Chcel som žiť v spoločenstve a pôsobiť medzi ľuďmi

„Keď navštevujem svojich spolubratov v rôznych kútoch sveta a sledujem, s akým obrovským nasadením sa venujú misijnej pastoračnej práci, som Pánu Bohu veľmi vďačný za tieto skúsenosti,“ začína svoje rozprávanie páter Jaroslav Jaššo CM.

Dodáva, že pokorná služba zjednocuje všetkých bratov – nech pôsobia kdekoľvek - do veľkej vincentínskej rodiny. Vďaka tomu možno po celom svete cítiť charizmu zakladateľa a patróna Misijnej spoločnosti - svätého Vincenta de Paul.

„Pritom moji spolubratia v iných krajinách zvládajú svoje kňazské povolanie a misionárske pôsobenie v neporovnateľne ťažších podmienkach ako my na Slovensku. Úprimne priznávam, že keď to človek vidí, získa nadhľad a berie veľa vecí športovejšie,“ vysvetľuje páter Jaroslav Jaššo CM, ktorý sa stal kňazom pred 26 rokmi, za čo je Bohu viac než veľmi vďačný.

„Každý deň od rána do večera hovorím: Pane Bože, ďakujem ti za kňazské aj misionárske povolanie. Pre mňa je skutočne Božím požehnaním, že som súčasťou vincentínskej rodiny.“

Chcel by som sa stať kňazom 
Na otázku, ako a kedy sa rozhodol, že svoj život zasvätí Bohu, odpovedá: „Ako chlapec som bol hanblivejší, nikam som sa netlačil; kdeže, aby som išiel niekde spievať či vystupovať.

V období, keď som pomaly končil štúdium na gymnáziu, rozmýšľal som o duchovnom povolaní, ale vtedy som sa toho trochu aj bál. Mal som asi 17 rokov, keď sa ma pri svätej spovedi miestny kňaz opýtal, čo budem robiť ďalej, keď zmaturujem, čomu sa chcem venovať, čo študovať. A zo mňa vyhŕklo: ,Viete, ja by som sa chcel stať kňazom.´

Teraz sa pri tejto spomienke usmejem, ale vtedy som sa až sám zľakol toho, čo som povedal. Bola totiž totalita a existoval len jeden kňazský seminár v Bratislave. Pravdaže, podzemná Cirkev veľmi dobre fungovala. Napríklad ma zavolali cez víkend opravovať nejaký domček, no až na mieste som zistil, že sú tam tajné duchovné cvičenia s františkánmi,“ spomína páter Jaroslav Jaššo CM, ktorý sa však nakoniec pre františkánsku rehoľu nerozhodol.

„No zistil som, že Pán Boh cez túto skúsenosť do mňa vložil silný impulz k životu v spoločenstve. Vedel som, že by som nechcel byť zavretý v kláštore, ale že by som chcel žiť v rehoľnom spoločenstve a pôsobiť medzi ľuďmi.

Po nežnej revolúcii som sa dozvedel, že môj duchovný vodca patril k vincentínom. To ma motivovalo, aby som si prečítal knihy o veľkom francúzskom svätcovi Vincentovi de Paul. A tak som ako mladík zistil, že vincentíni nie sú klauzúrna rehoľa a že v tomto spoločenstve nebudem sám. Že je to niečo ,na spôsob´ rehoľníkov – aspoň tak som si to vtedy v mojom chlapčenskom ponímaní predstavoval. Vo všeobecnosti sa termín rehoľa používa aj na vincentínov, ale my sme misijná kongregácia.“

Pátra Jaroslava Jašša CM oslovilo, že vincentíni – známi tiež ako lazaristi - sú spoločenstvom služby v konkrétnom, praktickom svete.

„Po revolúcii sa na Slovensku otvoril nový vincentínsky seminár. Keďže som patril do Košickej arcidiecézy – pochádzam z obce Skároš, napísal som prosbu otcovi arcibiskupovi Alojzovi Tkáčovi, ktorý ma podporil v mojom rozhodnutí.

Kňazskú vysviacku som prijal v roku 1993 v Bijacovciach. Mal som tú milosť, že to bola už oficiálna vysviacka v rámci vincentínskej rodiny na Slovensku. Počas totalitného režimu boli moji rehoľní spolubratia vysväcovaní za kňazov často tajne a väčšinou to bolo v Poľsku.“

Ukrajina? Veď to budem doma!
Páter Jaroslav Jaššo CM má za sebou bohaté misionárske skúsenosti z Hondurasu.

Keď sa ho pýtame, ako sa dostal práve do tejto krajiny, s úsmevom rozpráva svoj príbeh: „Keď človek rozmýšľa, ako ho Pán Boh vedie, až nad tým žasne. Bol som ešte len diakon, keď som písal osobne nášmu generálnemu predstavenému do Ríma, že chcem ísť na misie do Bolívie. Pravdaže, v liste som uviedol – podľa mňa - všetky dôležité informácie o sebe vrátane toho, aký som vysoký a že športujem. (Smiech.) Až tak som sa nadchol pre misie!

Bolo to tesne po páde socializmu, v tom čase sa ešte nechodilo na misie tak ako dnes, všetko bolo v začiatkoch. Náš provinciál ma teda nepustil. A asi urobil dobre. Po rokoch som sa totiž stretol v Hondurase so spolubratom, ktorý vtedy pôsobil v Bolívii a tamojšie podnebie a veľká nadmorská výška spôsobovali jemu i ďalším misionárom vážne zdravotné problémy.“

O tom, že misionári sú potrební aj tam, kde by to nečakal, sa páter Jaroslav presvedčil už onedlho.

„Na generálnej kúrii som bol evidovaný v úzkom okruhu dobrovoľníkov, ktorí sa hlásili na misie. V ďalšom roku – po mojom neúspešnom pokuse dostať sa na misie do Bolívie - prišla výzva ísť do Charkova na Ukrajinu, ale pre mňa to neboli misie, lebo som si vravel: Ukrajina – to je doma. Rozhodol som sa však, že na tri roky to skúsim. A zostal som tam desať rokov.

Bola to perfektná skúsenosť a škola života, čo sa týka sociálneho centra pre chudobné deti i dialógu s pravoslávnymi veriacimi.“ Z Ukrajiny viedli kroky pátra Jaroslava do Spojených štátov amerických, kde tri roky študoval.

„Aj toto obdobie vnímam ako požehnané. V čase, keď som písal dizertačnú prácu, vincentíni hľadali spolubratov na misie do Hondurasu. Išiel som sa tam pozrieť, no tento môj prvý dotyk s Hondurasom nedopadol dobre, miestne podmienky boli nadmieru otrasné.

V duchu som si vravel, že do Hondurasu viac moja noha nevkročí. Človek sa môže hrať na frajera, ale pri kontakte s drsnou realitou sa končí každá frajerina. Tam treba prosiť ešte viac o Božiu pomoc a milosť.“

Lós padol na Honduras
Páter Jaroslav mal pred sebou otázku ďalšieho pôsobenia. Núkali sa mu štyri alternatívy vrátane Hondurasu. „V Chicagu som sa stretol so spolubratom, ktorý už mal za sebou misijnú skúsenosť v Afrike. Vysvetľoval som mu svoju dilemu.

Poradil mi, aby som si napísal štyri možnosti na štyri lístočky. ,Choď do kaplnky, modli sa, hoď lístočky za hlavu a ktorý lístok sa otvorí – to bude tvoja misia´ - znela spolubratova rada. Tak som si pripravil lístočky a išiel som sa modliť do kaplnky – a urobil som to naozaj s dôverou Božieho dieťaťa – nech sa deje Božia vôľa.

A teraz – tak ako vám to hovorím – zostali otvorené dva papieriky: papierik, na ktorom bolo napísané Chicago, a aj papierik, kde som napísal Honduras. Potom som hodil za seba papieriky ešte raz a zostal otvorený lístoček s Hondurasom, zvyšné tri papieriky boli prevrátené.

Z kaplnky som sa vrátil na izbu a telefonoval som domov rodičom, ako som zvykol, a vysvetľoval som im, čo som urobil. Rodičia ma vždy vo všetkom podporovali a ani tentoraz to nebolo inak.

Mama ma však poprosila: ,Synu, budeme sa za teba modliť, ale, prosíme ťa, choď do kaplnky a urob to ešte raz - pre istotu. A ja som vzal papieriky, išiel som opäť do kaplnky a znovu vyšiel Honduras,“ smeje sa dnešný provinciál vincentínov na Slovensku.

Pre náročné misie v tejto stredoamerickej krajine sa však nerozhodol iba na základe tohto svojho „lósu“. „Samozrejme, toto nebolo jediné kritérium, pre ktoré som povedal Hondurasu áno. Fakt je, že tam nemali kňazov. Tak som tam išiel v mene Božom. Teraz je môj život spojený s Hondurasom jedenásty rok.

Ustavične prosím o peniaze pre tamojšie chudobné rodiny a usilujem sa im pomáhať, ako je len možné. Moja životná skúsenosť je, že aj keď sa zdá, že niečo nejde, keď sa nedarí, tak sa zapriem, idem ďalej a hovorím si, že ešte skúsim iné riešenie.

Beriem to tak, akoby sa ma Pán Boh pýtal: ,Veríš mi aj v tejto extrémnej situácii? Veríš, že to pôjde?´ A tak sa zas a znovu odovzdávam do Božej vôle a idem a bojujem a skúšam ďalej. Snažím sa pomáhať ľuďom, najmä tým najchudobnejším v najneprístupnejších končinách v Hondurase, ktorí žijú taký ťažký život, aký si ani nevieme predstaviť. A ono sa dá, aj keď to nejde hneď, ale s Božou pomocou to pôjde, hoci niektoré veci trvajú dlho, neraz i niekoľko rokov.“

Páter Jaroslav Jaššo požehnal 23. februára most cez rieku Sangrelaya. Pre tamojších obyvateľov je to skutočne veľká vec a obrovská pomoc.

Páter Jaroslav za stavbu mostu dlhé roky osobne bojoval s honduraskou vládou: „Niekoľkokrát som navštívil nuncia, ministrov, až napokon sám prezident schválil, ba prikázal stavbu mostu. No nečakaná tropická búrka strhla časť stavby a most nebolo možné vtedy dokončiť.

Dnes však už majú ľudia k dispozícii poriadny, nový a pevný most, a tak nemusia riskovať život pri brodení sa cez ústie rieky do mora, ani pri dobrodružnom prevoze na kompe, čo bola drevená plošina uložená na plastových sudoch. Misionári sa cez most dostanú oveľa rýchlejšie do dedín v svojej farnosti.“

Kríza povolaní v Hondurase
V Hondurase počas misií pátra Jaroslava chýbala infraštruktúra, cesty či mosty, a stále to nie je v poriadku.

„Stáva sa, že do niektorej obce ideme 80 kilometrov päť hodín, no kedysi sa tam išlo tri dni, lebo pred niekoľkými desiatkami rokov tam skutočne nebolo nič,“ vysvetľuje páter Jaroslav a v súvislosti s Hondurasom upozorňuje na súčasnú veľkú krízu duchovných povolaní.

„Je to až extrémne, prečo je v Hondurase tak málo povolaní. Je tam náboženský synkretizmus, ľudia si miešajú dokopy kresťanstvo s animistickými zvykmi svojich predkov, využívajúc služby šamanov, ktorým musia platiť často veľké peniaze, pričom sa zadlžia; čo je tiež zložitejšie, obyvatelia tejto krajiny majú problém porozumieť aj tajomstvu celibátu, ide im skôr o zachovanie rodu.

Napriek tomu, že v Diecéze Trujillo, kde vincentíni pôsobia, majú miestne rodiny 10 či 12 detí, duchovné povolania tam nie sú. Pritom Diecéza Trujillo má dokopy len dve desiatky diecéznych a rehoľných kňazov a okolo 500-tisíc katolíkov. V tomto nepomere je to čosi alarmujúce.“

Nadšení veriaci vo Vietname 
Služba provinciála si vyžaduje i cestovanie a navštevovanie iných vincentských provincií.

Páter Jaroslav hovorí, že vietnamská provincia je pravý opak Hondurasu: „Vo Vietname vincentíni začali pôsobiť v polovici minulého storočia a napriek všetkým politicko-spoločenským pohybom tam dnes máme približne 200 povolaní do Misijnej spoločnosti, čo je až neuveriteľné.

Chlapci pritom majú pevný denný režim – vstávajú o štvrtej ráno, o pol piatej majú rozjímanie, o piatej svätú omšu. Sú to pokorní, skromní, jednoduchí mladíci. Vo Vietname je oveľa väčší záujem chlapcov na vstup do seminára, než môžu prijať.

S vietnamskou provinciou sme už nadviazali bližšiu spoluprácu a chceli by sme privítať niekoľkých seminaristov a vincentínskych kňazov z Vietnamu aj na Slovensku a v Hondurase. Čo sa týka vietnamských vincentínov, z ich strany je takisto záujem o misie v Európe, ale aj v Hondurase.“

Podľa slov pátra Jaroslava Jašša CM Vietnamci prežívajú svoju vieru veľmi otvorene, radostne a úprimne.

„Časť seminára sa nachádza v Hočiminovom Meste (Saigon) a druhá časť v meste Da Lat, kde je aj sídlo vincentskej provincie. Keď sme prišli do jednej dedinky, kde pôsobili vincentínski misionári, zažili sme úžasnú radosť veriacich a cítili sme ich obrovskú úctu ku kňazovi. Boli veľmi milí, každý sa chcel s nami fotiť – aj deti, aj starkí,“ smeje sa páter Jaroslav.

V Libanone sa spájajú odlišné svety 
Vincentíni realizujú svoju činnosť aj na Blízkom východe. „Provinciálny dom je v libanonskom Bejrúte, ale pôsobíme i v Jeruzaleme a Damasku. V Libanone sa dosť hovorí o dialógu kresťanov a moslimov; tento dialóg sa tam navyše snažia aj prakticky žiť.“

Na otázku, koľko bratov vincentínov pôsobí v Libanone, páter Jaššo odpovedá: „Nie je to veľká provincia, je tam asi 35 kňazov, pomáhajú im však sestry a laici. V Libanone vincentíni založili aj školu, ktorú navštevujú stovky študentov. A táto škola je veľmi úspešná a vyhľadávaná.“

Vďaka za dar kňazstva
Počas návštevy Libanonu Jaroslav Jaššo navštívil i Kláštor sv. Marona v Anáji, kde je pochovaný svätý Šarbel Machlúf.

„Tam som si uvedomil, v akých skromných podmienkach svätý Šarbel žil, čo je veľmi inšpirujúce. Keď som sa v Anáji modlil, prosil som svätého Šarbela o znamenie, že ma vypočul. Domodlil som sa desiatok posvätného ruženca a zrazu spadol lupienok z kvietka. Bral som to ako znamenie,“ priznáva s úsmevom slovenský misionár a dodáva, že dar kňazstva i vnútornej radosti z neho je Božia milosť.

„Všetci sme hriešni, ale nemali by sme sa dať zlomiť smútkom, nespokojnosťou, namrzenosťou. Možno sú – aj zo strany kňazov - reakcie na isté tlaky či očakávania iných ľudí. Toto všetko však možno premôcť dobrom; Ježišom. Ako hovorí svätý Augustín – nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe, Pane.“