Cibuľu na cibuláku hľadáte márne

Kvalitný porcelán s typickým cibuľovým vzorom s kobaltovo modrou farbou nechýba azda ani v jednej tradičnej českej domácnosti. K jeho rozšíreniu pre široké vrstvy obyvateľov prispela v 19. storočí porcelánka v severočeskom mestečku Dubí, kde sa porcelán za dostupnú cenu vyrába dodnes.

„Porcelánku založil továrnik Antonín Tschinkel v roku 1864. Po dvadsiatich rokoch sa však dostal do finančných ťažkostí a bol nútený porcelánku predať,“ vysvetľuje okolnosti vzniku svetoznámej značky sprievodkyňa Marie Davidová (38).

„Predal ju porcelánke v Meissene, ktorá v Dubí zaviedla ekonomickejší spôsob výroby cibuľového porcelánu. V Meissene sa porcelán s cibuľovým vzorom vyrába dodnes ručne pomocou maľovania štetcom, v Dubí sa vyrába pomocou oceľových dosiek, preto sa základ dekoru prenáša omnoho rýchlejšie,“ prezrádza skúsená sprievodkyňa a dodáva, že spôsob výroby sa premieta hlavne do ceny porcelánu.

Porcelánový riaditeľ 
„Meissenská porcelánka bola po štrnástich rokoch nútená porcelánku v Dubí tiež predať a získal ju židovský obchodník Bernard Bloch. Rodina Blochovcov ju vlastnila až do roku 1938 a veľmi sa jej darilo. Porcelán vyvážala do celého sveta.

S príchodom druhej svetovej vojny táto židovská rodina o závod prišla, výroba bola postupne arizovaná a zastavila sa, pretože počas druhej svetovej vojny nebolo treba porcelán vyrábať,“ pokračuje v rozprávaní o osude fabriky Marie Davidová.

Po vojne sa továreň vrátila do českých rúk a nastalo úsilie o obnovenie výroby. Počas minulého režimu sa porcelánka stala súčasťou karlovarského koncernu, v roku 1991 sa stala akciovou spoločnosťou.

Riaditeľom a majoritným vlastníkom závodu je Vladimír Feix (86), vitálny pán prvorepublikového razenia. „Do učenia som nastúpil 1. septembra 1947 a odvtedy som tu,“ vysvetľuje „pán továrnik“. Za 72 rokov svojej práce prešiel v porcelánke všetkými pozíciami.

„Bol som majstrom vo všetkých dielňach, pôsobil som ako výrobný námestník i riaditeľ. Päť rokov som bol riaditeľom na generálnom riaditeľstve v Karlových Varoch a po nežnej revolúcii som sa vrátil do Dubí,“ hovorí Vladimír Feix.

Kedysi dvakrát denne prešiel po celej fabrike, osobne sa stretával so zamestnancami, podával im ruku a pýtal sa ich, ako sa im darí. „Keď to niekomu nešlo, ukázal som mu, ako sa to robí,“ smeje sa Vladimír Feix, ktorý dôverne pozná každý krok výroby.

V továrni pracuje v súčasnosti 275 zamestnancov. „Pracovná doba trvá od siedmej do tretej, každý pracovník má normu, čo musí za ten čas urobiť – napríklad 410 hrnčekov,“ opisuje pracovnú disciplínu generálny riaditeľ.

Kde je cibuľa? 
Porcelán s cibuľovým vzorom vznikol ako pocta čínskemu porcelánu. V saskom Meissene vznikla prvá porcelánka, kde sa začal vyrábať tvrdý porcelán, lebo v Európe sa dlho nevedelo prísť na tajomstvo jeho výroby.

Takzvaný cibuľový vzor v skutočnosti neznázorňuje cibuľu, ale broskyňu a granátové jabĺčko pripomínajúce cibuľu. „V čase, keď sa na začiatku 18. storočia objavil cibuľový vzor, ľudia nepoznali granátové jablko a pomýlili si ho s cibuľou, preto posmešne pomenovali tento porcelán cibulák.

Čudovali sa, prečo by niečo také obyčajné ako cibuľa malo byť na niečom takom exkluzívnom, ako je porcelán. Názov vznikol teda omylom,“ odkrýva záhadu cibuľového názvu Marie Davidová. Okrem broskyne a granátového jabĺčka tvoria známy dekor aj ďalšie rastliny – bambus, chryzantéma, púčik chryzantémy, pupenec roľný, pivónia a lotosový kvet.

Tri suroviny 
Základ porcelánu tvoria tri základné suroviny – kaolín, živec a kremeň. Každá porcelánka má síce svoj vlastný alchymistický recept na porcelánovú hmotu, no základ je všade rovnaký. „Všetky suroviny používané v Dubí sú české, pričom český kaolín sa vyznačuje veľkou belosťou. Ide teda naozaj o český porcelán,“ uisťuje Marie Davidová.

Kaolín, ktorý tvorí polovicu hmoty a pripomína kriedu, dáva porcelánovej hmote belosť. V bubnoch sa asi 80 hodín melú ďalšie dve základné suroviny – živec a kremeň – tvoriace druhú polovicu hmoty.

„Pomocou morských okruhliakov sa rozomelú na jemný prášok a zmiešajú sa s kaolínom. Vzniká tak prvý typ porcelánovej hmoty, ktorú nazývame liata, pretože skutočne tečie,“ vysvetľuje proces výroby sprievodkyňa.

„Z nej získavame druhý typ, plastickú porcelánovú hmotu. Dá sa dobre tvarovať a pripomína plastelínu. Používa sa napríklad pri zakrúcaní hrnčekov alebo pri modelovaní ružičiek. Zloženie obidvoch hmôt je rovnaké, len v tej plastickej nie je toľko vody,“ dodáva.

Nadbytočná voda sa z liatej porcelánovej hmoty odstraňuje pomocou textilnej plachtičky. Hmota, ktorá tak vznikne, putuje v prepravníku do vedľajšej miestnosti k ďalšiemu veľkému stroju vakuolisu. „Je to veľký mlynček, ktorý vymelie z hmoty prebytočný vzduch a potom ju vytláča von v podobe valcov.

Vznikne tak plastická porcelánová hmota, ktorá sa následne rozváža po celom závode. Musí byť prikrytá igelitom alebo textilnými plachtami, aby zostala vlhká,“ vysvetľuje uprostred hluku strojov Marie Davidová.

Trochu porcelánskeho žargónu
Ďalším kľúčovým materiálom pri výrobe porcelánu je sadra. Vyrábajú sa z nej formy, ktoré dávajú porcelánu tvar. „Jedna sadrová forma sa dá použiť približne na 70 odliatkov porcelánu, potom je nutné ju zlikvidovať, nedá sa, žiaľ, recyklovať. Niektoré druhy porcelánu sa skladajú z viacerých kusov, pri nich je potrebné väčšie množstvo ručnej práce,“ hovorí Marie Davidová.

Do sadrovej formy sa vstrekne liata porcelánová hmota a výrobok putuje na prepálenie do tunelovej pece. Potom sa naň nanáša dekor. „Na kovový stôl sa položí oceľová rytina a špachtľou sa do nej zatrie kobaltová farba.

Okolie rytiny sa začistí a prekryje sa papierom namočeným v mydlovom roztoku. Spolu s rytinou sa preženú valcovým lisom. Dochádza tak k prenosu farby na papier, vzniká takzvaný plagát,“ odkrýva porcelánsky žargón Marie Davidová.

„Plagát sa potom rozstrihá na menšie časti a prikladá sa na porcelánový polotovar. Musí sa to podariť na prvý raz, inak by sa farba rozmazala. Hubkou namočenou v teplej vode sa prejde po papieri a farba sa krásne vsiakne do prehriateho porcelánu. Ak by sa tam odtlačilo aj to, čo sa nemá, na oddelení retuše sa to vyškrabáva nožíkom, keď niečo chýba, domaľuje sa štetcom.“

Keď je základ dekoru prenesený na porcelán, pomocou šablóny sa dotvárajú detaily ako vnútro granátových jabĺčok a srdiečok. Tejto metóde sa hovorí plesovanie, lebo šablóna pripomína plesovú masku. V tejto fáze má farba síce rozličné odtiene, po vypálení to však bude iba kobaltovo modrá.

Vypaľovanie, zdobenie, vypaľovanie 
Ďalšou dôležitou fázou výroby je vypaľovanie. Z výrobku sa musí najskôr vypáliť mastnota z kobaltovej farby, preto sa dve hodiny páli v peci s teplotou 700 stupňov Celzia. Potom výrobky putujú do glazúrovne.

Na automatickej glazúrovacej linke sa výrobky namočia do glazúry. Glazúra je sklovitá vrstva, ktorá porcelán chráni a  dáva mu lesk. Automaticky sa môžu glazúrovať iba biele výrobky, dekorované sa glazúrujú ručne, aby nedošlo k poškodeniu dekoru.

Biely porcelán sa vypaľuje v tunelovej peci pri teplote 1 420 stupňov Celzia štyri hodiny, dekorovaný porcelán v komorovej peci pri teplote 1 390 stupňov 12 hodín, potom sa triedia do jednotlivých akostí.

„Do prvej akosti sú zaradené bezchybné výrobky, druhú akosť tvoria výrobky, ktoré majú malú chybu krásy, laik by však na ňu neprišiel. Ak je kaz viditeľný, hovoríme o kvartových výrobkoch, ktoré sa predávajú so zľavou alebo si ich na workshope v dome porcelánu dekorujú deti. Medzi takéto nedostatky patria napríklad čierne bodky, keď sa porcelánová hmota dostatočne nevyčistí od kovu. Prasknuté výrobky sa vyhadzujú,“ vymenúva Marie Davidová.

Vypálený biely porcelán sa napokon zdobí špeciálnou dekoračnou tlačou a farbami, prekrýva sa ochranným lakom a ešte raz sa vypaľuje v peci. Hotové výrobky sa balia do fólie alebo kartónu.

Medzi najpredávanejšie výrobky patria hrnčeky. Vyrábajú sa strojovo, ušká hrnčekov si však vyžadujú ručnú prácu. „Ušká sa vyrábajú z liatej porcelánovej hmoty spojené, preto vyzerajú ako srdiečka.

Stroj vstriekne liatu porcelánovú hmotu do foriem, vyplní celý jej objem, forma potom asi hodinu a pol prechádza strojom a dochádza k vysušeniu porcelánovej hmoty. Pracovníčka musí každú formu ručne otvoriť, očistiť ušká a naskladať ich do debničiek. Keď sa ušká lepia na hrnčeky, je potrebné, aby v nich stále bola nejaká voda.

Na ďalšom pracovisku sa preseknú, očistia a lepia sa na hrnčeky,“ ukazuje Marie Davidová proces výroby. Dopĺňa, že miesto, kam treba uško nalepiť, na hrnčeku vyznačené nie je, a pracovníčka to musí mať v oku.

Najväčšia súprava v Európe 
V Dubí sa nachádza aj obchodná vzorkovňa českého porcelánu. „Nie je to múzeum, všetko sa priebežne vyrába. V našom portfóliu máme 120 druhov hrnčekov a päťtisíc dekorov,“ hovorí s hrdosťou Vladimír Feix a pristavuje sa pri najväčšej porcelánovej súprave v Európe, ktorú tvorí 850 rozličných tvarov.

Výrobu porcelánu ovplyvňujú nielen módne trendy, ale aj životný štýl. „Dnes sa už nekupujú veľké súpravy ako kedysi. Mladí si kúpia po štyri taniere a štyri hrnčeky. Nechcú dekor, lebo porcelán má byť podľa nich biely. Takmer vôbec sa už nekupujú figúrky,“ delí sa o skúsenosti generálny riaditeľ.

Porcelán z Dubí sa vyváža do 15 krajín v Európe, ale aj do Japonska a Južnej Kórei. „Japonci majú najväčší záujem o misky a mačky, no všetko chcú mať malé,“ opisuje kultúrne rozdiely.

Na žiadosť šéfkuchárov vznikol v Dubí aj eco-cibulák. „Použili sme na ňom iba časti cibuľového dekoru, má teda čistejšiu formu,“ uzatvára Vladimír Feix, ktorý sa porcelánu venuje celý život.