Buďme vždy pripravení

V roku 1997 pápež Ján Pavol II. erigoval Košický apoštolský exarchát, predchodcu dnešnej Košickej eparchie. Aké boli jeho začiatky?

Exarchát vznikol vydelením územia Košického kraja z územia Prešovskej eparchie, ktorá sa v tom čase rozprestierala na celé územie Slovenskej republiky. V prvých rokoch išlo o vytvorenie novej cirkevnoprávnej jednotky „na zelenej lúke“.

Najprv úradovala v dvoch miestnostiach na farskom úrade v dosť bojových podmienkach. Neskôr sa začalo so stavbou súčasnej budovy, ktorá bola dokončená v roku 2006. Súbežne s tým išlo formovanie základných štruktúr eparchiálnej kúrie – vytvorenie a personálne zabezpečenie jednotlivých úradov.

Prvé roky života exarchátu znamenali aj liturgickú obnovu. Práve v roku 1997 Svätá stolica schválila nový slovenský preklad liturgie sv. Jána Zlatoústeho a tento krok viedol aj k obnoveniu úsilia o lepšie poznanie a aplikovanie východnej duchovnej a liturgickej tradície v podmienkach Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Už vtedy sa kládol dôraz na formáciu duchovenstva v duchu východnej teológie a liturgie. Súčasne boli tieto roky poznačené aj náročným procesom majetkových reštitúcií.

Vyžadoval veľké administratívne úsilie pri preukazovaní pôvodných majetkov jednotlivých farností, pri ich prinavrátení pôvodným majiteľom a súčasne pri hľadaní najvhodnejších foriem ich zmysluplného využívania. 

Košická eparchia je pomerne mladá, vznikla v roku 2008. Čím si za ten čas prešla a aké časy prežíva dnes?

Ak by som mal hovoriť o výzvach súčasnosti, musel by som začať dátumom môjho príchodu na Slovensko. O niekoľko týždňov po ňom totiž vypukla pandémia Covid-19, ktorá postihla náš cirkevný život osobitne dramatickým spôsobom.

Súčasne nás však postavila do situácie, v ktorej bolo nevyhnutné hľadať nové formy apoštolátu, udržiavania vzťahu s veriacimi i medzi kňazmi navzájom. Moderné audiovizuálne prostriedky istým spôsobom pomáhali udržiavať tento kontakt, ale takéto núdzové riešenie má aj mnohé limity.

Preto mám radosť, že po ukončení tejto mimoriadnej situácie cítim u kňazov i ostatných laických veriacich obnovenú túžbu po osobnom kontakte, po stretávaní sa pri liturgických sláveniach, ale aj pri iných aktivitách.

Prepadnutie Ukrajiny vojskami Ruskej federácie vo februári 2022 priviedlo na naše územie značný počet utečencov. Zvlášť v prvých týždňoch a mesiacoch vojny bola naša Cirkev postavená pred výzvu kresťanskej pomoci a chcem vysloviť radosť a hrdosť na to, že veriaci našich farností, kňazi a bohoslovci – a spolu s nimi mnohí dobrovoľníci – preukázali otvorené, súcitné a štedré srdce.

Na čele eparchie stojíte od roku 2021. Čo je pre vás vo vašej službe najťažšie, ale i najkrajšie?

Najkrajšie sú osobné stretnutia s veriacimi a s bratmi kňazmi a bohoslovcami – a to jednak pri liturgických sláveniach vo farnostiach, ako aj pri iných pastoračných aktivitách. Na druhej strane musí biskup plniť okrem duchovnej, učiteľskej a liturgickej služby aj mnohé administratívno-organizačné úlohy.

Nie všetky je možné delegovať, a to ani vtedy, ak má biskup podobne ako ja šťastie na dobrý tím spolupracovníkov. V podstate ide o to, že biskup je vo vzťahu k svojmu biskupstvu vyzývaný, aby bol pater familias – otec rodiny.

A otec si musí nájsť čas na deti, na ich formáciu, nato, aby ich počúval, povzbudil i napomenul, ale súčasne aj na ich materiálne zabezpečenie, na opravu a údržbu domu, a často je to práve on, kto zastupuje rodinu a reprezentuje ju.

Aké výzvy čakajú eparchiu do ďalších rokov?

Medzi základné výzvy zaraďujem úsilie o podporu života kresťanských rodín. Rodiny sú prvým miestom odovzdávania nielen fyzického, ale i duchovného života, teda viery.

Súčasne sú dnes vystavené mimoriadnemu tlaku, ktorý predstavovaním iných modelov a kombinácií ľudského spolužitia spochybňuje a relativizuje význam, dôležitosť či dokonca samotnú identitu rodinného spoločenstva ako zväzku založeného na trvalom a výlučnom spolužití muža a ženy a na ich otvorenosti pre prijímanie daru života, detí.

Rovnakým nebezpečenstvom relativizácie je dnes ohrozované aj výlučné právo rodičov na výchovu detí, na ich formáciu. Je pravda, že rodičia môžu v istej miere časť výchovy a vzdelávania delegovať pedagogickým inštitúciám, ale to všetko sa musí diať pri zachovaní ich neodňateľného práva určovať základné kritériá morálneho a osobnostného formovania.

Dieťa nepatrí štátu ani mimovládnym organizáciám, ani nikomu, kto by chcel na ňom experimentovať s pokusmi o sociálno-kultúrne inžinierstvo. Toto rešpektuje aj Cirkev, ktorá do procesu výchovy detí vstupuje v spolupráci s rodičmi, s ich vedomím a súhlasom a s jasne deklarovaným výchovným obsahom.

Mnohé farnosti teraz trápia zvýšené náklady na energie. Ako to vyzerá v Košickej eparchii?

Špecifikom Košickej eparchie je, že mnohé farnosti sú málopočetné, v lepšom prípade ide o niekoľko stoviek veriacich, a  neraz sa nachádzajú v oblastiach, ktoré sa vyľudňujú. V obciach, v ktorých sa menia demografické ukazovatele, ako je vekové a sociálne, ale aj etnické zloženie.

Ťarcha materiálneho udržiavania farnosti tak spočíva na čoraz menšom počte horlivých a štedrých farníkov. Chrámy pritom nedostávajú ekonomické benefity či impulzy, ktoré sa dostali niektorým odvetviam podnikateľskej alebo hospodárskej sféry.

Nežiadali o doplnenie „ušlého zisku“ v období pandémie ani nevyhlásia štrajkovú pohotovosť. Ba ani kňazi, ktorí v nich slúžia – napriek tomu, že sú odmeňovaní na úrovni minimálnej mzdy – nepohrozia hromadnými výpoveďami.

Mám však veľkú dôveru v to, že naši veriaci považujú svoj chrám za miesto, ktoré im patrí, v ktorom boli pokrstení, prijali Eucharistiu, sviatosť manželstva, kam prichádzajú prosiť o Božiu pomoc a milosť či, kde sa s ich telom rozlúčia ich pozostalí.

Aj v minulých storočiach, v časoch oveľa väčších kríz i skutočne dramatickej chudoby, si veriaci dokázali udržať vlastný chrám, starali sa oň a zveľaďovali ho. Chrám je viditeľný symbol spoločenstva a teda aj barometer jeho životaschopnosti, vitality a vnútornej súdržnosti.

Klokočov je preslávený slzením mariánskej ikony v roku 1670. Jej kópia bola na oltári počas návštevy pápeža Františka v Prešove v septembri 2021, keď ju osobne korunoval novými striebornými korunkami. Snímka: Košická eparchia

Ako si eparchia pripomína svojich patrónov sv. Cyrila a Metoda? Čo pre vás osobne znamenajú?

Spomedzi viacerých atribútov činnosti sv. Cyrila a Metoda by som chcel spomenúť ich lásku k Božiemu Slovu – Ježišovi Kristovi – i k ľudskej reči ako nástroju jeho ohlasovania.

Pred 1160 rokmi sa prihovorili našim predkom, priniesli im Slovo, urobili ho zrozumiteľným. V tomto ich musíme nasledovať. Robiť Božie Slovo zrozumiteľným dnešnému človeku tretieho tisícročia.

Od roku 1999 funguje pri Gréckokatolíckej cirkvi v Košiciach pastoračná iniciatíva Linka Valentín pre homosexuálne cítiacich ľudí. Aké ovocie odvtedy priniesla?

Táto iniciatíva poskytuje možnosť duchovnej konzultácie, stretávania sa, duchovného vedenia i spoločných duchovných cvičení pre záujemcov z radov ľudí pociťujúcich sexuálnu príťažlivosť k osobám rovnakého pohlavia. Ide pritom o osoby v  širokom spektre životných situácií a problematík s nimi spojenými.

Linka plní svoju úlohu diskrétne, bez mediálnych výstupov, o ktoré nemajú záujem ani tí, ktorí linku využívajú. Preto si ani nevedie žiadne štatistiky a najjednoduchšie by som odpovedal takto: ovocie tejto činnosti poznajú tí, ktorí tu zažili zmenu v duchovnom živote a Božie prijatie a lásku.

Ako je na tom Košická eparchia s novými duchovnými povolaniami?

Záujem o kňazské povolania sa v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi znižuje. Na druhej strane, už aj u nás badáme zvýšený záujem o kňazské povolanie u mladých ľudí, ktorí skončili nejakú inú vysokú školu, prípadne pracovali v nejakom inom povolaní a povolanie do kňazstva v nich dozrelo neskôr. Na kňazstvo sa pripravuje na Slovensku a v zahraničí 26 seminaristov.

Čo ukázalo posledné sčítanie obyvateľstva?

Počet gréckokatolíkov na Slovensku stúpa. Predovšetkým na západnom Slovensku, kam smerujú ľudia z okresov východného Slovenska za prácou.