Bolestná skúsenosť nemusí byť konečná stanica

Každý z nás sa môže pod vplyvom udalostí dostať do hraničnej životnej situácie. Smútok, stratu zmyslu života, hnev, bezmocnosť, pocit z ublíženia človek nielen obracia na druhých, ale často aj sám na seba.

Lekár nie vždy dokáže pomôcť ambulantne a hospitalizácia je už hasením rozvinutého požiaru. Terapeutický pobyt v stacionári sa ukazuje ako dôležitý medzistupeň odbornej starostlivosti. Viac nám povedal lekár psychiater a psychoterapeut Daniel Ralaus (44), ktorý sa zaoberá problematikou psychickej traumatizácie a pracuje ako vedúci v Dennom psychiatrickom a psychoterapeutickom stacionári v Trenčíne. 

Ako by ste jednoducho vysvetlili zložitý problém, ktorý označujeme posttraumatická stresová porucha? 

Posttraumatická stresová porucha (PTSP), ako je uvedená v klasifikačných systémoch, je úzko vymedzená diagnostická jednotka. Dôsledky psychickej traumatizácie sú oveľa rôznorodejšie, keďže klinický obraz predstavuje množstvo iných príznakov. To znamená, že nie každý, kto je psychicky traumatizovaný, musí spĺňať diagnostické kritériá. Okrem toho kritériá sa pod vplyvom času trochu menia. V klasifikačných systémoch máme i komplexnú posttraumatickú stresovú poruchu.

U normálne fungujúceho dospelého človeka jednoduchá PTSP vzniká v dôsledku ojedinelej traumatickej udalosti. Je veľká pravdepodobnosť (v 2/3 až 3/4 prípadov), že sa s ňou svojimi schopnosťami človek dokáže vyrovnať aj bez odbornej pomoci. Pri komplexnej PTSP sa to už nepodarí i z dôvodu, že jej predchádzalo opakované vážne traumatizovanie počas detstva a dospievania, spojené s inými ochoreniami, ako napríklad depresia, závislosť, psychosomatické ochorenia, úzkostné stavy či poruchy osobnosti.

Negatívne udalosti v detstve vedú k vzťahovej traumatizácii, čo môže mať celoživotné následky. Poruchu môžu rozvinúť ťažké zážitky z vojny, mučenia, dlhodobého väznenia alebo skúsenosti pobytu v sektách a podobne. Konkrétne udalosti, ktoré vedú k PTSP, sú prírodné alebo spoločenské katastrofy, nehody, zážitky násilia, zneužívania, ale i skúsenosť choroby, straty blízkej osoby a iné. Traumatizovanou osobou sa môže stať aj svedok takýchto situácií. Traumatizujúcim vplyvom sú vystavení záchranári, vojaci, policajti, zdravotníci.  

Ako sa k nej môžeme „dopracovať“?

Zjednodušene povedané, psychická trauma vzniká vtedy, keď istá udalosť v živote človeka v danom čase presiahne jeho zvládacie schopnosti. Dôležité je nielen to, čo sa stalo, ale aj to, čo nasleduje, ako reaguje okolie. Pre traumatizovaných ľudí je niekedy dokonca náročnejšie  vyrovnať sa s bagatelizujúcim, so znevažujúcim či s obviňujúcim postojom ako so samotnou udalosťou.

Okolie často zvykne pred problémom zatvárať oči, alebo obviní obeť, prípadne jej neuverí, že sa to vôbec stalo. Nik nie je chránený pred vznikom psychickej traumy, ale dobré psychické zdravie, zdravé vzťahy, zmysluplný život a schopnosť postarať sa o svoje potreby predstavujú určitú prirodzenú odolnosť. Odborne to nazývame reziliencia. Inak povedané, každý z nás je rozdielne odolný voči záťaži. To, čo niekoho len vyburcuje k aktivite, môže iného úplne položiť.

Predpokladom dobrej reziliencie je bezpečná vzťahová väzba v detstve. Medzi podstatné zložky reziliencie patrí schopnosť človeka nadväzovať a udržiavať kvalitné medziľudské vzťahy, nielen partnerské, ale aj kamarátske, pracovné; a tiež vzťah k sebe samému. Dokážem  vnímať seba ako plnohodnotnú ľudskú bytosť? Viem byť k sebe láskavý a zároveň úprimný? Dokážem prijať svoje slabšie stránky, odpustiť si, ak som spravil chybu?

Myslím, že v minulosti sa podceňovali dôsledky negatívnych zážitkov v rodine. Nejde len o fyzické a psychické tresty, bitky a hádky rodičov či ich alkoholizmus. Horšie je to, čo sa nestalo - chýbajúca láska a bezpečie, opora a podpora, možnosť bezpečne prežívať emócie, prijatie, ocenenie, dostatok vhodných podnetov. 

Aké sú jej klinické prejavy a kedy sa môžu objaviť? 

Medzi hlavné prejavy jednoduchej PTSP patrí nepríjemné, vnucujúce sa znovuprežívanie niektorých aspektov udalosti vo forme spomienok, obrazov, zvukov, čuchových alebo dotykových podnetov. Môže nastať po vyvolávajúcom podnete, ktorému hovoríme spúšťač, ale objaví sa aj bez zjavného podnetu. Ide o formu flasbacku, keď človek znova plne prežíva to, čo sa už stalo.

V tom prípade sa môže akoby stratiť z kontaktu, nie je tu a teraz. Jeho spojenie s realitou je vtedy nedostatočné. Je to veľmi nepríjemný stav, spojený s prežívaním hrôzy a úzkosti. Často sú prítomné desivé sny, v ktorých sa môžu opakovať fragmenty traumatizujúcej udalosti. Traumatizovaní ľudia trpia poruchami spánku, príznakmi zvýšenej dráždivosti, nie sú schopní sa uvoľniť a prežívať radosť. V stave nepríjemnej nabudenosti a ostražitosti sa nevedia sústrediť, sú príliš bojazliví.

Mnohé príznaky PTSP sú vlastne prirodzenou reakciou našej psychiky a fyziológie na neprirodzenú udalosť. Syndrómy komplexnej PTSP sú omnoho pestrejšie, veľa z nich predstavujú často pokus o samoliečbu a hľadanie stratégií prežitia a pokračovania v živote. V tomto prípade sú prítomné poruchy regulácie emócií, výbuchy hnevu alebo naopak, plačlivosť, depresia, sebapoškodzovanie, samovražedné myšlienky.

Býva tiež významne narušený postoj človeka k sebe. Často je iracionálne úplne presvedčený o svojej vine, dokonca môže byť presvedčený, že si to zaslúžil. Cíti sa zahanbený, ponížený, špinavý, nehodný. Sám k sebe a svojmu telu môže prežívať odpor a nenávisť. Má problém s dôverou voči iným. Nevie odhadnúť riziká a opakovane sa dostáva do nebezpečných situácií, kde sa môže stať obeťou. Dokonca môže prežívať paradoxný vzťah k násilníkovi a stáť na jeho strane. 

Ktoré terapeutické postupy pomáhajú zvládnuť situáciu? 

Aj vedeckými štúdiami už je potvrdené, že psychoterapia je účinnejšia než farmakoterapia. Zároveň však racionálne užívanie psychiatrom indikovaných liekov môže výrazne urýchliť psychoterapiu a zmierniť utrpenie človeka. Každý psychoterapeutický smer má svoje vlastné postupy, ako pracovať s dôsledkami traumy.

Základný model však ostáva. Prvým krokom je stabilizácia v každodennom živote a príprava na cielenejšiu prácu so spomienkami. Druhým krokom je samotné spracúvanie spomienok. To znamená, že  špecifickým spôsobom sa terapeut spolu s pacientom vracia ku konkrétnym zážitkom a dochádza k prepracúvaniu spomienok, emócií a telesných reakcií. Treťou fázou je hľadanie možností integrácie do každodenného života.

U niekoho môže terapia trvať pár sedení, u niekoho aj veľa rokov. V súčasnosti sa za najúčinnejšie terapeutické postupy považujú kognitívno-behaviorálna terapia a spracúvanie traumatických zážitkov pomocou očných pohybov EMDR (Eye movement desensitization and reprocessing). Podobne ako telo má tendenciu samo si hojiť rany, aj psychika má vlastné sebauzdravovacie mechanizmy.

Psychická trauma je vlastne duševné zranenie, rana na duši. Princípom terapie je pomôcť človeku objaviť, rozvinúť a podporiť samouzdravovacie procesy. Okrem cielenej terapie sú veľmi účinné aj svojpomocné skupiny, napríklad anonymné 12-krokové skupiny.  
 

Čo najviac pomáha človeku? 

Myslím, že veľmi dôležitý je postoj a pomoc okolia. Mať pri sebe človeka, ktorý dotyčnému verí, prijíma ho a neobviňuje, chce mu pomôcť. To môže byť zachraňujúce. Ak má človek pocit, že si po prežití ťažkej udalosti nedokáže pomôcť sám, odporúčam navštíviť odborníka a poradiť sa s ním. Možno potrebuje len informácie, usmernenie, prípadne terapiu vrátane liekov.

Súčasťou uzdravovania je aj spirituálny rozmer. Často znamená pre človeka veľmi silný zdroj a oporu, zvlášť v krízových momentoch. Môže a nemusí to byť konkrétna viera, respektíve jej praktizovanie. Spiritualita ako individuálna vnútorná charakteristika dopĺňa naše bio-psycho-sociálne chápanie fungovania vo svete. Viera môže byť veľkým prínosom.

V súvislosti s traumou sa u veriacich však môžeme stretnúť aj so špecifickými situáciami, ktoré sú v niečom odlišné oproti prežívaniu neveriacich. Otázka odpustenia násilníkovi, pocity viny, že nedokázali zabrániť hriechu, napríklad pri znásilnení, zanedbanie poskytnutia pomoci v klamlivom zmysle „viera ťa uzdraví“. Je to komplikovaná a citlivá téma, ktorá presahuje aktuálny rámec jednej otázky. 

Vie sa človek vrátiť do stavu ako pred traumou?

Úprimne si myslím, že to nie je možné. Ani by to nebolo dobré. Nedá sa vymazať z nášho života niečo, čo sa stalo, a tváriť sa, že všetko zostane rovnaké, ako )bolo predtým. Vyrovnať sa s psychickou traumou znamená integrovať túto skúsenosť do nášho životného príbehu.

V ideálnom prípade človek spracuje ťažké veci tak, že v súčasnosti už nebolia, dokáže primerane určiť zodpovednosť a vinu. Vie sa z toho poučiť, nájsť v živote novú uspokojivú rovnováhu a zmysluplné pokračovanie. Na papieri to možno vyzerá jednoducho, cesta však môže byť komplikovaná. Jednoznačne  psychická trauma nie je dôvodom na rezignáciu v živote.

Dôležité je zdôrazniť ešte jeden aspekt – posttraumatický rast. V dôsledku prežitých udalostí a vyrovnávanie sa s psychickou traumou môže človek u seba rozvinúť nové pozitívne vlastnosti, aktivity, zmeny, ktoré by inak nevznikli. Nájsť v svojom živote iný zmysel a smerovanie. Často potom prichádza s rôznymi aktivitami nasmerovanými na pomoc iným a tie sú prevenciou traumatizujúcich skúseností.