Boh uprostred hrozného utrpenia

Ruská invázia na Ukrajinu sa začala 24. februára 2022. A stále pokračuje. Vyžiadala si už desaťtisíce mŕtvych.

„Dvadsať rokov som na Ukrajine pôsobil a so smútkom sledujem, čo to prináša ľuďom, ktorých poznám. Konkrétne osudy – smrť, vdovy, dokaličení vojaci.“

ZAMRZNUTIE V PRIESTORE

Metropolita Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku zažíval prvé dni vojny priamo na Ukrajine. V tom čase bol predstavený mníšskeho studitského kláštora v Unive neďaleko Ľvova.

„O politickú situáciu som sa špeciálne nezaujímal. Podľa dostupných informácií som však veril, že Rusi chcú len čosi ukázať a v skutočnosti sa neodvážia Ukrajinu napadnúť. Keď k tomu došlo, akurát sme v kláštore slúžili liturgiu.“

Zo dňa na deň stál pred rozhodnutím, čo robiť. Ako predstavený si uvedomoval zodpovednosť aj za ostatných mníchov v  komunite.

„Spočiatku to bolo akoby zamrznutie v priestore. Človek nevie, čo čakať, ako reagovať. Ako keď vám zamrzne počítač.“

Cítil však, že má ostať a ukázať príklad spolubratom, ktorí mu boli zverení. „Hneď na druhý deň som volal mame na Slovensko, že sa začala vojna a neviem, či sa ešte uvidíme.“

Bol to mimoriadne ťažký telefonát. „Šírili sa totiž zvesti, že Rusi budú do týždňa v Ľvove. Hlavou mi vírili tri možnosti, čo sa stane, ak naozaj prídu až k nám do kláštora. Prvá, že ma ako cudzinca vyhostia, druhá, že ma zatvoria do väzenia, a tretia, že ma na mieste zastrelia. To som povedal aj mame, čo nebolo ľahké, ale vtedy som sa upokojil a prijal som to ako realitu.“