Často vidia zmierenie až na smrteľnej posteli

Pápež Ján Pavol II. v roku 1992 ustanovil Svetový deň chorých a za deň jeho slávenia vybral sviatok Panny Márie Lurdskej, ktorý Cirkev slávi 11. februára. Zmyslom je zdôrazniť potrebu vytvárania primeraných podmienok pre chorých, aby mohli dôstojne čeliť svojmu krížu.

O túto službu sa prostredníctvom svojich zariadení snaží aj Spišská katolícka charita, v rámci ktorej starostlivosť o núdznych vykonáva i mnoho zasvätených osôb.

Jednou z nich je sestra Rafaela Hančikovská z Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa, ktorá slúži v levočskej Agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti, známej tiež ako ADOS.

Pracovný deň

Práca rehoľných sestier v ADOS-ke sa začína každé ráno prerozdelením si pacientov, ktorých treba ošetriť. Následne sestry odchádzajú do terénu.

„Počas návštevy chorého a počas preväzu sa často rozprávame, vypočujeme ich starosti či radosti. Uistíme ich o našich modlitbách za nich a ich potreby. Po skončení práce v teréne prichádzame do agentúry, kde si porozprávame, čo sme zažili, čo sa zmenilo na ranách či zdravotnom stave, a ak je potrebné, prekonzultujeme zdravotný stav s lekármi,“ približuje sestra Rafaela.

Pracovná doba sa im síce končí o pol piatej poobede, no služba chorým sa nedá ohraničiť. Ak je to potrebné, chodia za nimi večer, v noci, počas víkendov i sviatkov.

Služba bez rozdielu náboženstva

Ako ľudia reagujú na to, že k nim domov príde nielen sestra zdravotná, ale aj rehoľná?

„Reakcie sú rôzne. Často úsmevné, povzbudzujúce. Veľakrát nevieme, do akej rodiny ideme. Vždy to zistíme až na mieste. Aj naša zakladateľka blahoslavená Alfonza Mária Eppingerová posielala svoje sestry do domovov chorých, umierajúcich, opustených bez rozdielu náboženstva, jazyka, rasy.

Tak to robíme aj my. Našimi chorými sa stávajú často aj neveriaci či inoverci. Nestalo sa, žeby nás odmietli,“ hovorí rehoľníčka. Dodáva, že v ich prítomnosti sa ľudia zvyknú začať pýtať a hľadať odpovede na rôzne otázky o živote, čo vedie i k zlomovým situáciám.

„Často vidíme chorých na smrteľnej posteli, ktorí sa po mnohých rokoch zmieria s príbuznými alebo nastane u nich obrátenie. Vtedy môžeme, neraz so slzami v očiach, ďakovať Bohu za zázraky, ktoré vykonal v životoch týchto ľudí.“

Sila kresťanského pozdravu

Sestra Rafaela spomína aj jeden osobný zážitok, ktorý možno vnímať ako obrátenie.

„Keď prichádzam k pacientovi, vždy sa pozdravím ,Pochválený buď Ježiš Kristus‘. A tak som urobila aj pri jednom novom pacientovi. No hneď pri dverách ma jeho manželka poprosila, aby som sa takto nezdravila; že sú ateisti a neželajú si, aby som sa takto zdravila. Bolo mi divne, ale prijala som to.

Vtedy mi napadol odkaz našej zakladateľky: ošetrovať bez rozdielu náboženstva. Pristúpila som k lôžku chorého, ktorý reagoval minimálne, ale pozdravila som sa ,dobrý deň‘. Ošetrila som ho a porozprávala som sa s jeho manželkou. Pri odchode mi bolo čudné povedať ,dovidenia‘, ale urobila som to.

Počas dňa som na nich veľmi myslela. Na druhý deň mi manželka chorého volala, že nemusím chodiť, pretože manžela hospitalizovali v nemocnici. Tak som dlhšiu dobu nechodila, až pokiaľ som ženu nestretla na ulici, ktorá ma so široko otvorenými rukami pozdravila: ,Pochválený buď Ježiš Kristus, sestrička!‘

Ja som v nemom úžase odpovedala: ,Naveky, amen.‘ Oznámila mi, že manžel zomrel. Tak som sa s ňou ešte trošku rozprávala, a keď sme sa rozišli, rozmýšľala som, čo spôsobilo túto zmenu.

Dodnes má táto žena – vraj ateistka – pri stretnutí nepozdraví inak ako ,Pochválený buď Ježiš Kristus‘. Čo k tomu dodať? Pre mňa je to dosť silný zážitok.“

Naučila sa pokore

Posledné mesiace sú poznačené pandémiou a zvlášť chorí ľudia situáciu okolo nebezpečného koronavírusu vnímajú citlivo. Zverujú sa rehoľníčkam ošetrovateľkám s obavami?

Sestra Rafaela hovorí: „Či majú strach? Keďže chodievame aj testovať, tak možno majú obavy z toho, či nebudú pozitívni. Potom majú otázky, čo bude nasledovať, ak by boli pozitívni; či budeme chodiť alebo kto sa bude o nich starať. Ale po vysvetlení a podaní potrebných informácií stále nájdeme cestu pomoci. A dochádza k spokojnosti na oboch stranách."

Práca s pacientmi je náročná i mimo pandémie, človeka však dokáže nesmierne obohatiť. Sestra Rafaela to potvrdzuje:

„Služba chorým ma naučila veľkej pokore a vnímavosti na potreby chorého. Tie sú pri každom rozličné, ale keď ich rozpoznáte, dokážete chorému a jeho príbuzným veľmi pomôcť, a tak zlepšiť kvalitu ich života.

Taktiež ma služba chorým naučila vidieť veľa trpezlivosti v znášaní utrpenia, bolestí či veľkej obety, keď človek musí ležať na lôžku. Zároveň som svedkom toho, že títo ľudia sa nevzdávajú a napriek slabosti a nemohúcosti statočne bojujú.“

Vzorom je zakladateľka ich rehole

Sestra Rafaela vstúpila do kláštora pred pätnástimi rokmi. Ako za ten čas dozrieval jej zasvätený život aj prostredníctvom služby chorým?

„Každý apoštolát, ktorý mi bol zverený, slúžil nato, aby som stále kúsok po kúsku dozrievala, spoznávala a kráčala čoraz bližšie k Bohu cez jednotlivé služby. Stále však denne ďakujem Bohu za to, že si ma povolal slúžiť mu v chorých, chudobných, umierajúcich, a denne ho prosím o vernosť a vytrvalosť v povolaní.“

Bohu je vďačná i za zakladateľku ich rehole blahoslavenú Alfonzu Máriu Eppingerovú, ktorá bola už vo svojej dobe vnímavá na potreby pomoci chorým a opusteným.

„Teraz to smiem robiť i ja. Prosím o silu, aby som konala tak, ako to chcela ona od svojich sestier. Denne sa modlím, aby som svojimi nohami prichádzala k chorým a videla v nich Pána; aby som svojimi rukami ošetrovala rany chorých a v nich videla Ježiša; aby som svojimi slovami hovorila o jeho milosrdenstve a láske,“ dodáva sestra Rafaela Hančikovská.