Chcel žiť medzi ľuďmi a pre ľudí

Na Tretiu adventnú nedeľu (15. decembra) som s veľkou zvedavosťou smeroval do bratislavskej farnosti Vrakuňa. Mala sa tam sláviť svätá omša pri príležitosti 10 rokov od úmrtia jej prvého farára Augustína Dršku. Nepoznal som ho, ale prijal som pozvanie, lebo - ako som sa dozvedel - bol to kňaz, ktorý vynikal v niečom, čo dnes často musíme namáhavo hľadať - v ľudskom prístupe. Nevedel som čo čakať, ale povedal som si, že priniesť vám životný príbeh dobrého a obetavého kňaza stojí za tú námahu.

Pre Krista a pre ľudí
Vo vrakunskom kostole som nikdy nebol, a aj keď okolo jazdím na bicykli, nikdy som si ho z cyklistického chodníka nevšimol. Možno preto, že je dosť nenápadný v bežnej zástavbe rodinných domov. Ako som sa dozvedel, je to prvý kostol na Slovensku postavený po roku 1989 a na jeho vybudovaní má nemalú zásluhu farár Augustín Drška.

V tú nedeľu sa kostol vyprázdnil po predchádzajúcej bohoslužbe a ďalší veriaci začali prichádzať. Spočiatku pomenej, ale neskôr sa zaplnil do posledného miesta. Atmosféra nebola vôbec formálna, ako je to často pri podobných výročiach. Naopak, niečo z charakteru a prístupu Augustína Dršku k farníkom sa nieslo celou liturgiou. Nie, Kristus nebol vôbec umenšený, bol vyzdvihnutý v osobe kňaza, na ktorého si farníci spomínali.

Už ním napísaný vlastný životopis, ktorý som si prečítal v publikácii Odkaz žije v srdci, hovorí o ňom mnohé. Citujem: „Od malička som si želal žiť medzi ľuďmi a pre ľudí. Preto som si zvolil povolanie katolíckeho kňaza a som spokojný so svojím životom a účinkovaním. Som za tento dar vždy vďačný a chcem slúžiť aj ďalej“ (Odkaz žije v srdci, Zostavil: Pavol Stano, PostScriptum 2019).

Pastier, ktorý páchne po ovciach
Stihol som si tieto slová prečítať ešte pred začiatkom svätej omše a začal som tušiť, že tu pôsobil kňaz a človek, ktorý, ako hovorí pápež František, páchne po ovciach.

Citované vety napísal Augustín Drška v júli roku 2000. Jeho cesta ku kňazstvu ale nebola jednoduchá. Pochádzal z Kútov, a keď v roku 1956 zmaturoval na gymnáziu v Malackách, prihlásil sa do seminára. Lenže komunistickí funkcionári mali rozdielny názor a nedovolili ho do seminára prijať.

Z krátkeho životopisu je jasné, akú obeť museli priniesť jeho rodičia, aby mohol ísť študovať za kňaza. „Od malička som žil vo vedomí, že chcem byť kňazom. Prijali ma na štúdiá bohoslovia až na tretíkrát, keď rodičia podpísali prihlášku do JRD.“

Ako dnešný Svätý Otec František povzbudzuje kňazov, aby žili s Božím ľudom, tak Augustín Drška o sebe hovoril, že sa narodil, aby bol medzi ľuďmi a žil pre ľudí. Podľa kazateľa Vladimíra Thurza ho tieto slová vystihujú celkom presne.

Po kňazskej vysviacke v roku 1963 začal kaplánčiť v Štúrove, potom absolvoval základnú vojenskú službu a po návrate nastúpil do farnosti Tvrdošovce. Tieto údaje uvádzam preto, lebo obe farnosti patrili do okresu Nové Zámky, kde na Okresnom národnom výbore sa v dotazníku o jeho osobe potvrdilo to, že žil s ľuďmi a pre ľudí.

„Budovateľské úsilie ani život ho v meste Štúrovo ani v Tvrdošovciach nezaujímal, venuje sa takmer iba pastoračnej činnosti,“ píše sa v dobovom jazyku v dokumente.

„Žiaci chodiaci na vyučovanie náboženstva si ho obľúbili pre jeho priateľskú povahu, a tak na vyučovaní náboženstva dosahoval dobré výsledky,“ pokračovala charakteristika jeho osoby a činnosti. „Niekedy sa i teraz zdá, že až prehnane prejavuje zbožnosť, čo zdôvodňuje tým, že ak sa dal na kňazstvo, tak si plní povinnosti,“ dodáva na konci správa Okresného národného výboru v Nových Zámkoch.

Augustín Drška ale nežil iba pre ľudí, ale aj s Kristom a pre Krista. Podľa správy z Nových Zámkov prehnane prejavoval zbožnosť. Čo to znamenalo v jeho prípade? Jedno osobné svedectvo nám to môže priblížiť. Na svätej omši vo Vrakuni ho vyrozprával jeho súpútnik Ivan Konečný. Ten sa ho raz pýtal, prečo sa tak dlho pripravuje na sviatosť zmierenia. Odpoveď Augustína Dršku bola: „Jedna spoveď bude posledná. Keďže ale neviem ktorá, tak sa na každú chystám tak dobre ako na poslednú.“

Milovaný kňaz
O tom, že žil s ľuďmi a pre ľudí, svedčia mnohé svedectvá veriacich z farností, v ktorých pôsobil. A vystriedal ich dosť. Od Trnavy cez Malacky až po Bratislavu. Ako správca farnosti najdlhšie pôsobil v Ludaniciach, od roku 1974 do roku 1989, teda 15 rokov. Toto obdobie hodnotil ako svoje najkrajšie kňazské roky.

„Tých 15 rokov nebolo zbytočných a spomínam len v dobrom,“ uviedol pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky o Ludaniciach (1992).

Veľmi silnú pečať zanechal Augustín Drška vo farnosti Bratislava-Vrakuňa, kde pôsobil osem rokov, od 1991 do 1999. Keď som sa rozprával s ľuďmi po spomienkovej svätej omši vo Vrakuni, bolo vidieť, že on tam skutočne zanechal hlbokú stopu.

Nie však takú, ktorá by vyzdvihovala jeho osobu, čo by spôsobilo, že po odchode by sa to rozpadlo. Ako mi porozprával súčasný správca farnosti Bratislava–Vrakuňa Marek Krošlák, „on nenaviazal ľudí na seba, ale ich viedol ku Kristovi. Bolo to výnimočné a možno je to odkaz aj pre nás kňazov“. Tí ľudia, ktorí ho vtedy spoznali a začali chodiť na sväté omše a k sviatostiam, k nim pristupujú dodnes.

Publikácia Odkaz žije v srdci je plná dojímavých osobných svedectiev a spomienok na Augustína Dršku. Je ťažké si medzi nimi vybrať. Samuel Brečka v svojom svedectve uvádza, že pri prvom stretnutí s Augustínom Drškom ostal stáť s nemým úžasom, pretože jeho „správanie bolo diametrálne odlišné od mojej dovtedajšej predstavy o kňazoch.

V mojom živote som sa nikdy toľko nenasmial ako pri stretnutiach s otcom Augustínom. Jeho fara nemala úradné hodiny. Bola stále otvorená. Augustín nemal veľa osobného času. Obetoval ho totiž ľuďom, dušiam prahnúcim po Bohu“. Zaujímavé slová v dnešnej dobe úradných hodín na farských úradoch.

Mária Letková z Vrakune vyzdvihla vo svojom svedectve evanjelizačnú činnosť Augustína Dršku. Ovplyvnil život jej rodiny a pokrstil jej 46-ročného manžela. „Pán dekan Drška mal dar pritiahnuť do kostola mnohých mužov a dokázal, že aj môj manžel začal chodiť na sväté omše. Bola to pre našu rodinu veľká milosť, z ktorej žijeme dodnes.“

Osobnosť Augustína Dršku oslovila aj Júliusa Satinského, ktorého postreh vyšiel v časopise Domino efekt v roku 1993. „Môj dobrý brat krstil vnuka. Stál som v maličkom kostolíku na pokraji mesta vzadu medzi príbuznými maličkých Slovákov a nadšene som sledoval mladého dôstojného pána farára.

Nielenže bol zapálený pre svoju vec, ale mal skvelý dar humoru. ,Moderoval’ hromadný obrad (teraz sú krsty znovu v móde) tak vtipne a s chuťou, že v tom kostolíku na pokraji mesta zavládla doslova rodinná – izbová – atmosféra. Na jarné slnko sme vyšli všetci dravo zapálení. Keby boli medzi nami moslimovia – konvertujú bez mihnutia oka. Taká je sila humoru v službách viery.“

Čo dodať na záver? Azda iba toľko, že slová z vlastného životopisu o kňazstve „Som za tento dar vždy vďačný a chcem slúžiť aj ďalej“ naplnil nielen počas svojho života, ale neustále ich napĺňa aj roky po svojom odchode k nebeskému Otcovi.