Boh mu dal druhú šancu
„Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila" (Lk 15, 6). /Snímka: archív Štefana Eližera
V detstve ho rodičia k viere neviedli. Odmalička však vnímal, že nad ním niečo je, hoci to nevedel pomenovať. „Mal som vláčik a každý večer som ním urobil tri okruhy, hovoril som si, že to je pre teba - toho neznámeho. Pociťoval som, že je to niečo silné a je to nado mnou,“ začína svoj príbeh brat Arnold.
Keď mal 11 rokov, u starého otca v Poproči našiel ilustrovanú krížovú cestu. V nej sa prvýkrát dozvedel o Ježišovi Kristovi. „Vtedy som pocítil prvotnú milosť, že Boh, Kristus, je tá sila, čo je nado mnou, a ten, pre ktorého každý večer robím tri okruhy vláčikom.“ Vtedy odložil vláčik a začal sa modlievať.
Sen o armáde sa rozplynul
Z rodnej Rožňavy sa dostal na vojenskú strednú školu do Liptovského Mikuláša. Ako hovorí, on sa modlil a Pán mu dával. „V roku 1996, keď som mal 18 rokov, sa ma jeden kňaz opýtal, či by som nechcel prijať krst, ja som ho však odmietol. Povedal som mu, že mi ho netreba, veď chodím do kostola, hoci som ani poriadne nevedel, čo sa tam vpredu deje. Modlil som sa za také svoje veci – aby som zmaturoval, urobil vodičský preukaz.“
Po strednej škole sa vrátil do rodiska, kde začal pracovať ako vojak z povolania. Vtedy však v jeho živote nastal zlom: „Otec od nás odišiel a ja som prišiel o svoje predstavy. Myslel som si, že po príchode domov budem mať pekný život – chcel som byť kulturistom, mať veľké svaly. Po odchode otca som sa necítil dobre a prestal som sa aj modliť.“
Jedného dňa ho kolegovia pozvali na pivo, čo výrazne ovplyvnilo jeho ďalší život. „Zistil som, že keď som si dal pivo, ako keby som sa cítil lepšie, starosti išli do úzadia.“ Chodieval na diskotéky, sníval o peknej žene, ale popritom popíjal. Mal pocit, že alkoholom sa problémy potláčajú.
„Trvalo to tri roky, v roku 1999 prišla moja prvotná závislosť od alkoholu. Prvýkrát v živote som prišiel aj o prácu. Po troch rokoch som zostal doma. Sklamaný, všetky predstavy o armáde, kulturistike a dobytí sveta zhasli. Posledný tretí rok pitia bol už veľmi zlý. Mal som 21 rokov. Uvedomoval som si, že to nie je dobré, že pijem veľa. Rapídne som alkohol obmedzil. Nepil som pálenku, iba víno a pivo. Začal som vyhrávať nad závislosťou. Telo sa s tým ešte ako-tak dobre vyrovnalo, lebo bolo mladé,“ rozpráva o prvom, ale nie poslednom víťazstve nad závislosťou Štefan Eližer.
Ruženec a krst
Spomína, ako v jednom náboženskom dokumente istý otec rodiny hovoril, že sa treba modliť ruženec. Pamätal si, že v roku 1996 mu pán farár z Liptovského Mikuláša jeden daroval. Začal sa ho modliť: „Bolo to asi v októbri 1999 – Panna Mária má s nami veľké plány.“
Začiatkom nového roka pri prechádzke mestom pocítil túžbu krstu. „Veď pri krste sa mi všetko zmyje, odpustia sa mi všetky hriechy,“ uvažoval. „Vošiel som do Spolku svätého Vojtecha v Rožňave a opýtal som sa, čo mám robiť, keď sa chcem dať pokrstiť. Poslali ma na farský úrad. Tam sa na sviatosť krstu pripravoval aj iný chlapec, tak som sa k nemu pridal a v apríli na Bielu sobotu sme prijali krst i prvé sväté prijímanie. Ako keby sa niečo zastavilo a začalo sa nové obdobie života viery.“
Myslel si, že sa vnútorne obrátil, skutočná milosť obrátenia však podľa jeho slov prišla až oveľa neskôr.
Ďalší pád
Po krste si našiel prácu na vrátnici Gymnázia Jána Bosca v Šaštíne. „Jedného dňa som v Katolíckych novinách čítal inzerát o možnosti externého štúdia na bohosloveckej fakulte odbor katolícka teológia. Dal som si prihlášku, prijali ma a bolo to krásne obdobie.“
Po štvrtom ročníku vysokej školy išiel ako dobrovoľník na dva týždne na Ukrajinu robiť tábor pre deti. Opäť prišiel zlom, tentoraz už vážnejší. „Ponúkli ma tam pálenkou, ktorú nalievali v decových pohároch. Mozog opäť zachytil prísun pálenky a začal som znova intenzívne piť,“ hovorí o osudnej chybe brat Arnold a pokračuje: „V septembri som ešte urobil štátnice z katechetiky a pedagogiky i nejaké tri skúšky, ale potom ma alkohol úplne odstavil. Prerušil som na rok štúdium, nevládal som sa učiť. Písal sa rok 2007.“
O rok však už na štúdium nenastúpil, priznáva, že sa z neho stal ťažký alkoholik. Druhýkrát prišiel o zamestnanie a zároveň i o možný vysokoškolský titul. Druhý boj s alkoholom bol náročnejší - trval šesť rokov. „Tri roky som pil a tri roky som s tým bojoval. Uvedomil som si, že to už sám nezvládnem. Skúšal som nepiť, ale vydržal som dva - tri dni a dostal som strašné abstinenčné príznaky, tak som sa napil znova. V noci pot, triaška. Keď som pil, bolo zle, keď som nepil, bolo tiež zle,“ spomína na najhoršie obdobie života.
Opäť sa odvrátil od Boha. Cítil, že jeho stav je zlý, ale neprestával sa modliť. „V Šaštíne som mal päť rokov duchovného vodcu dona Ernesta Macáka a on mi vravieval, že premodliť sa dá cez všetko. Tieto jeho slová som mal stále pri sebe. Možno to znie hlúpo, ale sedel som v krčme pri pálenke a modlil som sa. Hovoril som: ‚Pane, som taký slabý, že to nezvládam.‘ Uvedomoval som si, že Boh je všadeprítomný, takže je aj tu so mnou, medzi tými chudákmi. Smrdel som od cigariet, alkoholu, bol som špinavý. Ráno, keď som vstal, celý som sa triasol, necítil som si nohy, keď som vypil dve–tri poldeci, bolo všetko v poriadku, lenže na obed znova prišla triaška, aj večer.“
Františkáni a liečenie
Prihlásil sa na kandidátske stretnutie u františkánov, ktoré sa konalo raz za štvrťrok, v domnienke, že by mu mohli pomôcť. Opisuje, že štvrťroka pil, potom na stretnutí nepil a takto to išlo dokola: „Vždy som chcel predstavenému povedať, že mám problém s alkoholom a potreboval by som pomôcť, ale nikdy som sa neodvážil.“
Odporučil mu, aby šiel do najbližšieho kláštora na spoznávací víkend, ten bol vo Fiľakove: „Prišiel som v máji 2009 v podnapitom stave, na druhý deň mi bolo veľmi zle, hneď od rána som pil, hľadal som krčmu a v nedeľu som od bratov odchádzal s hanbou.“ Bratia si všimli, že pije a Štefan Eližer sa už k františkánom vrátiť neplánoval.
Pred dverami Oddelenia pre liečbu závislostí (OPLZ) stál dvakrát, ani raz však nezaklopal. Za pomoc vďačí krstnému synovi Markovi. Zdôveril sa mu so svojím problémom: „Raz, keď som bol znova v katastrofálnom stave, prišiel po mňa, strávil som u neho noc, zatiaľ čo sa za mňa celý čas modlil. Na druhý deň sme išli do Levoče na OPLZ, kde som bol prvýkrát dva týždne hospitalizovaný.“
Po prepustení rok nepil, potom prišla recidíva, opäť hospitalizácia a zase asi 10 mesiacov nepil. „Dostal som ponuku ísť na protialkoholické liečenie na Prednú Horu. Po liečbe som sa vrátil, ale opäť som experimentoval – myslel som si, že pohár vína mi neuškodí, ale na druhý deň to už boli dve fľaše vína. Vtedy som tretí rok pracoval na charite v Rožňave ako sociálny pracovník a celý tento boj sa odohral práve tam. Pán riaditeľ mal v rodine podobnú skúsenosť, takže mal pre mňa pochopenie. Hneď vedľa bol farský úrad. Pán dekan zavolal primárke na OPLZ v Rožňave, že som sa zase rozpil. Chcela ma hneď hospitalizovať, ja som sa bránil, že to zvládnem sám. Krstný syn ma však povzbudil, aby som išiel. To bolo v októbri 2012,“ spomína na trojročný zápas.
Definitívna výhra
Na OPLZ mal výhľad na rožňavskú kalváriu. Chcel sa ísť na ňu slobodne pomodliť. Vedel, že to nie je problém: „Stačí len nepiť. Triezvy život je nádherný život. Pociťoval som od Pána takú milosť.“
Po príchode domov ho však krízy neobišli. Zaťal zuby, na kolenách sa modlil, chodil do spoločenstva kruciáty, začal behávať a našiel si novú prácu – fyzickú, v závode neďaleko Rožňavy. „Zaujímavé bolo, že na konci pohovoru sa ma opýtali, prečo som odišiel zo zamestnania – z gymnázia v Šaštíne. Chvíľu som bol ticho, ale potom som povedal, že pre alkohol. Prijali ma, hoci mali ešte jedného kandidáta. Vraj pre moju úprimnosť. Verili mi a dôverovali, že to v partii kolegov zvládnem. Netreba sa báť byť úprimný a radšej povedať pravdu,“ odporúča brat Arnold.
V závode pracoval štyri roky pred vstupom do rehole: „Prvý rok bol náročný, ale prekonal som ho a aj po fyzickej stránke som sa cítil dobre. Od októbra 2012 je to už s alkoholom v poriadku,“ usmieva sa rehoľník.
Jeden problém sa síce vyriešil, ale druhý nastal. Po liečení mu odporúčali zmenu, tak sa odsťahoval od sestry a otca a začal žiť s priateľkou. „Nemohol som chodievať na sväté prijímanie, lebo sme žili v jednej domácnosti. Situácia sa upokojila, vedel som, že musím len abstinovať, nič iné mi nepomôže. Aj priateľka mi v tom pomáhala. Chodieval som na sväté omše, modlieval som sa. Asi po dvoch rokoch som pocítil, že smilstvo je ťažký hriech, akoby sme dýkou bodali do srdca Pána Ježiša. Priateľka so sobášom nesúhlasila, preto som sa rozhodol náš vzťah ukončiť a postupne som sa od nej odsťahoval,“ pokračuje v rozprávaní.
Boží zásah
V roku 2015, po troch rokoch abstinencie, našiel u sestry v Krásnohorskej Dlhej Lúke index s pohľadnicou lesa, ktorý presvecujú lúče slnka, s citátom: „Nezanechám ťa, ani neopustím“ (Hebr 13, 5).
Pri návšteve malého pútnického miesta Buzgó sa mu naskytla podobná scenéria ako na pohľadnici. „Začal som obviňovať Boha,“ hovorí Štefan Eližer, „mal som plány a nič mi nevyšlo, dvakrát som prišiel o zamestnanie, vysokoškolský titul, dobré meno. Zrazu prišiel taký moment, ako keby Pán začal ukazovať na mňa a hovoriť: ‚Kto koho opustil? Ja teba alebo ty mňa? Kto koho, Štefan? Ja som bol vždy verný, ale kto pil, cudzoložil, smilnil? Ty alebo ja?‘ Bolo to veľmi silné, ako keby ma Boh obvinil z hriechu. Bol to moment milosti. Zaplakal som a uvedomil som si, že má pravdu. Ja som na vine.“
Opäť hľadal cestu k štúdiu teológie a tá ho znova zaviedla k františkánom. Kandidátske stretnutie bolo s františkánskym pátrom Mikulášom v Žakovciach. „Klientmi zariadenia boli aj moji ‚kamaráti‘ z Prednej Hory. Mysleli si, že som sa prišiel liečiť. Vysvetlil som im, že som tam z iného dôvodu. Po skončení kandidátskeho stretnutia sme mali ísť do nášho najbližšieho františkánskeho kláštora (u mňa teda opäť Fiľakovo) a tam sa porozprávať o svojom povolaní. Modlil som sa a napísal som pátrovi Gabrielovi – tamojšiemu animátorovi pre povolania. Keď ma prišiel čakať na stanicu, zveril som sa mu so svojím problémom s alkoholom, ktorý som mal v minulosti. On mi na to povedal: ‚Tak to sme dvaja.‘ V tom momente mi spadol kameň zo srdca. Pán to nemohol lepšie zariadiť.”
V októbri 2017 oslávil štyridsiate narodeniny a 30. novembra nastupoval do postulátu do Trstenej. Koncom novembra minulého roka zložil v Trnave prvé rehoľné sľuby: „Po noviciáte nastáva juniorát, ktorý je v Bratislave. Rozhodujeme sa, či ideme študovať katolícku teológiu alebo zostaneme len bratmi.“
Ľuďom, ktorí sa od tohto neduhu nevedia odpútať, odporúča: „Je dobré vyhľadať človeka, ktorý prešiel závislosťou. Závislého totiž pochopí len závislý. Ľudia vás opľujú a ohrdnú. Často alkoholikov odsúdime, ale prežívajú veľmi ťažké stavy a boj je ešte ťažší. Pán Boh má riešenie na všetko, len ho treba hľadať. To, čo mi sľuboval alkohol, mi teraz dáva triezvy život. Problémy sú a budú, ale s triezvou hlavou sa riešia lepšie než s opitou,“ uzatvára rehoľník.