Bol to čas úprimného pokánia za hriechy
Nastúpme v Pôstnom období na vnútornú cestu premeny, v ktorej si pred Pánom roztrhneme srdcia a nie šaty. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
V antickej Cirkvi sa pôst nevnímal samostatne, ale v spojení s modlitbou a almužnou. Tak sa to spomína i v samotnom Evanjeliu podľa Matúša (Mt 6, 1 – 6.16 – 18), ktoré sa každoročne číta na Popolcovú stredu, ktorou vstupujeme do svätopôstneho času.
Kresťanský pôst ako prejav úprimného pokánia za hriechy, ktorými sme obrazili nekonečnú Božiu lásku, bol odpoveďou na vonkajší, aj keď bohatý, ale často formálny prejav náboženského rituálu vtedajších náboženstiev.
Najprv pôst, potom krst
Od samých počiatkov sa vnútri kresťanských spoločenstiev kládol dôraz nielen na oboznámenie záujemcov o prijatie krstu s poznávaním náboženských právd kresťanskej viery, ale tiež na vovedenie kandidátov na krst – katechumenov do modlitebnej a pôstnej praxe.
O komunitnej formácii katechumenov a ich vovádzaní do pôstnej praxe svedčí sv. Justín v diele Prvá apológia, ktoré napísal okolo roku 153. V kapitole 61, v druhom verši hovorí o krste, čím porušuje starokresťanskú prax tzv. disciplina arcani, ktorou bolo zakázané hovoriť nekresťanom o kresťanských praktikách.
Dotýka sa tam otázky prípravy katechumenov na krst prostredníctvom pôstnej praxe.„Všetkých, ktorí sa dajú presvedčiť a veria v pravdu nášho učenia a našej doktríny a vyhlásia, že sa môžu pripodobniť k tomu všetkému svojím životom, učíme modliť sa a prosiť Boha pôstom o odpustenie predošlých hriechov. A aj my sami sa s nimi postíme a modlíme sa za nich.“
Znamená to, že katechéza sa uskutočňovala pravdepodobne verejne, kde mali prístup všetci záujemcovia o poznanie kresťanskej náuky, v takzvaných katechetických školách, ktoré sa nachádzali v biskupských sídlach. O kresťanských modlitbách a pôstnej praxi sa však verejne nehovorilo.
Až potom, čo sa na základe poznania kresťanských právd poslucháč rozhodol stať sa kresťanom, stal sa katechumenom, až následne už súkromne v kresťanskej komunite sa prostredníctvom skrutínií postupne oboznamoval s modlitbami, predovšetkým s modlitbou Otče náš, učil sa správne modliť a postiť.
Pritom samotný dodatok sv. Justína „aj my sami sa s nimi postíme“ svedčí, že ten, kto pripravoval katechumena na krst, spolu s ďalšími členmi komunity ho učil, ako sa má správne modliť a postiť.
Komunitný rozmer prípravy na krst je veľmi pozoruhodný a podnetný aj do súčasnosti. V najstaršom diele apoštolských otcov Didaché, ktoré vzniklo medzi rokmi 70 – 90, odporúča sa kresťanom, aby ich pôsty neboli pôstom pokrytcov a aby sa postili v stredu a v piatok; a Modlitbu Pána aby sa modlili trikrát do dňa (8, 1).
Pre pôst odkladali krst na neskôr
Čas prípravy na krst – katechumenát sa v prvotnej Cirkvi vnímal ako proces vnútornej premeny človeka, ktorý sa vo svojich životných postojoch rozhodol bytostne spojiť s Pánom Ježišom až natoľko, že to viedlo k takému radikálnemu odmietnutiu hriechu, že ten, kto prijal krst, už viac nemal hrešiť.
Táto prísna pôstna prax viedla mnohých záujemcov o kresťanstvo k odkladaniu termínu krstu na neskôr. Niektorí sa dávali krstiť dokonca až tesne pred smrťou.
Jedným z týchto príkladov bol samotný rímsky cisár Konštantín Veľký (306 – 337), ktorý po období tvrdých prenasledovaní dal slobodu kresťanom a zvolal prvý všeobecný snem Cirkvi do Nicey v roku 325, avšak pokrstiť sa dal až tesne pred smrťou, ako sa to dozvedáme v diele otca cirkevných dejín Euzébia Cézarejského Život Konštantína.
Za niektoré hriechy nasledovala exkomunikácia
O radikálnom prístupe kresťanov voči hriechu svedčí pôstna penitenčná prax, ktorá sa v rámci Cirkvi v staroveku rozvinula v súvislosti s kapitálnymi hriechmi – modloslužbou, apostázou (odpad od viery alebo verejné zapretie viery), vraždou a cudzoložstvom.
Za tie totiž nasledovala exkomunikácia, teda vylúčenie z Cirkvi. Do Cirkvi mohli byť veriaci prijatí len po vykonaní tvrdého pokánia za hriechy, ktoré určil biskup. Ak išlo o verejné spáchanie kapitálneho hriechu, pokánie bolo verejné.
Trvanie pokánia kolísalo medzi dvomi týždňami a desiatimi rokmi. Niekedy biskup uvalil na penitenta – kajúcnika doživotné pokánie. Od tretieho storočia boli kajúcnici zaradení do štyroch hlavných skupín:
1. plačúci boli vylúčení z možnosti zúčastniť sa na slávení svätej omše, počas bohoslužieb mohli stáť len pred vstupnými dverami a vchádzajúcich do chrámu prosili so slzami v očiach, aby sa za nich prihovárali;
2. počúvajúcim bolo dovolené zúčastniť sa len na bohoslužbe slova a po príhovore museli spoločenstvo opustiť;
3. kľačiaci sa mohli zúčastniť na celej svätej omši, avšak museli po čas celej bohoslužby kľačať;
4. stojaci sa mohli zúčastniť na celej svätej omši, avšak nemohli pristúpiť k svätému prijímaniu.
Súčasťou penitenčnej praxe boli skutky milosrdnej lásky voči chudobným a trpiacim ako zmierenie za urážky Božej lásky. Pôstna prax v staroveku ukazuje na veľký význam pôstu ako času úprimného pokánia za hriechy, ako aj starostlivosti celej kresťanskej komunity o správne chápanie pôstu.
Nech je aj tento pôstny čas pre nás príležitosťou, v ktorej v náročných časoch pandémie opadnú vonkajšie či niekedy možno aj formálne prejavy pokánia a nastúpime na vnútornú cestu premeny, v ktorej si pred Pánom roztrhneme srdcia a nie šaty. A napokon aj týmito našimi obetami a pôstami sprevádzajme tých, ktorí naše obety potrebujú.