Byť lakomý sa nevypláca

Možno na úvod treba poznamenať, že je absolútne nerelevantné zamieňať si lakomstvo so sporivosťou či šetrnosťou.

Sporivosť je totiž trvalá vlastnosť ľudí, ktorí sa usilujú o rozumné, striedme využívanie hmotných statkov, pričom nezáleží na tom, či sú majetní alebo nie (porov. Hlinka, Každý sa môže zmeniť, 1994).

Pri lakomstve ide vždy o kalkuláciu a osobný prospech. Niečo za niečo. Lakomec nedokáže ovládať svoje nenaplnené túžby po materiálnych veciach. Nevie implementovať do svojho správania altruizmus, a ak - tak len vo formálnej rovine, aby nebol odsúdený okolím. 
 

Vytvára bariéru
 

V každom z nás sa v dôsledku špecifických čŕt temperamentu, vôľových vlastností, ako aj jedinečnosti nervovej sústavy prejavuje vyhranená dispozícia mať, vlastniť.

Niektorí sú na podnety z vonkajšieho prostredia senzitívnejší a tiež ochotnejší podeliť sa o svoje hmotné i nemateriálne vlastníctvo. Iní, naopak, menej. Svoju úlohu isto zohráva aj výchova k prosociálnosti a schopnosti podeliť sa.

Čiže z pohľadu psychológie sa o lakomstve dá hovoriť ako o osobnostnej črte, ale zároveň môže byť aj dôsledkom určitej duševnej poruchy, napríklad obsedantno–kompulzívnej.

Hromadiť a nevedieť sa rozdeliť je to, čo je problém. Najmä keď ide o vzťahy. Lakomstvo je patologický znak v správaní sa človeka, a preto je bariérou fungujúceho vzťahu. Nemusí ísť len o viac „šporovlivého“ manželského partnera, ktorý v žiadnom prípade netoleruje „rozhadzovačnosť“ druhého.

Prejavy tohto patologického znaku sú často súčasťou tichého odsúvania jednoduchých prejavov vďačnosti, solidarity a vychádzania v ústrety blížnemu. Lakomstvo pramení v egocentrizme a súvisí s obmedzenou schopnosťou odovzdávať a prijímať lásku.

Nevníma spravodlivé požiadavky
 

Človek by sa nemal dať pohltiť tým, čo vlastní, ale na druhej strane nemusí tým ani opovrhovať. Signalizátorom vyváženého postoja môže byť sebapoznávanie, či sme schopní sebakontroly pri úsilí nadobúdať majetok.

Potrebné je vyhýbať sa nenásytnosti. Keď človek stráca zábrany, ospravedlňuje si vlastné chyby a vysvetľuje si to vlastnou logikou. Vtedy však už niečo z nečnosti lakomstva v ňom bude vrastené. Lakomý človek nerešpektuje ľudskú prirodzenosť v jej spravodlivých požiadavkách.

Ten, kto nie je lakomý, dokáže so svojím vlastníctvom dosiahnuť vyššie ciele. Ide s najväčšou pravdepodobnosťou o duševne vyspelého človeka a dosiahnutie múdrosti života, ako nám to vysvetľuje humanistická psychológia (porov. Drapela, Přehled teorií osobnosti, 2011).

Byť lakomý sa nevypláca, pretože človek lakomstvom stráca oveľa viac. Tratí na iných miestach a pri iných príležitostiach, ale najmä v medziľudských vzťahoch či na dôveryhodnosti.

Prestáva rozlišovať podstatné od nedôležitého a zaoberá sa triviálnymi skutočnosťami, ktoré i tak nemôže ovplyvniť.
 

Buďme slobodní
 

Ak sa človek uvoľní z pút lakomstva, dokáže odstrániť i neurotické prejavy vo svojom prežívaní a správaní. Je vnímavejší voči sebe samému a pozerá sa na seba psychicky zrelším i zdravším spôsobom. Nepovažuje sa za obeť a nelomcuje ním strach z budúcnosti.

Na základe relevantného poznania mení názory na druhých ľudí a vzťahy k nim. Je spontánnejší a vie hodnotnejšie prežívať vlastný život, nielen v zameraní sa na zisk. 

Benediktínsky mních a teológ Anselm Grün nám radí: „Len ten, kto svoje srdce neupne na niečo nadobudnuté, kto sa dokáže vzdať toho, na čom lipnú iní, je skutočné slobodný.“

Ďalej v úvahe naznačuje: „V súčasnosti v mnohých rodinách platí dohoda, že sa nebudú viac vzájomne obdarúvať. Vzájomne sa obdarovať je však znak lásky a pretrvávajúceho priateľstva. V dare vyjadrujem, že sme aj my sami obdarovaní. Naplňme ním smäd po láske, pozornosti, ocenení toho druhého.“

Nezanedbávajme to. Nemusí ísť o dar veľkého rozmeru. Stačí podarovať úsmev, povzbudzujúce slovo, postavenie sa za rozhodnutie druhého alebo vyjadrenie spoluúčasti.

Vzdať sa nadobudnutého znamená zriecť sa materiálnych istôt pre zábezpeky duchovné. Ak to zvládneme, nebudeme viac oplakávať straty, ani sa strachovať o zajtrajšok.