Betlehem nie je len symbolicky domom chleba

Z geografického hľadiska bolo pre túto lokalitu  prirodzené, že do miestnych mlynov a pekární prichádzali ľudia smerujúci do púšte, aby si doplnili zásoby chleba na cestu. Z duchovného pohľadu sa miesto spája s iným druhom chleba, s ktorým sa sám Ježiš neskôr stotožňuje: „Ja som chlieb života“ (Jn 6, 35). 

Vianočné oblátky

Určite aj túto skutočnosť majú na zreteli kresťania v strednej a východnej Európe, keď pri vianočnej večeri na stole leží krehké vianočné pečivo z nekysnutého cesta, z pšeničnej múky a vody vo forme oblátok. U pravoslávnych a gréckokatolíkov sa pečú z vykysnutého cesta v tvare malých koláčikov (proskury, prosfory).

Predstavujú posvätný chlieb. Oblátky sa zvyčajne piekli nad otvoreným ohňom v kovových kliešťach zhotovených len na tento účel, zvyčajne vyzdobené vianočným alebo kresťanským symbolom. Pečenie oblátok bola záležitosť, s ktorou sa stretávame na farách a  neskôr ju mali na starosť učitelia - organisti (rechtori).

Kto by nepoznal romantický obraz z diela Martina Kukučína Vianočné oblátky: „Prišlo Lucie. Chlapci doniesli železá a vyčistili ich. Keď nimi tam štrkali, žiactvo bolo ako vymenené... ,Oblátky sa pečú – Hody sú už v kuchyni!' hovorili si medzi sebou.“ Sám sa rád rozpomínam na svoje pôsobenie v Drietome, kde od začiatku Adventu fara rozvoniavala oblátkovou vôňou. Pani organistka s takmer osemdesiatročnou farskou gazdinou oduševnene piekli oblátky takmer pre celú farnosť.

Po modlitbe sa jedením oblátok začínala štedrovečerná večera. Zvyčajne otec rodiny a hospodár ich rozdeľoval prítomným. Vyjadrovalo to hlbokú symboliku jednoty, zmierenia, odpustenia a spolupatričnosti rodinných príslušníkov medzi sebou a Bohom, ktorý sa stal pre nás chlebom života.

Doteraz je súčasťou štedrovečernej večere na Slovensku, ale aj v okolitých krajinách. Oblátky sa konzumujú zvyčajne s medom, niekde aj s cesnakom a orechmi. Gazda ešte pre začatím večere ich dal aj dobytku. 

Delíme sa o chlieb
   
V niektorých maďarských dedinách si oblátku vkladali do modlitebných knižiek a priniesli ju na vianočnú svätú omšu. Podávali ju chorému s vierou, že sa uzdraví. V Poľsku v 20. storočí bolo zvykom posielať oblátky príbuzným, ktorí nemali byť pri vianočnom stole, najmä vysťahovalcom v  Amerike.

V Litve sa oblátkový obrad rozvinul do rodinných, individuálnych foriem. Na severozápade krajiny otec odlomí kúsok oblátky a vloží si ju do úst. Z jeho ruky si potom ulamujú ostatní. Malým deťom odlomí kúsok a sám im ho vloží do úst so slovami: „Buďme v srdci jedno a ako sa teraz delíme o oblátku, tak sa každý deň delíme o chlieb, aby sa dostalo všetkým. Vtedy nám Boh požehná a všetci budeme nasýtení.“

Spomínajú aj na neprítomných a kúsok ulamujú pre duše zosnulých a odrobinkami z oblátok posýpajú štedrovečerné jedlá. Okrem oblátok sa na vianočnom stole nachádza široká paleta vianočného pečiva v pestrom výbere rôznych druhov, tvarov a funkcií. Chlieb, pečivo z bielej múky, záviny, pečivo z treného cesta, perník a ďalšie druhy nechýbali a nechýbajú ako pokrm na štedrovečernom stole.

Podávali sa tiež koledníkom a chudobným ľuďom či zvieratám. Mali úlohu obetného daru pôde a prírodným živlom. Bola im prikladaná liečivá a ochranná sila. Z prípravy pečiva sa predpovedal osud členov rodiny a samotné pečivo sa používalo pri rôznych veštbách. Popri pečení v rodine existovala aj remeselná výroba sladkostí, ktoré sa objavovali na vianočných trhoch, predovšetkým perník a marcipán.

V Chorvátsku sa 21. decembra na deň sv. Tomáša, v niektorých oblastiach nazývaný aj Tucin alebo Tučin deň, pripravuje a pečie vianočné pečivo. V Bosne majú pečivá názvy ako napríklad kruvokriž, sv. Tomáša mlivosija a iné. Ide o okrúhly chlieb, do ktorého sa vyrezávajú znaky kríža, rôzne ornamenty a vzorované postavy.

V panónskych oblastiach sa urobia dva chleby: jeden na Štedrý večer a druhý na vianočné dni. V okolí chorvátskeho mesta Sinja a tiež v juhozápadnej Bosne a vo východnej Hercegovine sa na Štedrý deň piekli osúchy, ktoré sa ovciam a oslom dávali s trochou vína. Podobne v Slavónii a Srieme piekli osúchy pre domáce zvieratá.

Z cesta sa pripravovali šišky: pre kravy štyri šišky, pre svine dvanásť šišiek, pre kozy a ovce dve. Miesili sa a piekli aj osúchy, ktoré sa mali jesť, aby nebolelo hrdlo, a potom sa pila rakija s medom. 
 

V Európe nachádzame veľkú rozmanitosť

Na Britských ostrovoch patrí k chlebovému pečivu škótsky yeel brehd, pečený na liatinových platniach zavesených nad ohniskom (girdle), podobne ako ovsené placky (yeel bannocks). S ovsenou plackou sa chodilo k priateľom, dievčatá hostili plackami chlapcov a chlapci ich zasa dávali dievčatám, bohatší obdaroval veľkou plackou chudobného.

Vianočné placky zo Shetlandských ostrovov v Škótsku majú v strede otvor a po okrajoch sú vykrajované do lúčov. Anglický vianočný koláč Christmas cake (yule cake) dnes predstavuje ovocný múčnik rôzneho zloženia a veľkosti. Predtým išlo o koláč z kysnutého cesta vo veľkosti taniera, ochuteného muškátovým orieškom a kôrou z citrónov, alebo malé bochníky s hrozienkami a so šafranom.

Dostával ich každý člen rodiny a tiež ich mohol ochutnať hosť. Uschovaný kúsok vianočného koláča mal priniesť šťastie pre nastávajúci rok. Obľúbené mince-pies, malé koláčiky z krehkého cesta, plnené zmesou z masla, orieškov, kandizovaného ovocia, alkoholu a podľa potreby i nasekaným mäsom, ozdobuje na povrchu hviezda sformovaná z cesta.

Podľa starších dokladov z 19. storočia to bolo veľké pečivo z nekvaseného cesta s mäsovou náplňou a korením, asi ako závin, piroh. Krájalo sa na Štedrý večer a servírovalo počas sviatkov. V 19. storočí prevládal sladký variant pečiva. Škótske mäsové pirohy bridies sú pečivom rovnakého druhu.

Tradícia v Škandinávii

V Dánsku najväčšiu časť domáceho vianočného pečenia tvorili chleby, a to veľké sigtebrød z premiešanej žitnej a pšeničnej múky a menšie chlebíky či koláče (julekager). Boli darom pre služobníctvo, kňazov, učiteľov ako takzvané juleoffer (vianočné obetovanie).

Chleby sa zdobili vyrytím jednoduchých motívov pomocou špicatého predmetu alebo sa vtlačili vzory z foriem vyrezaných zo zemiakov. Vianočný chlieb bol dekorovaný motívmi vtákov, zvierat, hviezd, slnka, srdca, znakom kríža. Na Jutskom polostrove sa mu hovorilo skrøvne kager (popísané pečivo). Vo Švédsku zo všetkého sviatočného jedla bol chlieb najdôležitejší.

Pieklo sa niekoľko druhov, hlavne zo žitnej múky. Na veľkých statkoch aj do zásoby a na podarovanie chudobným, čo zvýrazňuje charitatívne vnímanie Vianoc. Vianočný chlieb (julbröd, julkaka, sakaka) sa na povrchu ozdoboval esovitými a zoomorfnými tvarmi. Na vianočnom stole boli chleby naskladané na seba do komínika.

Okrem chleba a placiek sa pieklo starobylé figurálne pečivo. Najčastejšie tvarované do podoby S (julgalt) či dvoch pretínajúcich sa S (julgvan), alebo má formu dlhej veky, poznačenej na povrchu vrypmi do mriežky a zakončenej na koncoch do dvoch volút (julkusa), do stredu ktorých sa dávali hrozienka. Hovorí sa mu šafranový podľa charakteristickej prísady, ktorá dávala kôrke žltú farbu.

Deti ako pochúťku a hračku mali v obľube figúrky prasiatok, vykrajovaných z cesta. Nórska tradícia pozná okrem vianočných placiek lefser a rôznych druhov chleba (dnes ich reprezentuje julkaka plnený hrozienkami, korenený kardamómom) tiež pečivo tvarované do podoby ľudskej postavy, kríža, alebo aj zvierat.

Na severe Európy bol zvláštnosťou obradný chlieb pod názvom skuebrød (Dánsko), sakaka (Nórsko, Švédsko), kylvö, joululeipä (Fínsko). Celé Vianoce ležal na sviatočnom stole, nejedlo sa z neho, ale sa uchovával do času, keď sa začalo s jarnými prácami, s orbou a siatím. Časť z neho sa dala ľuďom a domácim zvieratám.

Zvyšok sa zmiešal s obilím, určeným na výsev, prípadne sa rozhodil do poľnej brázdy. Vianočný chlieb symbolizoval hojnosť, ktorá sa v ňom prenášala do ďalšieho obdobia. V chlebe sa obilie z minulého roka prenieslo do nového vegetačného obdobia.
(podľa Večerkovej a Frolcovej Evropské Vánoce v tradícich lidové kultúry, 2010) 

Netradičný chlieb a vianočné dobroty 

Biskup Dávid Tencer pôsobiaci na Islande uvádza, že islandský vianočný chlieb laufabrauð z pšeničnej múky je jedným z najoriginálnejších prvkov Vianoc. Je veľmi tenký, na povrchu dekorovaný geometrickými obrazcami.

Pôvod využitia lístkového chleba súvisí s odvekým nedostatkom múky a pri zachovaní surových ingrediencií ho tak mohlo ochutnať viacej ľudí. Keď sa na Islande zvýšili zásoby múky, lístkový chlieb takmer úplne vymizol s výnimkou severu krajiny. Obľúbeným začal byť opäť v polovici 20. storočia a dnes sa mnohé rodiny tešia, keď ho počas Adventu spoločne pripravujú. Je obvyklé jesť ho na Vianoce s údeným jahňaťom. Má dlhú trvanlivosť a mnohí ho majú v zásobe, aby ho jedli počas zimnej slávnosti Þorrablót.

Francúzi si na Vianoce pochutia na čokoládovom závine La Buche de Noel. Konzumuje sa s ostatným jedlom, po polnočnej svätej omši. Na stole Talianov zas dominuje sladký koláč panettone. Jednou zo zvláštností vianočného pečenia v strednej a východnej Európe je „sparované“ pečivo. U nás sú známe opekance (pupáky, púčky, bobáľky) – valčeky z kysnutého cesta po upečení nakrájané na malé dieliky a sparené vodou alebo mliekom a posypané makom, tvarohom alebo bryndzou, pokvapkané medom.

Zodpovedajú im české peciválky a peřinky a východomoravské pupálky; bobájka v maďarskej kuchyni, poľské a bieloruské slížiki/slížky (polievané makovým mliekom) či litovské sližikai. Rovnakého druhu sú sliezske makowki, ktoré sa preniesli do nemeckého prostredia (Mohnpielen), pokrájané žemle alebo buchtičky sa prelievajú mliekom s mletým makom.

Sviatočné a obradové pečivo bolo určené pre vlastnú rodinu, pre koledníkov, obecných služobníkov, chudobných a dobytok. V Turci mal paholok zjesť prvý posúch v chlieve pri zvieratách, aby prospievali. Podobne z oblasti Turnovska v Česku je známy zvyk: „Keď sa upiekli prvé koláče, išiel čeľadník koláč zjesť do koniarne, druhý zasa do chlieva, aby sa dobytku darilo.“

Na východnom Slovensku pre koledníkov, ktorí prišli s vinšom, sa pripravilo pečivo z chlebového alebo koláčového cesta v tvare vtákov (takzavné pipiši). Z rusínskych dedín na Podkarpatskej Rusi je známy kračún. Piekol sa na Štedrý deň a gazdiná si k tomu obliekla vestu z ovčej kožušiny, ktorá symbolizovala bohatstvo.

Do jamky v kračúne dala zo všetkého, čo statok vyprodukoval – jačmeň, kapustu, syr, kukuricu, med, cesnak pre jeho magickú ochrannú silu, jačmenný klas. Vianočnému pečivu, predovšetkým chlebu a vianočke ľudia pripisovali zvláštnu silu, o čom svedčia úkony pri príprave cesta.

Gazdovia natierali symbolicky cestom kmene stromov, aby boli úrodné. Gazdiná sa rukami od cesta dotýkala stromov, aby porodila veľa potomkov. Z dieže zlievala vodu so zbytkami cesta do nápoja kravám, aby dobre dojili. Z vianočného cesta sa časť odkladala. Mala byť zárukou dostatku jedla v budúcom roku i liekom.

Zo zbytkov sa pieklo figurkové pečivo pre deti a koledníkov. V mnohých krajoch Česka bolo zvykom upiecť vianočku pre každého člena rodiny a na statkoch tiež pre čeľaď. Na Hornej Lužici sa piekli hodowne kołački alebo wosuški (podlhovasté pečivo v strede vtlačené). Rovnako sa wosušk piekol zo zbytkov chlebového cesta a z otrúb kravám. Pridávala sa angelika (Archangelica officinalis), cesnak a svätená voda. Kúsok pečiva sa dával dobytku každé ráno počas vianočného obdobia.

Figurálne pečivo takzvané nowe letka sa pripravovalo na Nový rok. Deti ho dávali svojim krstným rodičom a od nich dostali na oplátku novoročný darček. Pečivo v podobe trojcípej hviezdy trodrak sa pieklo k sviatku Troch kráľov. 

Ľudia potrebujú každodenný chlieb. Pripomínali si to, keď ho kládli v akejkoľvek forme na vianočný stôl. Ježiš nás učí zaň modliť sa, ale aj zodpovedne pracovať na jeho obstarávaní. Kiežby sme s rovnakou ochotou nachádzali odvahu sýtiť sa Ježišom, ktorý ležal jasliach v Dome chleba. On nám neponúka suchý chlieb, je chlieb života, ktorý dáva silu prežiť zodpovedne a autenticky, nielen cez vianočné dni.