Chcela by dieťa i lodičky

Na prvý pohľad vidieť človeka, ktorý sťažka kráča pomocou francúzskych barlí. Človeka, ktorého väčšina prehliadne, poľutuje alebo sa mu vysmeje. Akoby ani neboli iné možnosti. 

Na druhý pohľad však vidieť človeka – ženu. So všetkým, čo k nej patrí. So snami, s túžbou páčiť sa, pomáhať, zlepšiť a skrášliť svet. 

Od prvého k druhému pohľadu to môže byť veľmi ďaleko. Niekedy k nemu ani nestihne dôjsť. Katarína Račáková – kamarátmi nazývaná Katka alebo Katu – má však dar humoru a nadhľadu, vďaka ktorým si človek rýchlo začne všímať skôr jej ľudkosť ako hendikep. 

Brať hendikep s humorom 
„Dievča, kde si sa tak dochrámalo?“
„V maternici, tety, v maternici.“

Jedna z mnohých Katkiných anekdot, ktoré vznikajú v jej každodennosti. Mladá žena sa musela v živote naučiť reagovať na rôzne výzvy, na rôzne otázky. 
Okrem detskej mozgovej obrny jej zdravotná karta obsahuje i diagnózy ako vertebrogénny syndróm, kolujúce chronické bolesti či strabizmus. Vraj ich však berie pozitívne – aspoň sa nenudí.

„Mám niekoľko vtipných diagnóz a niekoľko kompenzačných pomôcok,“ komentuje svoj zdravotný stav. Pri chôdzi jej väčšinou pomáhajú francúzske barle, ktorým dala príznačné mená Pali a Ce. Na dlhšie vzdialenosti používa „oranžový mercedes“, v reči zdravej majority aktívny invalidný vozík. 

Katka žije napriek hendikepu aktívne a rada si zájde na prechádzku; hoci i na vozíku. 

Kto by však čakal, že s toľkými obmedzeniami vyplakáva doma v kúte, mýlil by sa. Má prácu, podnájom, záľuby. „Rada hrám pingpong, bicyklujem, plávam, pijem víno,“ smeje sa Katarína.

„Tiež chodím na minituristiky. Keď je pekný deň, snažím sa ho využiť na prechádzku. Vlastne aj keď je škaredý. Za každého počasia by mal človek chodiť von.“

Musíš byť maják
Katarína sa narodila z dvojičiek – nikdy však nechcela byť závislá od zdravého brata Mareka. Jej túžbou bolo postaviť sa (aspoň symbolicky) na vlastné nohy; osamostatniť sa, vedieť sa postarať o seba, o domácnosť, raz aj o rodinu. 

„Bola som odmala vychovávaná v optimistickom duchu. To je niečo, čo mi ostalo po mojej mame – brať svoj hendikep s humorom. Neľutovať sa a stále ísť dopredu. Takisto mi v tom pomáha môj brat. Tiež ma nikdy neľutoval; vedel si zo mňa spraviť aj srandu. Myslím srandu v rámci normy – žiadne strápňovanie, zosmiešňovanie. Skôr zdravý, sebavedomý humor. Napríklad sa zo mňa smeje, že chodí rýchlejšie dozadu ako ja dopredu.“

S bratom majú skvelý vzťah doteraz. Aj so „starkovcami“, u ktorých (spolu s maminou sestrou) súrodenci žili po tom, čo im umrela mama Jana. Katka vtedy bola na vysokej škole a smrť matky, ktorá odišla na večnosť týždeň pred ich narodeninami, bola pre ňu nielen emočnou, ale takmer aj existenčnou stratou. Tak ako mnohé iné situácie, aj túto však Katka napokon rozchodila.

"Môže sa stať, že si ako hendikepovaná nájdeš zdravého partnera. Osobne som však v takom vzťahu vnímala nerovnocennosť."

„Je to síce tragická udalosť, ale aspoň som sa dokázala osamostatniť. Sama sebe som dokázala, že mám nato, aby som vedela žiť vo vlastnej domácnosti, aby som nadväzovala nejaké kontakty a normálne sa začlenila do života, hoci nehovorím, že to bolo ľahké. Povedzme si pravdu – nie je to sranda prísť o mamu.“ 

Dnes má Katarína 26 rokov a robí to, čo ju najviac baví – pomáha iným.

„O sociálnej práci sa vraví, že to by mohol vyštudovať každý. Málokto si však uvedomuje, že ty na seba v tejto brandži preberáš zodpovednosť za iného človeka. Musíš byť ten, kto mu správne poradí; musíš byť maják, ktorý mu svieti. A to je niekedy veľmi ťažké,“ uvádza Katka, ktorý si myslí, že v sociálnej sfére je jej hendikep vlastne výhodou – jednak sa vie lepšie vcítiť do osudov marginalizovaných ľudí, ktorí k nej prichádzajú, a zároveň v nich vzbudzuje väčšiu dôveru.

„Asi je pre nich iné, keď k nim hovorí človek, ktorý má podobný osud a tiež si všeličím prešiel. Ktorý vie, čo to znamená každý deň vstať a bojovať o to, aby ten deň bol pekný so všetkým, čo k nemu patrí.“

Svojho času dlho neváhala nad tým, či ako hendikepovaná pôjde študovať: „U nás sa neuvažovalo, či pôjdem na vysokú školu, ale na ktorú.“ 

Neľutovať sa, neľutovať ich
„Chodila som do školy medzi zdravých a vždy som bola tá výnimočná, ktorej niečo bolo. Zvykla som si a beriem to normálne. Možno skôr zdraví ľudia majú komplex, že sa rozprávajú so mnou. Minimálne predsudky tam stále sú,“ konštatuje Katka, keď sa jej pýtame na strety so „zdravým“ svetom.

"Boh je najlepší spovedník. On naozaj nikomu nič nepovie."

Ona sama nemá problém sa v ňom pohybovať – aj keď vraj prirodzenejšie sa cíti v komunite hendikepovaných. Nechce sa však izolovať a schovávať iba v nej. A ak niečo nemá rada, tak sebaľútosť. Ani u kamarátok.

„Rozprávame sa o normálnych veciach. Čo budeme robiť a tak. Áno, občas sa jedna druhej posťažujeme, ale nie je to o tom, že si sadneme a povieme si: ‚Mám tri nové diagnózy; a teba čo bolí? ’ To ti nič nedá.“

A s akým predsudkom sa často stretáva? „Ľudia si myslia, že keď ti je niečo fyzicky, tak ti je aj niečo psychicky. Dá sa proti tomu bojovať, ale trvá to dlhšie a vyčerpá ťa to,“ konštatuje. „Skutočné bariéry nie sú fyzické, ale v hlavách ľudí. Tie sa odstraňujú ťažšie ako napríklad chýbajúci nadjazd na chodníku.“  

Veľkou oporou v Katkinom živote je jej dvojička Marek - od zdravého brata však mladá žena nikdy nechcela byť závislá. 

Podľa nej si zdraví ľudia môžu vypestovať najmä dva nezdravé postoje voči hendikepovaným: „Ľudia nás buď ľutujú, alebo nás príliš obdivujú. Myslím si, že si treba zvoliť zlatú strednú cestu. Sme normálni ľudia ako každý iný, len máme trošku ťažší život. To, ako žijeme aj so svojimi obmedzeniami, môže byť sčasti inšpirujúce aj pre iných, ktorí niekedy riešia totálne banality. Ale nemuseli by nás až tak obdivovať, lebo je to trochu nepríjemné, keď ťa niekto stavia na pozíciu modly. Nie sme dokonalí; nikto nie je dokonalý.“ 

Najťažšie pre ňu samu je zmieriť sa s tým, že občas potrebuje pomoc. „Keď máš osobného asistenta, aby ti s niečím pomáhal, si od neho sčasti závislá. To je niekedy ťažké prijať. Chcem byť totiž samostatná. Viem však, že sú veci, ktoré sama nezvládnem – je potrebné si to uvedomiť a naučiť sa prijať pomoc. Aspoň ja som sa to musela učiť.“

V podstate je to pre ňu skúška pokory. Katka dokonca tvrdí, že pokora je základ toho, ako prijať svoj hendikep. „Ťažko je totiž byť hendikepovaný perfekcionista,“ smeje sa. 

Jediný veľký sen 
„Raz by som chcela mať dieťa. Možno je to prekvapujúce,“ zachichoce sa dievčensky, „ale chcela by som mať vlastnú rodinu a taký bežný, normálny život. Nič výnimočné.“

Vlastná rodina – jediný veľký sen, ktorý sa zatiaľ Katke nesplnil. V minulosti jej bolo jedno, či bude chodiť so zdravým, alebo hendikepovaným chlapcom. Mala jedinú podmienku – hendikepovaný nemal ľutovať seba, zdravý ju. Dnes už na veci lásky hľadí trochu inak; oťukala ju realita vzťahu s fyzicky zdravým človekom.

„Môže sa stať, že si ako hendikepovaná nájdeš zdravého partnera. Osobne som však v takom vzťahu vnímala nerovnocennosť. Nechcela som sa cítiť zaviazane za to, že sa o mňa stará, keď mám horší deň. Je podľa mňa lepšie nájsť si partnera, ktorý je na tom rovnako, ako si ty. Alebo ktorý je na tom horšie, ak máš schopnosti sa oňho postarať – ak ich nemáš, potom musí váš vzťah fungovať cez osobných asistentov, čo je ďalšia komplikácia,“ uvažuje.

„Bola som odmala vychovávaná v optimistickom duchu. To je niečo, čo mi ostalo po mojej mame – brať svoj hendikep s humorom. " 

„Myslím si však, že pokiaľ je vo vzťahu láska, všetko sa dá zvládnuť – ešte stále pozerám veľa romantických filmov,“ zasmeje sa. Nebojí sa však priznať ani obavy, že do jej života románový happy end nepríde. „Často si myslím, že ma niekto nebude chcieť, lebo mám barle. Som schopná veriť komplimentom, ale trošku mi trvá, kým ich v sebe spracujem. A keď mi nejaký chalan povie, že som pekná, ťažko tomu verím.  Ale možno je to chyba.“ 

Vo svete, kde môže mať zo svojho výzoru komplexy aj zdravá žena, sa Katka učí prijať samu seba takú, aká je. Aj keď to nie je vždy ľahké. „Tiež mám niekedy problém pozrieť sa na seba do zrkadla sebavedomo a s istotou. Môžeš si prečítať x kníh motivačnej literatúry, ale pokiaľ to neprecítiš sama v sebe, nemá to žiadny význam,“ delí sa o skúsenosť Katka, ktorá má „problémy“ ako mnohé mladé ženy v jej veku:

„Napríklad, že vidím nejaké pekné šaty a rozmýšľam, či si ich kúpiť, alebo že sa mi páči nejaký chalan.“ Ale aj pár takých, ktoré jej zdravé rovesníčky riešiť nemusia. Trebárs, že nemôže nosiť lodičky. Hoci by veľmi chcela vedieť, aký je to pocit - stáť na vysokých podpätkoch. 

S Bohom vždy odznova
Tvrdí sa, že človek má k Bohu taký vzťah, aký mal k otcovi; u Katky to platí len do určitej miery. Otec v jej živote absentoval, Božiu prítomnosť vo svojom živote sa však snaží evidovať.

„Boh je najlepší spovedník. On naozaj nikomu nič nepovie.“ A snaží sa mu hovoriť všetko: „Nehovorím, že nebývam na Boha nahnevaná. Ale normálne sa s ním o tom rozprávam. Myslím si, že s ním mám dosť otvorený vzťah, aby som mu mohla povedať všetko, čo si myslím.“ 

Bola to práve viera, čo jej pomohla zvládnuť obdobie, keď prišla o mamu. Katka sa však nebojí otvorene priznať k tomu, že niekedy má vo viere aj krízu. „Bol čas, keď som nevládala, nechcela a nemohla chodiť do kostola, lebo som bola veľmi nahnevaná. Aj teraz, keď nemám chuť ísť do kostola či na spoveď, nejdem tam. A to je to pekné na mojom vzťahu s Bohom, že sa ho snažíme neustále obnovovať,“ vyznáva sa.

"Som schopná veriť komplimentom, ale trošku mi trvá, kým ich v sebe spracujem. A keď mi nejaký chalan povie, že som pekná, ťažko tomu verím.  Ale možno je to chyba."

„Vieš, ani v normálnom ľudskom vzťahu nie je vždy všetko ružové a nie vždy všetko klape. Takisto je to aj vo vzťahu s Bohom. Treba sa stále modliť, modliť a modliť – a keď neprichádza odpoveď, tak veriť, že Boh ťa počuje; a aj keď ti tvoju snahu nevráti spôsobom, akým očakávaš, tak ťa obdarí nejako inak,“ delí sa Katka o svoju skúsenosť.

„Každá situácia, ktorú zverím Bohu, sa v podstate vyrieši – tak, aby som bola šťastná. A ja verím, že raz budem šťastná. Teraz možno ešte nie je ten čas, ale raz...“ 

Nateraz sa pokúša robiť šťastnými iných. Konkrétnou pomocou, ale napríklad aj tým, ako ich vníma. „Snažím sa ich brať takých, akí sú. Neodsudzovať ich. Vieš, často je to o tom, že situáciu a ľudí vnímame povrchne – ale nevieme a nezisťujeme, prečo ľudia robia to, čo robia.“

Hneď uvádza aj príklad: „Na bezdomovcov či na ženy, ktoré predávali svoje telo, často pozeráme zvrchu, pomaly akoby až z helikoptéry, hoci by nám tí ľudia možno mohli dať do života veľa. Aj keď má človek ťažší údel, neznamená to, že musí byť zlý. Môže to byť dobrý človek, ktorý sa dostal do situácie, ktorú nevedel vyriešiť.“
 

Snímky: archív Katky Račákovej