Chlieb náš každodenný... Vyhoď dnes?

Hoci striedmosť patrí medzi kresťanské čnosti, mnohí dnešní katolíci si privykli na pápežom pranierovanú „kultúru plytvania“. Zhnité ovocie či zelenina, mliečne výrobky, pečivo, ale aj varené jedlo – to všetko končí v košoch slovenských domácností. V niektorých aj denne.

Alarmujúce pritom je, že celkovo sa ročne na celom svete vyhodí až 1,3 miliardy ton použiteľného jedla.

„Súčasné množstvo potravinového odpadu je také veľké, že by dokázalo nakŕmiť všetkých hladujúcich na svete. Štyrikrát,“ upozorňujú aktivisti z Free Food na svojej webovej stránke citujúc štatistiky OSN.

Na Slovensku je Free Food aktuálne jediná organizácia, ktorá sa dlhodobo snaží poukazovať na problém plytvania jedlom a hlavne hľadať efektívne riešenia. 

Málo pekné  
„Plytvanie začína často už pri produkcii. V západnej Európe môže úroda ostať na poli napríklad preto, lebo sa nestihla pozbierať. Častejšie preto, lebo nespĺňa estetické kritériá. Ďalší potravinový odpad môže vzniknúť u dodávateľov a pri distribúcii. V tomto bode hrajú hlavnú úlohu najmä zlé skladovanie a prevoz,“ zasväcuje nás do témy Saša Kolárik, tvár neziskovej organizácie Free Food.

Každodenne k plytvaniu dochádza v obchodoch s potravinami, najmä vo väčších reťazcoch. Častým dôvodom sú požadované estetické kvality. Inými slovami – „škaredé“ kúsky obchodníci vyhodia, hoci sú jedlé, zdravé a chutné. Týka sa to najmä ovocia a zeleniny.

Mnoho ovocia obchodníci vyhodia len preto, lebo nedosahuje požadované estetické kvality - inými slovami, je "málo pekné". 

Aj preto Free food vymyslela dlhodobý projekt „Pekný džem zo škaredých jabĺk“. Z ovocia, ktoré nespĺňa kvóty na rozmery či vzhľad, vyrábajú v rámci svojho voľného času džemy a ponúkajú ich na svojich akciách. Záujemcovia si ich môžu kúpiť za dobrovoľný príspevok. Takto sa podarilo aktivistom vyrobiť už viac než 500 džemov a využiť približne 150 kg jabĺk, ktoré by inak skončili ako odpad. 

K plytvaniu veľakrát dochádza aj pre objednávkový systém. „Veľa ovocia, zeleniny, mliečnych výrobkov či mäsa je ešte použiteľných, ale keď príde nová dodávka, tak sa vyhadzujú, aby uvoľnili miesto,“ uvádza Saša Kolárik. 

Problémom môže byť aj minimálna trvanlivosť niektorých potravín. Ak napríklad balíčku soli či ryže uplynie expirácia, musia ho obchodníci vyhodiť, hoci reálne sú tieto trvanlivé potraviny jedlé aj niekoľko mesiacov či dokonca rokov po tom, ako uvádza dátum na ich obale. 

„Ak ľuďom zo sociálne slabšieho prostredia venujete takéto jedlo, myslia si, že dostali niečo druhotriedne. Pritom sú to naozaj kvalitné potraviny, ktoré by sa vyhodili len preto, lebo ich bol nadbytok.“

Aj pre to sa Free Food snažilo presadiť zmeny v legislatíve. Do roku 2017 totiž nebolo možné venovať potraviny (mimo Potravinovej banky). Dnes to funguje tak, že reťazce možu darovať aj výrobky po uplynutí minimálnej trvanlivosti registrovaným charitám. Namiesto do koša môže teda všetko jedlo putovať tým, ktorí ho potrebujú.  

Zadarmo nechceme 
Hoci by sa mohlo zdať, že novým zákonom sa problém plytvania v reťazcoch vyrieši, realita ukázala, že to tak nie je.

„Napriek tomu, že je tu taká možnosť, doteraz sa registrovalo veľmi málo charít. Možno nejakých 17 či 18, ale toľko by potrebovala len samotná Bratislava. Chceme spraviť prieskum, prečo je to tak,“ tvrdí Saša Kolárik. Predbežne si myslí, že charity o takejto možnosti nevedia, prípadne vedia a aj by mali o potravinovú pomoc záujem, ale nemajú na ňu prostriedky. Darované jedlo si totiž musia sami odviezť – a nie všetky charitatívne zariadenia majú auto. Istý problém však aktivistka vidí aj v nedôvere voči kvalite ponúkaného jedla:

„Ak ľuďom zo sociálne slabšieho prostredia venujete takéto jedlo, myslia si, že dostali niečo druhotriedne. Pritom sú to naozaj kvalitné potraviny, ktoré by sa vyhodili len preto, lebo ich bol nadbytok.“

K plytvaniu veľakrát dochádza aj pre objednávkový systém - použiteľné potraviny sa vyhodia, aby uvoľnili miesto novej dodávke. 

S podobnými zábranami vziať si jedlo, ktoré sa ponúka zadarmo, sa Saša Kolárik so spolupracovníkmi stretávajú často. „Boli sme na pár akciách, kde sme rozdávali kvalitné ovocie a zeleninu vyradené z obchodu. Ľudia nám hovorili, že to nepotrebujú, nechcú – nech to dáme tým, ktorým sa to zíde. Museli sme im veľmi intenzívne vysvetľovať, že tomu jedlu je jedno, kto ho zje. Že je tu preto, aby sa nepokazilo a nevyhodilo.“

Nedali sa však presvedčiť a radšej si o pár hodín také isté ovocie kúpili v obchode.

To podľa Saše Kolárik súvisí aj s mentálnym nastavením väčšiny Slovákov: „Nechceme jedlo zadarmo. U mnohých je dôležitý pocit, že si môžu dovoliť veci kúpiť, že na nikoho nie sú odkázaní.“ 

Darovanie zakázané
Okrem obchodov sa veľa plytvá aj v reštauráciách.

Platí pravidlo, že do troch hodín od uvarenia sa musí jedlo predať – inak by sa malo vyhodiť. Riešenie na túto situáciu chcela nájsť aplikácia Hungry Slovak.

„Pokiaľ reštaurácia vie, že jej vznikne nadbytok, môže jedlo umiestniť v aplikácii a predať za zvýhodnenú cenu,“ približuje Saša Kolárik.

Takýmto spôsobom by získali späť náklady na suroviny, ale hlavne - skončili by s plytvaním. Väčšina stravovacích zariadení však, žiaľ, nechce túto možnosť využívať. Dôvodom je, že na jedlo ponúkané takouto formou by mala byť zľava najmenej 50 percent.

Prevádzkovatelia reštaurácií sa teda boja, že spotrebitelia budú čakať len na zľavu a prestanú si kupovať menu za normálnu cenu. Okrem toho mnohí nechcú priznať, že vôbec majú prebytky.

Jedným z riešení plytvania jedlom v domácnostiach by bolo aj servírovať radšej menšie porcie.

Našťastie je však dosť fast foodov, jedální či pekární, ktoré podobné zábrany nemajú a nadbytky radšej lacno predajú než vyhodia. Kto by videl riešenie v tom, že nespotrebované porcie rozdá, má smolu.

Podľa slovenskej legislatívy by to musel stihnúť práve v časovom horizonte spomínaných troch hodín, čo je však pre mnohé stravovacie zariadenia absolútne nereálna predstava. 

Môžu za to domácnosti 
Aj napriek tomu, že supermarkety, hotely a reštaurácie vyhodia ročne tisíce ton potravín, percentuálne sú najväčšími vinníkmi aj tak domácnosti. Teda teoreticky každý z nás.

„Začína sa to už pri nakupovaní. Veľa ľudí chodí nakupovať hladných a vtedy má človek tendenciu kupovať omnoho viac, ako dokáže zjesť, a neskôr mnohé potraviny vyhodí,“ približuje Saša Kolárik. Do obchodu by sme teda mali ísť s plným žalúdkom – a ideálne aj s nákupným zoznamom. Takto lepšie odoláme pokušeniu hádzať do košíka veci halabala.

Mnoho Slovákov robí chybu v tom, že praktizujú takzvané „veľké nákupy“ – raz do týždňa si nakúpia veľa vecí do zásoby. Podľa Saše Kolárik je však lepšie nakupovať menej a častejšie. Ľahšie tak ustriehneme minimálnu trvanlivosť potravín a nehrozí, že nám niečo začne hniť či plesnivieť.

„Na Slovensku chcú byť ľudia pohostinní a platí pravidlo, že lepšie je mať viac ako nemať čím pohostiť či nemať čo návšteve doložiť, keby si vypýtali dupľu,“ uvádza Saša Kolárik ďalšiu spotrebiteľskú chybu, ktorá môže viesť k plytvaniu.

Mnoho ľudí chodí nakupovať hladných, bez nákupného zoznamu a do zásoby - aj to všetko často vedie k plytvaniu. 

Navyknúť si na to, že nemusím mať z každého jedla porcie navyše, môže byť síce pre mnohých ťažké, ale v konečnom dôsledku to pomáha nerobiť si nadmerné zásoby, ktoré napokon nemá kto zjesť.

Zvyknúť by sa dalo aj na praktizovanie ďalšej rady Saše Kolárik: „Ak sme toho navarili priveľa a vieme, že to nezjeme, môžeme jedlo ponúknuť susedom, poprípade k sebe na obed či večeru zavolať známych. U nás to síce nie je zaužívané, maximálne sa podelíme o nejaké koláče, ale prečo to neskúsiť aj s vareným jedlom?“

Kto sa nechce deliť, stále môže mraziť. Keď bude mať neskôr človek lenivejší deň alebo menej času, stačí jedlo z mrazničky vytiahnuť – a je „navarené“. 

Chladničky mrazí zákon
Jedným z možných riešení problému plytvania sú v zahraničí takzvané „verejné chladničky“.

Princíp je jednoduchý –hocikto tam môže jedlo vložiť a hocikto si ho môže vziať. Samozrejme, na jedle by malo byť uvedené, kedy bolo kúpené či uvarené, kedy bolo do chladničky vložené a aké alergény obsahuje.

Záujem o takúto verejnú chladničku bol aj na Slovensku – prvé u nás boli predstavené v roku 2014 na festivale Ekotopfilm. Problém je, že slovenská legislatíva nepozná pojem „verejná chladnička“ a hygienické predpisy sú u nás nastavené tak, že legálnou cestou v súčasnosti takéto chladničky fungovať nemôžu.

Podobným riešením sú „komunitné chladničky“. Ani tento pojem náš zákon neošetruje, ale Saša Kolárik si vie predstaviť ich fungovanie.

„Ak sme toho navarili priveľa a vieme, že to nezjeme, môžeme jedlo ponúknuť susedom, poprípade k sebe na obed či večeru zavolať známych. U nás to síce nie je zaužívané, maximálne sa podelíme o nejaké koláče, ale prečo to neskúsiť aj s vareným jedlom?“

„V podstate je to niečo podobné, ako keď máte spoločnú chladničku na pracovisku. Ani tam vám nechodia hygienici a nekontrolujú, čo v nej máte. Rozdiel je v tom, že jedlo v práci si označujete, aby vám ho nikto nezjedol. Komunitná chladnička funguje na princípe, že hocikto si z nej môže hocičo zobrať,“ vysvetlila nám.

V súčasnosti na Slovensku funguje jedna takáto chladnička, v bratislavskej Cvernovke. Saša Kolárik si myslí, že podobné projekty by uspeli v komunitách, napríklad teda aj v spoločenstvách či farnostiach.

„Dôležité je, aby si ľudia dôverovali. V nejakom anonymnom priestore by sa človek bál zobrať si jedlo, o ktorom nevie, kto a kedy ho navaril, poprípade či môže veriť údajom na lístočku. V komunitách, kde sa ľudia poznajú, majú menšie zábrany zdieľať spolu jedlo.“ 

Začať u seba 
„Ľudia sa často rozčuľujú, ako veľmi plytvajú obchodné reťazce, hotely, reštaurácie... Pritom sú to veci, na ktoré väčšina z nás nemá dosah. Ale to, ako s jedlom budeme hospodáriť vo vlastnej domácnosti, to ovplyvniť môžeme. Tu by sme mali začať,“ zdôrazňuje Saša Kolárik.

Ak sa naučíme jedlo správne nakupovať a uskladňovať, môžeme úplne predchádzať plytvaniu. Za pokus stojí aj návrat k štýlu starých mám, ktoré vedeli spotrebovať všetko jedlo.

Zaváraniny, domáce džemy, v dnešnej dobe aj smoothie – to všetko môže byť skvelý spôsob využitia ovocia a zelenín. Zo starého pečiva si možno vyrobiť strúhanku, mäso z polievky si uvariť... Spôsobov a tipov, ako „recyklovať“ jedlo, je dosť. 

Ročne sa na svete vyhodí až 1,3 miliardy použiteľného jedla - to by dokázalo nasýtiť všetkých hladujúcich na svete až štyrikrát. 

Navyše, práve tým, že doma neplytveme, môžeme pomôcť aj tým, čo to reálne potrebujú. Saša Kolárik pripomína, že hlad sa netýka len ľudí tretieho sveta, ale aj miliónov Európanov.

Vyhadzovaním jedla akoby sme mesačne vyhodili desať, dvadsať, niektorí aj viac ako tridsať eur – ak by sme sa naučili správne s jedlom hospodáriť, ušetrenými peniazmi by sme mohli podporiť napríklad aj týchto hladujúcich, respektíve organizácie, čo im pomáhajú. 

Otázka je, či máme dosť ochoty.