Boh je od začiatku zameraný na človeka

Myšlienky Carla Ransoma Rogersa (1902 – 1987), amerického psychológa a predstaviteľa takzvanej nedirektívnej psychoterapie, ovplyvnili mnohých odborníkov v pomáhajúcich profesiách pri vytváraní individuálneho vzťahu ku klientovi. Keď sa lepšie prizrieme, v tejto teórii nejde o nič iné ako o evanjeliový postoj Ježiša k človeku. 
 

Boh je autentický a prijíma nás


Poďme si to teda objasniť. Carl Rogers vysvetľuje, že osobnostnému rastu človeka, ktorý si vyžaduje osobitnú starostlivosť, prospieva autentickosť, akceptácia a porozumenie pomáhajúcej profesie.

Autentickosť vo vzťahu predstavuje opravdivosť, kongruenciu – súhlasnosť v postojoch. Dovoľuje človeku, aby reflektoval postoje i prežívanie a nenasadzoval si masku. Skúsme sa zamyslieť, kedy sme to vo vzťahu k druhým urobili. Ježiš nám hovorí: „Ale vaša reč nech je ,áno – áno', ,nie – nie'. Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5, 37). 

Druhým liečebným krokom je akceptácia. Ide o bezpodmienečné pozitívne prijatie človeka. Aký veľký problém má človek s posudzovaním! I keď navonok môže prezentovať nezaujatosť, spracovať vo svojom vnútri tento postoj je veľmi zložité. 

A predsa Pán Ježiš nám znovu dáva precedentný príklad kajúcej a milujúcej ženy, ktorá s plačom pristúpila k Ježišovi a začala mu umývať nohy. I napriek odsúdeniu a pohoršeniu farizejov, Ježiš ju akceptuje - prijíma (porov. Lk 7, 36 – 50). 

 

Chápe to ľudské v nás


Nezanedbateľným nástrojom PCA prístupu je porozumenie. Skutočné, v celej hĺbke vzťahu. Pochopiť nevypovedané, nevedomé tendencie v psychike človeka, s ktorými zápasí.

Spomeňme si na svadbu v Káne Galiljeskej: „,Naplňte nádoby vodou!' A napnili ich až po okraj. Potom im povedal: ,Teraz načrite a zaneste starejšiemu!' A oni zaniesli“ (Jn 2, 7 – 8). O čom ná hovorí táto evanjeliová udalosť? Jednoducho o schopnosti porozumieť ľudskému čo je v nás.

A v tomto nastavení minulosť nie je pokladaná za rozhodujúcu. Dôležité je naplnenie aktuálnych potrieb. Najmä potreby spolupatričnosti, uznania, úcty - i napriek všetkému. V situácii prežívaného osamotenia a opustenia by to mal vedieť telesne i duševne núdznemu ponúknuť nielen pomáhajúci profesionál, ale i každý Ježišov nasledovník.

Nech sú nám povzbudením slová Svätého písma: „,Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.' On mu odpovedal: ,Veru, hovorím ti: dnes budeš so mnou v raji'“ (Lk 23, 42 – 43).  

Carl Rogers predpokladá, že v každom človeku je sebaaktualizačná tendencia. Keď budeme využívať nástroje Ježišovho prijatia, vzrastie otvorenosť prežívania, zlepší sa existencionálna kvalita života – objavíme jeho zmysel a upevní sa dôvera nielen voči druhým, ale aj v seba samého.

Zvládnem to, veď nie som sám a mám za sebou pilier, ktorý sa nepoddá. My, ktorí sme nablízku, viac načúvajme a menej rozprávajme. Viac konajme, hoci to z nášho pohľadu nemusí byť vždy návratné.