často prichádzal na návštevu ich rodiny, kde sa naňho vždy veľmi tešili. Vedel sa k nim „znížiť“, učil sa s nimi do školy, pomohol im upratať veci, porozprával zaujímavé historky alebo zažartoval. A nikdy nechodil s prázdnymi rukami.

Najväčšiu radosť mali z fotografií, ktoré vlastnoručne zhotovoval. Na túre si ho bez fotoaparátu už ani nedokázali predstaviť. Každému urobil fotografiu a o týždeň ich už rozdával. „Povedať o Martinoch len pár viet? To je dosť ťažké,“ tvrdí Monika Kukoľová, ktorá s nimi prežila takmer celé detstvo. „Otec od nás odišiel, mojej mamine boli veľkou oporou pri výchove.

Martin Gavalér sa hneval, keď nás našiel v nádherný deň sedieť pri televízore. Hovoril, že nám hlúpne mozog. A už sme aj balili veci do ruksaka,“ hovorí a nevyhne sa hlasnému smiechu. Pamätá sa, ako tú „bedňu“, tak Martin volal televízor, vymenili za obrovskú, nádherne zdobenú Bibliu, z ktorej im často čítaval príbehy.

„Najradšej sme s bratom mali ten o Dávidovi a Goliášovi. Nevedeli sme pochopiť, ako môže taký malý a slabý chlapec poraziť obra,“ vysvetľuje. Monikinho brata Martinovia zasvätili do tajov horolezectva.

„Uprosil dedka, aby mu z konských popruhov znitoval sedačku na lezenie. Potom ma spúšťal z druhého poschodia cez balkón, aby otestoval, či je funkčná. Mama skoro dostala infarkt. A my sme len skonštatovali, že nám mala nechať tú ,bedňu´,“ smeje sa Monika Kukoľová.

Martin Gavalér bol aj umelecky nadaný. Zbieral samorasty a kamene, z ktorých vyrábal rôzne pamiatky, kríže či iné predmety. Žil spätý s prírodou ako typický horal – opálený, ošľahaný vetrom a mrazom. Jeho záľubou bolo zvonenie pred svätou omšou. Sobotná túra sa musela stihnúť, aj keď krkolomným behom, do 16.30, aby mohol zazvoniť.

Už vystúpili na „konečnej“
Martin a Martin zanechali stopu v nejednom ľudskom srdci. Nebáli sa byť iní. Nebáli sa vykročiť z davu. Zmenili životy mnohých. A Tatry si to pamätajú. Tatry si o tom šepkajú. Tatry nesú v svojom horskom srdci vzácne spomienky. Každý kameň, každý strom pozná ich meno.

Tatranská príroda je svedkom pretrvávajúcich priateľstiev, ktoré sa zrodili práve tam – v horách. Ak budeme nasledovať ich príklad, ich životné príbehy budú večné. A ďalšie generácie si budú rozprávať o dvoch tatranských Martinoch, ktorí sa rozdali v službe druhým.