Cirkev je otvorená vyhlásiť aj deti za sväté

Test je jednoduchý. Skúsme si predstaviť raj. Jednoducho, bez teologických úvah. Mnohí z vás si predstavia, že v ňom žije veľký počet detí. Zvlášť tých, ktoré sa stali obeťami chorôb a násilia.

Je to predstava posilnená nežnosťou, živená snami dospelých, duchovno-romantickou literatúrou ale aj láskou k vlastným deťom. V Matúšovom evanjeliu v 18. kapitole v treťom verši čítame: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“

Napriek tomu keby sme začali hľadať deti oficiálne vyhlásené Cirkvou za sväté, ktoré neboli mučeníkmi, zistili by sme, že prvými sú malí pastierici z Fatimy: František a Hyacinta Martovci. Toto zdanlivé prázdno sa dá vysvetliť opatrnosťou spojenou s konceptom zrelosti a vedomia vlastných skutkov. Ide o to, v akom veku je dieťa schopné pochopiť, čo sú to kresťanské čnosti a rozhodnúť sa ich žiť až po stupeň hrdinstva.

Predmet diskusií
O tejto téme sa diskutovalo v Cirkvi desaťročia a diskutuje sa aj dnes, aj keď v roku 1981 sa v tejto súvislosti vyjadrila Kongregácia pre kauzy svätých a stanovila, že osoba je schopná vedome odpovedať na Božiu milosť vo veku sedem rokov.

Táto otázka bola aktuálna už v prípade sv. Dominika Savia, ktorý zomrel vo veku nedožitých 15 rokov. Ennio Apeciti, konzultor Kongregácie pre kauzy svätých, uvádza, že „na prípad Dominika Savia i fatimských pastierikov sa aplikovalo kritérium sv. Pia X. o pristupovaniu k svätému prijímaniu, keď je dieťa schopné pochopiť, že nejde iba o chlieb, ale o Kristovo telo“.

Svätosť detí
Je teda svätosť detí iná ako svätosť dospelých? - mohli by sme sa opýtať. Ostávajú sväté deti stále deťmi? Podľa Ennia Apecitiho deti „nemusia byť dospelými v malom. Ostávajú normálnymi deťmi, ktoré sa chcú hrať, zabávať.

Dokážu ale do živosti primeranej ich veku vsunúť zapálenú lásku k Pánovi. Prejavujú ju v modlitbe, v radosti, s akou o ňom hovoria. Je to jednoduché, spontánne a hlboko presvedčivé“.

Pri skúmaní svätosti detí je ale potrebné byť viac opatrní. Nemôžeme pozerať na deti očami dospelého alebo iba vo svetle katechizmu. „V prípade dieťaťa je potrebné pochopiť, prečo robilo veci, ktoré oslovili druhých, a, samozrejme, je dôležitá povesť svätosti.

Musíme mať na pamäti, že dieťa žilo evanjelium ako dieťa, teda v svojom veku. Nemôžete od neho očakávať veľké reflexie, ale spontánnosť a živosť, čo sú charakteristiky, ktoré provokujú,“ dodáva Ennio Apeciti.

Svätosť detí nás dospelých učí hlbokému impulzu, ktorý nás vedie povedať: dôverujem tomu, v čo verím. Ak Boh existuje a to, čo ma o ňom naučili moji rodičia, je pravda, tak mu budem dôverovať. Svätosť detí nás teda učí dôvere, čo v tejto dobe podozrievania nie je málo.