Boh premenil môj hriech na odhodlanie

Prvé dieťa partner neprijal, Zlatica uňho nenašla podporu. „Bola to veľká rana, vzťah som ukončila. Hnevala som sa a neskôr som ho vinila aj za to, že dieťatko zomrelo. Ja som po dieťatku veľmi túžila, bola som zúfalá.“ Uzavrela sa do seba, navonok všetku bolesť potlačila. Ale nastali nočné mory.

„V hlave som počula plač dieťaťa, cítila som sa stále ako tehotná, často som plakala. Dospela som až do takého štádia, že som nenávidela tehotné ženy, bábätká i mužov.“ Zlatica trpela depresiami, úzkosťou, mala samovražedné sklony. Druhé tehotenstvo prišlo po dvoch rokoch a  ukončila ho dobrovoľne.

„Z pýchy som povedala partnerovi, že sa o ‚to‘ postarám. Zranenia z predošlého potratu pretrvávali, žila som v neodpustení, uzatvorila som sa pred svetom, v hlave som mala chaos. Cítila som sa ako v zajatí zlého. Ale tajila som to, hovorila som o tom iba priateľke.“

LEN TMA A JEDNO RIEŠENIE

Pred samotným plánovaným zákrokom prišli pochybnosti a vnútorný boj. „Celú noc som prebdela. Tlačili ma okolnosti – bola som samoživiteľka a trápilo ma aj, čo povedia ľudia. V strachu a beznádeji som potrat videla ako jediné možné riešenie.“

Zlatica si myslí, že ak by ju bol niekto vypočul, poradil a  pomohol jej situáciu riešiť, všetko by dopadlo inak. „Nemala som poznanie o poradniach v týchto situáciách, nenatrafila som na žiadny letáčik. Neexistovalo nič, len tma a jedno riešenie,“ hovorí Martinčanka o okolnostiach, ktoré cítila ako tlak v neprospech nového života.

Od zákroku ju ani zo zdravotníkov nik neodhováral. O druhom tehotenstve vedela iba kamarátka, od ktorej si musela požičať peniaze na zákrok.

„Nebola som to už ja, všetko bolo negatívne, všetko išlo akoby mimo mňa. To nie sú výhovorky, ale realita tých dní. Všetko som riešila iba svetsky, žila som pustý život, bez viery v Boha. Hnevala som sa na seba i na neho, ale zároveň ma presahoval pocit hanby.“ 

V danú chvíľu preto brala potrat ako jedinú voľbu, rýchle zbavenie sa „problému“ a nechcenej „záťaže“. „Bola som bez nádeje, zranená, neuzdravená, ubolená ešte z predchádzajúceho spontánneho potratu.“ Nebola schopná predvídať, že druhý potrat na vlastné rozhodnutie je poznačí ešte viac.

NA DNE PRIEPASTI

Pred zákrokom dostala triašku. „Zdravotníci ma upokojovali, že to trvá len pätnásť minút a nebolí to, potom už budem v poriadku. Veľmi sa mýlili!“ Po odchode z  nemocnice nastali pre Zlaticu ťažké chvíle. Objavil sa postabortívny syndróm.

„Opäť som počula v hlave plač dieťatka. Postupne sa pridávali fyzické, emocionálne i sexuálne poruchy. Zasiahlo ma to celú. Ešte sedem mesiacov potom som sa cítila ako tehotná, akoby tehotenstvo ďalej pokračovalo.“

Nastali problémy so spánkom, nočné mory, mala návaly hnevu, záchvaty plaču, opäť nenávidela mužov i samu seba, vrátili sa jej všetky psychické muky po predošlom spontánnom potrate a pridali sa aj ďalšie.

„Výčitky svedomia, chaos, depresia, samovražedné sklony, úzkosti, panika, prehnaná pedantnosť – chcela som mať všetko pod kontrolou, ale nemohla som sa sústrediť. Ovládali ma pocity viny, prázdnoty, ničoty. Skoro som sa zbláznila. Nevládala som sa z toho bludného kruhu dostať a ani som to neriešila s odborníkom. Bola som ako v priepasti, totálne na dne.“

NIK ŤA NEODSÚDIL

Celé dva roky po ukončení tehotenstva zápasila Zlatica s otázkou, či ísť na spoveď. Hoci sa snažila umlčať svedomie rôznymi ospravedlneniami, vnútorný hlas bol silnejší. Nakoniec odvahu na spoveď našla.

To, čo po sviatosti pocítila, sa rovnalo zázraku. Zažila Božie milosrdenstvo, uverila v Božie odpustenie, v Božiu lásku. Našla vnútorný pokoj. Každodennú silu v živote teraz dáva Zlatici Boh.

„Podal mi ruku, zodvihol ma z prachu môjho hriechu. Žena, nik ťa neodsúdil, ani ja ťa neodsudzujem... Táto veta ma vedie a posilňuje.“ Po dvanástich rokoch predošlého osamoteného boja bez odbornej pomoci jej kňaz odporučil program zameraný na emocionálne a duchovné uzdravenia žien i mužov zranených skúsenosťou potratu.

V RÁCHELINEJ VINICI

„Kňazovo odporúčanie som prijala v pokore a ukázalo sa, že čas strávený v duchovno-terapeutickom programe Ráchelina vinica bol pre mňa rokom Božieho milosrdenstva – zažila som tam milosť odpustenia, uzdravenia a prijatia.“

Dnes by mali Zlaticine prvé dve deti 16 a  18 rokov. Myslí na ne často a s láskou. Dostali svoje meno, boli pochované a v Ráchelinej vinici prijaté do rodiny. „Chýbajú mi, predstavujem si, ako by vyzerali, aké talenty by mali, čo by robili a že by mi pomáhali a rozdávali radosť.“

Verí, že jej deti sú jej prostredníkmi u Boha. „Často sa k nim utiekam, prosím ich o ochranu či sprevádzanie.“   Po rokoch sa tak Zlatica vyrovnala s traumou, ktorá ju dlho ničila. Dnes má štyri deti, dve z nich už dospelé, a statočne sa stará o ťažko chorého manžela.

ODPUSTENIE JE DÔLEŽITÉ

„Všetko som odovzdala Bohu, prosila som o zmenu, pomoc a bola som vypočutá. Prinieslo mi to úľavu, odpustenie, prijatie, uzdravenie, premenu srdca, slobodu. V Božej priazni sa cítim šťastná. Ráno vstupujem do jeho vôle a teším sa z toho, ako ma mení na svoj obraz. Starám sa o svoj duchovný život a verne mu slúžim.“

Každé odpustenie je podľa Zlatice ťažké a namáhavé. „Vyžaduje si pohľad zrkadla v Božej pravde, plné uvedomenie si svojho skutku. A tiež rozhodnutie k zmene, náprave, premene, k návratu na cestu späť k Bohu.“

A ako zdôrazňuje, najviac je potrebná pokora. „Boh mi dal milosť odpustenia cez ľudí v Ráchelinej vinici, cez kňazov a generálnu spoveď, dal mi chápajúceho manžela a ľudí v spoločenstve,“ vymenúva, ale hneď dodáva, že najdôležitejšie a najťažšie bolo odpustiť samej sebe. Ale tiež  zdravotníkom. A odhodlať sa prosiť o odpustenie Boha i vlastné potratené deti.

LISTY VYZNANÍ JEŽIŠOVI

Pri uzdravovaní uskutočnila Zlatica viacero krokov. Písala Ježišovi listy vyznania a čítala mu ich pri adoráciách, modlila sa pompejské novény, absolvovala viaceré púte, zúčastnila sa aj na seminároch a duchovných cvičeniach za odpustenie a uzdravenie na Otcovom srdci.

„Konala som rôzne obety, pokánie, pôsty, dala som slúžiť večné i gregoriánske sväté omše za zomrelé detičky aj za rodinu. Boh ma postupne uzdravuje a premieňa moje srdce, aby som chápala všetkých, ktorých som kritizovala. Ďakujem tým, ktorí sa za mňa modlili a sprevádzali ma na tejto ceste.“

NOVÝ SMER ZMÝŠĽANIA

Dnes je pre Zlaticu dôležité, aby všetko, čo si ona uvedomila neskoro, pochopili mladé ženy, skôr než vykonajú skutok, ktorý budú ľutovať do konca života a ktorý im môže privodiť vážne fyzické i psychické traumy. 

„Problémy po potratoch sú reálne, vážne a ovplyvňujú celú rodinu. Dnes sa o nich nehovorí pravdivo, bagatelizujú sa, znevažujú a  potierajú, akoby ani neexistovali. Ovplyvňujú však všetkých – ženu samotnú, ale aj muža, súrodencov, starých rodičov, zamestnanie, spoločenstvo či farnosť. Ženy sú po potratoch v zúfalom stave, ale všetko skrývajú, maskujú.“

Podľa Zlatice stačí jeden úprimný rozhovor s takouto ženou, aby pochopila, že všetko zlé v jej živote má príčinu v tom jednom – že bola na potrate. „Treba ju nechať najmä vyrozprávať sa, byť dobrým poslucháčom. Uľaví sa jej a hneď začne vidieť veci inak, nájde nový smer zmýšľania.“

VARUJE PRED POTRATMI

„Boh premenil môj hriech na odhodlanie spolupracovať,“ hovorí Zlatica, keď dnes svedčí o svojom živote a varuje pred potratmi. Je pre ňu naplňujúce, že môže byť súčasťou rodiny pro-life a pomáhať v projekte Deväť mesiacov za život. Je si však vedomá, že nie všetky deti sa podarí zachrániť.

„Vždy nás poteší každé zachránené dieťatko, zdravé aj choré,“ zdôrazňuje, „no ženy sú mužmi tlačené k potratu alebo žijú v slabej finančnej situácii či nepriaznivých životných podmienkach.“ Toto nemá byť frustrujúce, má skôr ísť o  impulz na hľadanie možných riešení a aj spoľahnutie sa na Božiu vôľu.

„Z našej strany treba urobiť, čo sa dá, ale nie za každú cenu. Ženu treba nechať slobodne sa rozhodnúť, bez výčitiek a zastrašovania.“ Najlepšie je podľa Zlatice všetko riešiť s láskou, podať pomocnú ruku či vydať svedectvo o tom, že Boh nás v ťažkej chvíli neopúšťa. Jej svedectvo odznie aj na tohtoročnom Národnom pochode za život v Košiciach.

Na pamiatku viac ako 1,4 milióna nenarodených detí na Slovensku (1957 – 2017). Pamätník nenarodeným deťom pri Nemocnici milosrdných bratov v Bratislave je jedným z viacerých na Slovensku. Snímka: Erika Litváková.