Choroba má zmysel pre večný život

Duchovný správca v  Kysuckej nemocnici s poliklinikou v Čadci kňaz Miloš Hlucháň má skúsenosť, že väčšina z nás vníma chorobu ako zlú, nepríjemnú vec.

„Keď sa choroba zistí, radšej sa tají. Vzbudzuje strach, pocity menejcennosti, pretože chorý človek má menej príležitostí komfortne žiť, vyrovnať sa ostatným. Choroba sa pre tento svet javí ako prehra.“

Ďalej vysvetľuje, že utrpenie a choroba prišli na svet ako dôsledok odmietnutia Boha a rovnaká cesta posvätená Kristom nás k Bohu privádza späť. „Svätý Otec František ponúka vnímanie choroby ako cesty a príležitosti k dobru.“

Preto by sme sa v čase choroby nemali odvracať od Boha, ale naopak. „Boh je s človekom v každom utrpení. Kráča s ním po ceste utrpenia a kríža, dáva mu silu a je jeho sprievodcom chorobou v osobe Krista.“

ZMYSEL UTRPENIA

Pohľad na chorobu je podľa duchovného správcu kysuckej nemocnice ovplyvnený vzťahom k Bohu. Vnímame Boha ako trestajúceho, ktorý nám chorobu zosiela za naše hriechy, alebo ako milujúceho, ktorý sa k nám skláňa ako milosrdný Samaritán?

„Priebeh choroby človeka formuje a v jej chápaní môže v procese prijatia choroby a svojej krehkosti prejsť od trestu k požehnaniu.“ Vo všetkom, dobrom či zlom, sa človek snaží nájsť zmysel. Rovnako je to s chorobou, najmä ak je spojená s fyzickým či duševným utrpením.

„Pre tento svet choroba nemá zmysel. Má však zmysel pre večnosť a večný život – pripodobňuje človeka Kristovi na kríži,“ vysvetľuje Miloš Hlucháň. „Po kríži prichádza vykúpenie. Cez utrpenie človek koná pokánie a očisťuje sa od svojich hriechov.

My všetci musíme na seba prijať určitý diel utrpenia, ktorým sa vykupuje svet.“ Duchovný správca uvádza ešte aj iný, zaujímavý pohľad na utrpenie, o ktorom hovorí svätý Pavol.

„Ide o zvláštny druh utrpenia, ktoré by sme mohli nazvať utrpením pre spravodlivosť. Svätý Pavol v ňom vidí možnosť spolupracovať s Vykupiteľom.“

LÁSKAVÁ STAROSTLIVOSŤ

Téma choroby sa najčastejšie spája so staršími ľuďmi, ktorí potrebujú našu pozornosť a  starostlivosť. Pričom plody tejto starostlivosti sú obojstranné. „Ak sa nestaráme len z povinnosti, ale v láske, prítomnosť chorých v rodine vplýva na našu citlivosť voči nim, sme láskavejší, trpezlivejší.“

To však podľa Miloša Hlucháňa neznamená, že ľudia starajúci sa o chorých majú vždy len pozitívne, harmonické pocity a myšlienky. Psychológ Jakub Mihaľo upozorňuje, že pri dlhodobej starostlivosti o chorého je striedanie protikladných emócií bežné.

„Prichádza strach, hnev, beznádej, vina zároveň s pocitom zadosťučinenia, lásky a ľútosti. Každý človek reaguje inak a aj dôsledky môžu byť rôzne. Pri starostlivosti o dlhodobo chorého je zvýšené riziko preťaženia a vyhorenia i emocionálneho napätia z vyrovnávania sa s chorobu či blížiacou sa smrťou blízkej osoby.“

Najlepším liekom je vždy dobrá spoločnosť, empatia a podpora. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

EMPATIA, ÚCTA, PODPORA

Čo sa týka pacienta, najlepšia pomoc od okolia je empatia.

„Rovnako aj úcta a poskytnutie priestoru na vyjadrenie pocitov a  myšlienok trpiacej osoby. Ak je choroba liečiteľná, môžeme človeka podporovať a motivovať pri hľadaní najlepšieho riešenia jeho situácie, sprevádzať ho v procese liečby, smútiť s ním, ak treba, a celkovo mu pomáhať s  prekonaním traumy,“ hovorí psychológ.

Nie každý však dokáže poskytnúť takúto oporu, či už z hľadiska emocionálnej kapacity, alebo potrebných znalostí. Preto môže byť prospešná pomoc psychológa i duchovného.

Pri smrteľne chorých je pomáhať ešte ťažšie, utiekajú sa napríklad k samote. Treba to rešpektovať, ale zároveň im prejavovať podporu a rozprávať sa s nimi aj o iných témach než len o chorobe.

V priamej komunikácii sa odporúča vyhýbať výrokom typu „presne viem, ako sa cítiš“ alebo „mohlo by to byť aj horšie“, upozorňuje psychológ. „Namiesto toho odporúčame byť autentický, priznať, že si neviem predstaviť, čím ťažko chorý človek prechádza, a spýtať sa ho, čo by potreboval a ako mu môžem pomôcť.“

UTIECŤ ALEBO SA PRIVINÚŤ

Niektorých ľudí zavedie choroba na úplne inú cestu, než akou kráčali predtým. Z veriacich sa môžu stať neveriaci a naopak. Človek viac premýšľa, vnucuje sa mu otázka, prečo Boh túto chorobu dopustil.

„Je to prirodzená fáza prijatia. Každý má vtedy dve možnosti – buď od Boha utiecť, alebo sa k nemu ešte viac privinúť. V tejto fáze je potrebné dať trpiacemu chorému čas, byť pri ňom, modliť sa za neho, ochotne ho počúvať, nič mu nevnucovať.“

Miloš Hlucháň je presvedčený, že to je pre blízkych ľudí chorého najlepší recept. Zároveň má skúsenosť, že keď chorý prežíva bolesť, z duchovného hľadiska nadobúda cenné skúsenosti obety a sebazáporu z lásky voči Bohu.

„Utrpenie pre spravodlivosť je znamením Božieho vyvolenia a znakom toho, že nás Kristus vážne zapája do svojho diela spásy.“

ČO MÁM UROBIŤ?

Chorý veriaci si vždy môže spomenúť, že Boh svoju lásku k nemu dokázal smrťou na kríži. „Takto sa časom otázka Prečo? zmení na: Čo mi chce Boh touto chorobou povedať? Čo mám urobiť?“ Podľa duchovného správcu kysuckej nemocnice chorí boli aj sú tichými svedkami mocných Božích činov.

„Prichádzajú s pochybnosťami, hľadajú a otvárajú sa prostredníctvom pomoci svojich najbližších, spoločenstva, farnosti, ľudí, ktorí im slúžia, a objavujú vieru.“ Miloš Hlucháň sa stretol aj s prípadmi chorých, u ktorých viera nadobudla veľkú, až zázračnú silu.

„Išlo napríklad o rakovinu s metastázami, ktoré začali ustupovať po tom, ako sa dotyčná osoba celkom obrátila ku Kristovi a začala aktívne pracovať na zmierení s tými, ktorým ublížila, a na snahe odpustiť tým, ktorí ublížili jej.“

ŽIŤ S CHOROBOU

Choroba je silný súper a nie je jednoduché nad ňou vyhrať či prijať ju, najmä ak sa prejaví už v mladom veku. „Naučiť sa s chorobou žiť a čo najviac sa priblížiť normálnemu životu je dlhý proces,“ hovorí kňaz.

„V tomto utrpení je však zároveň aj radosť. Pretože je nám zjavené a vieme, aké ovocie prináša Kristova životodarná smrť.“ Vieme, že toto utrpenie má vykupiteľskú cenu a zvládnuť sa dá jedine s ním.

„Ponuka je v jeho Slove, v jeho životnom štýle, v jeho radách, v udalostiach, ktoré môžu opracovať naše vnútro, v každodennej modlitbe, v počúvaní, v myslení na Krista a jeho kríž.“

Preto treba pracovať na sebaposväcovaní skrze utrpenie, odovzdať ho Bohu a v modlitbe prichádzať k nemu prosiť o silu.

„Chválenie Boha, utrpenie, modlitba, život i práca veriacich sa spájajú u Krista do celostnej obety, a tak získavajú novú hodnotu. Jeho obeta na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť zjednotiť sa s ním. A služba chorým a trpiacim je tak službou samotnému Kristovi. Všetko pre Krista v druhých,“ uzatvára nemocničný duchovný Miloš Hlucháň.