Bol náš priateľ, sprievodca a opora

Za kňaza ho oficiálne vysvätili 15. augusta 1972, zároveň však tajne zložil rehoľné sľuby v Ráde premonštrátov. V čase, keď boli rehole zakázané, bol takýto krok pre novokňazov veľmi odvážny.

Biskup František Lobkowicz sa vždy rád vracal do Frýdku a mal zvlášť blízky vzťah k miestu, kde začínal svoje kňazské pôsobenie. Hovorieval, že pre kňaza je jeho prvé miesto po vysviacke vždy takou životnou „milenkou“.

OTVORENÍ PRE MLADÝCH

Frýdecký farník Petr Jonák spomína: „Prvýkrát som jeho osobnosť zachytil vo svojich 14 rokoch na jar v roku 1975. Mladý blondiak v okuliaroch oslovoval moju babičku Johanku ,teta‘ a vyjadroval sa noblesne.“

Mama synovi vysvetlila, že kaplán pochádza z Čiech – niekde od Plzne – a je to zrejme jeho prvý kontakt s Moravou, preto si asi myslí, že sú tam všetci jedna veľká rodina. „Tiež mi povedali, že ide o veľmi šikovného pána, že je šľachtic a že sa nám mladým bude venovať.

Teda šľachtic, pomyslel som si, to už je niečo, tak na to sa teším. A veru bolo na čo!“ Na frýdeckej kaplánke bývali vtedy dvaja kapláni – František a Adam Rucki. „Vedeli žiť,“ povedala by dnešná mládež. Obaja skvele hrali na gitare a spievali, čoskoro okolo seba vytvorili ustavične sa rozrastajúce spoločenstvo mládeže.

Skvelé časy! Každý týždeň stretnutia v  rodinách – obývacie izby už nestačili. Rozprávali sa o Biblii, hovorili si vtipy, spievali, modlili sa a plánovali akcie na prázdniny.

„Partiou sme žili, v partii sme boli pevne zakotvení a stretávame sa po 50 rokoch až dodnes. Aktivita vtedy mladých začínajúcich kňazov mala veľký náboj a ovplyvnila nás na ďalšie dlhé roky,“ spomína Petr Jonák.

V UTAJENÍ

Každé prázdniny chodievali mladí s kaplánom Františkom do Belianskych Tatier do dedinky Ždiar. „My chlapci sme boli športovci, mladí a plní energie. Dodnes nechápem, že nám otec František pri behaní po tatranských štítoch stačil. A to vtedy ešte aj fajčil,“ čuduje sa Petr.

„Na jednej vysoko položenej chate nám všetkým chalanom kúpil pivo. To, že nás bral ako seberovných, sme si veľmi vážili. Na údiv rodičov sme si s ním tykali a tento priateľský prístup si želal, aj keď sa stal biskupom. Po túrach sme každý večer preberali Sväté písmo a spievali.“

František bol skvelý rozprávač, nadmieru vtipný. „Najčastejšie sme od neho chceli počuť rozprávanie o jeho rodine a detstve. Keď začal rozprávať, bolo by počuť spadnúť špendlík. Mal veľmi dobrú pamäť – dokázal vymenovať svojich predkov až do 15. storočia.“

Mladým ľuďom hovoril aj o partnerských vzťahoch a vôbec o živote a oni boli k nemu otvorení ako k najlepšiemu priateľovi. Samozrejme, všetko prebiehalo tajne. Za činnosť s mládežou odoberala totalitná komunistická moc okamžite kňazom štátny súhlas, prípadne ich väznila.

Nedá sa nespomenúť slávny skautský tábor v hlbokom zákaze skautskej činnosti v roku 1978 na Hrčave. František sa veľmi zaujímal o skauting a rozprával o ňom s takým zaujatím, že mu napadlo urobiť cez prázdniny v roku 1978 tajný skautský tábor a skautské schopnosti kombinovať s duchovnými cvičeniami.

Otec František bol náš celoživotný priateľ, sprievodca a opora. Pri jeho vysokom intelekte bolo radosťou s ním hovoriť, ale aj načúvať mu. Mal veľké srdce a bol majstrom humoru a vtipu.

Bol presne tým pastierom, ktorý svojmu okoliu nenásilne a akosi mimochodom ponúka, aby objavovalo svoje talenty a stávalo sa lepším. V marci 1990 sa stal pražským pomocným biskupom, no naďalej rád prichádzal do Frýdku, aby pokrstil deti svojich bývalých frýdeckých mládežníkov.

DO KOČA, DO VOZA

Manželia Haincovci si spomínajú na jednu príhodu, ktorá ukazuje Františkovu ochotu pomáhať a nebáť sa nijakej práce. Za farára Valoška sa v roku 1979 konalo veľké upratovanie mariánskej Baziliky Návštevy Panny Márie.

Pracovalo sa hlavne vo výškach, pretože bolo treba omiesť prach a špinu z horných ríms a ozdôb. Nikto sa do toho nehrnul, a tak sa toho ujal kaplán František, liezol po tých rímsach a zmetal prach. Kantorka Ludmila Moniaková nezabudne na výlety vo Vysokých Tatrách.

„Po večeroch nás školil, ako sa máme správať, ak by sme skončili na výsluchu Štátnej bezpečnosti. To nám veru nebolo toľko do smiechu. Jeho slová ,nikdy sa nezabudnite podpísať tesne pod protokol, nenechajte voľné miesto, aby tam nikto nemohol nič dopísať‘ mi presne zneli v ušiach, keď som neskôr ako študentka tento protokol po výsluchu podpisovala.“

Do Frýdku naďalej František Lobkowicz chodieval, aj keď sa v roku 1996 stal biskupom novovzniknutej Ostravsko-opavskej diecézy, kde slávil pútnické sväté omše. A pri svätej omši dal vždy gestom či úsmevom najavo, že vníma prítomnosť svojich dávnych priateľov.