Čo nám o epidémii hovorí Biblia

Biblia predstavuje čitateľovi dve úrovne reality, ktoré sa navzájom ovplyvňujú. Na jednej, presnejšie prirodzenej úrovni sa nachádzajú ľudia, ktorých ovplyvňujú ich životné podmienky, ako aj vzájomné vzťahy. Na druhej, nadprirodzenej úrovni sa nachádzajú nadpozemské, duchovné bytosti, ktoré vstupujú na úroveň ľudí a zasahujú do ich života. Za všetkým prirodzeným aj nadprirodzeným stojí Boh, pretože ten stvoril všetko a osobitne podľa svojho obrazu stvoril ľudí.

Prečo ľudia nie sú nesmrteľní

Hneď v úvode Biblia odpovedá na otázku, prečo obe reality nie sú rovnako dokonalé a prečo ľudia stvorení na Boží obraz nie sú nesmrteľní, ale musia prechádzať rôznymi formami utrpenia a nakoniec zomrieť. Odpoveďou je podľa Biblie hriech, ako to súhrnne konštatuje apoštol Pavol v Liste Rimanom: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili“ (Rim 5, 12).

Hovorí jednoznačne o hriechu prvého človeka z Knihy Genezis, ktorý podľahol pokušeniu vyrovnať sa Bohu a siahol po zakázanom ovocí (porov. Gn 3). V dôsledku toho človek nielenže nie je ako Boh, ale dokonca prežíva v svojom individuálnom aj spoločnom živote veľa zlého. Otvorili sa mu oči a spoznal svoju skutočnú biedu aj svoje ohraničené možnosti, aj krehkosť svojej existencie a jej koniec.

Boží plán s človekom, aby naplnil zem, sa napriek hriechu nezmenil. No na základe toho sa problém jednotlivca stal problémom univerzálnym. Biblia sa od začiatku snaží vlastným jazykom vysvetliť dôsledok prvotného zlyhania človeka, ktorý sa nazýva hriech.

Boh – Stvoriteľ pozval človeka na spoluprácu pri zveľaďovaní zeme a všetkého, čo je na nej (porov. Gn 1, 28). Dal mu k tomu dokonca svoje požehnanie. S príchodom prvého hriechu sa tento prirodzený poriadok narušil a jedným z dôsledkov, ktoré Biblia menuje, bola aj obmedzená schopnosť vládnuť zemi, čiže mať ju úplne pod kontrolou. Zem síce prinášala ovocie ako predtým, to však prišlo až po vynaložení úsilia zo strany človeka (porov. Gn 3, 19).

Biblia hovorí, že zem bola prekliata pre človeka, jeho vinou. Nepriateľstvo medzi človekom a jeho potomstvom a hadom a jeho potomstvom je príkladom toho, že človek na vlastnej pôde, z ktorej vzišiel, už nie je úplne v bezpečí, ale musí si neustále dávať pozor na nebezpečenstvo zranenia, choroby a smrti.

Choroby v Biblii

Biblia zaznamenáva rôzne choroby, ktoré sa u ľudí objavovali. Určité vážne choroby mohli postihnúť jednotlivca, pre čo sa odrazu ocitol na okraji spoločnosti a bol ako zaživa mŕtvy. Najznámejším príkladom je príbeh Jóba, ku ktorému sa ešte vrátime.

Ďalšími jednotlivcami sú napríklad Mojžišova sestra Mária, ktorá bola potrestaná na sedem dní malomocenstvom za kritiku Mojžiša (porov. Nm 12, 9 – 10), alebo veliteľ Náman zo Sýrie, ktorý sa z malomocenstva vyliečil, až keď sa umyl vo vode Jordána, či Giezi, Elizeov sluha, i s celou rodinou, ktorého postihlo malomocenstvo ako trest za podvod (porov. 2 Kr 5). Medzi najznámejšie epidémie, čiže hromadné infekčné nákazy, patrí piata egyptská rana – mor, ktorý postihol iba egyptský, nie izraelský dobytok (Ex 5, 3; 9, 1 – 7).

Za liečiteľa Biblia považuje Boha, ktorý jediný mohol človeka zasiahnutého chorobou uzdraviť. Podobne je to aj s epidémiami, ktoré v kontexte starostlivosti o svoje stvorenie Boh používal na zastavenie zla šíriaceho sa prostredníctvom ľudí.

Ako s nákazami bojovali biblické národy

Najzávažnejšou a najobávanejšou nákazou bolo malomocenstvo. Kňazi boli poverení zistiť zdravotný stav človeka, u ktorého sa objavila vyrážka, no nemali na starosti jej liečenie. Mali iba nakazeného preskúmať a prípadne ho poslať do izolácie mimo tábora (porov. Lv 13). Ak sa niekto vyliečil, kňazi mali opäť zistiť jeho stav a vyhlásiť ho za čistého (porov. Lv 14).

Za liečiteľa Biblia považuje Boha, ktorý jediný mohol človeka zasiahnutého chorobou uzdraviť. Podobne je to aj s epidémiami, ktoré v kontexte starostlivosti o svoje stvorenie Boh používal na zastavenie zla šíriaceho sa prostredníctvom ľudí. Mohlo ísť ako v prípade Márie o priamy zásah alebo dôsledok úpadku spoločnosti, ktorá sa sama nedokázala zbaviť zla a bola v hlbokom morálnom rozklade.

Prostriedky nápravy boli rozličné, podobne aj ich rozsah. Niekedy bol celoplošný (potopa), ako aj cielený (Sodoma a Gomora), kde sa iba spravodliví zachránili a ostatní zahynuli. Postupne sa však tieto masové prejavy očisty spoločnosti zmierňovali a podľa neskorších biblických príbehov sa každý človek mal posudzovať podľa svojich vlastných skutkov a dostať odmenu alebo trest individuálne.

Významný prorok babylonského zajatia, Ezechiel, zachytil v 18. kapitole dôležitú pravdu o individuálnom prístupe Boha k vine a trestu: „Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? – hovorí Pán, Boh – a či nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?“ (Ez 18, 23).

Božie milosrdenstvo a odpustenie sú prejavom lásky Boha, ktorá je väčšia ako Boží hnev. Ten nie je svojvoľný, ale vyprovokovaný nespravodlivosťou človeka. Aj v ľudskej spoločnosti sa ukrivdená stránka dovoláva vyššej moci vtedy, keď nemôže vymôcť spravodlivé konanie iného človeka. V prípade epidémie na jednej strane trpia spolu všetci, vinní aj nevinní. Na druhej strane, ako vidieť aj na Slovensku, spolupatričnosť a spoluzodpovednosť zachraňujú životy.

Nezodpovednosť za stvorenie

Pápež František v encyklike Laudato si’ upozorňuje na posun v myslení ľudí dnešnej doby smerom k antropocentrizmu, ktorý povyšuje človeka nad všetko stvorené. Človek svojou aktivitou dokáže poškodiť vlastné životné prostredie znečisťovaním vody, vzduchu alebo ťažbou prírodných zdrojov bez obmedzenia a ohľadu na ľudské zdravie v mene vyššieho zisku, no v konečnom dôsledku poškodzuje a ožobračuje aj seba.

Biblia od začiatku predkladá obraz človeka ako súčasti stvorenia, ktorému síce vládne, no zároveň zaň nesie najväčšiu zodpovednosť pred Bohom, ktorý mu zem a všetko, čo je na nej, zveril do správy. A tak, ako chybou jedného človeka sa mohol do sveta dostať hriech, sa neraz chybou alebo nezodpovedným správaním jednotlivcov dostávajú do problémov veľké skupiny ľudí – a v prípade epidémií aj celé národy. Zákony prírody totiž platia pre všetkých bez rozdielu, veriacich aj neveriacich.

Prečo Boh dopúšťa utrpenie?

Na túto otázku sa pokúšala nájsť odpoveď spomenutá Kniha Jób. Od začiatku sa čitateľ dozvedá, že Jóba zasiahol nepriateľ, ktorý sa s Bohom stavil, že ho nesmiernou bolesťou privedie do zúfalstva (porov. Jób 2, 4 – 10). O tejto skúške však sám Jób netušil a napriek neznesiteľnej bolesti a opustenosti vydržal aj výčitky priateľov, ktorí tvrdili, že ani on nemôže byť absolútne bez viny, už len preto, že je človek (porov. Jób 25, 4 – 6).

Boh sa ho nakoniec zastal a uzdravil ho, ba vrátil mu niekoľkonásobne jeho stratený majetok, deti, zdravie a doprial mu ešte dlhý vek (porov. Jób 42, 12 – 17).

Pekným príkladom Božieho milosrdenstva, ktoré je väčšie ako zaslúžený trest, je Kniha proroka Jonáša. Tento prorok poslaný do Ninive mal za úlohu predstaviť Božie ultimátum hriešnemu mestu. A keďže hrozbu zobrali vážne a zmenili svoje správanie, pohroma ich obišla a všetci sa zachránili.

Je epidémia Boží trest?

S princípom kolektívnej viny sa môžeme v Biblii stretnúť napríklad v spomenutých egyptských ranách alebo pri potope sveta. Vždy je potrebné pritom pozorovať, prečo došlo k takýmto katastrofickým udalostiam a hlavne aký bol ich cieľ. Pekným príkladom Božieho milosrdenstva, ktoré je väčšie ako zaslúžený trest, je Kniha proroka Jonáša. Tento prorok poslaný do Ninive mal za úlohu predstaviť Božie ultimátum hriešnemu mestu. A keďže hrozbu zobrali vážne a zmenili svoje správanie, pohroma ich obišla a všetci sa zachránili.

Boh dokáže udeliť výnimku a nezničiť človeka, ktorý včas koná nápravu. Nie je správne obviňovať Boha za chyby, ktoré spôsobil človek, no všetci vieme, že v priznaní si viny má človek veľké rezervy. V Knihe proroka Jonáša je tiež dôležité zistenie, že pred Bohom sa pokorili všetci, najviac však kráľ, ktorý ako prvý ukázal príklad zmeny života. Väčšia zodpovednosť spočíva na pleciach ľudí, ktorí majú väčšiu moc a rozhodujú tak aj o osude menej vplyvných či úplne nevinných ľudí.

Keď si pripomenieme egyptské rany prostredníctvom najmladšej knihy Starého zákona, Knihy múdrosti, dostaneme ďalšie možné vysvetlenie Božieho trestu: „Tvoj ľud teda očakával oslobodenie spravodlivých a zánik nepriateľov. Lebo čím si protivníkov trestal, tým si práve oslávil nás, keď si nás povolal“ (Múd 18, 7 – 8).

Útecha pre chorých

Najväčšou útechou pre kresťanov je viera vo vzkriesenie z mŕtvych, ktorá je základom nádeje pre všetkých, ktorí sú blízko smrti, a tých, ktorí sa so svojimi blízkymi musia rozlúčiť (porov. 1 Kor 15). Presvedčenie o vzkriesení mŕtvych sa začalo objavovať už v čase pred Kristom (porov. Dan 12, 1 – 4; Múd 3, 1 – 9).

Veriaci človek sa od ostatných ľudí nelíši tým, že by bol voči chorobám fyzicky imúnnejší alebo že by sa nemohol nakaziť ako každý iný človek. Rozdiel je skôr v jeho prežívaní choroby a zvládaní svojej situácie s väčšou trpezlivosťou, odvahou a nádejou, než je to človeku prirodzene dané. Dokonca mu v utrpení pomáha aj spoločenstvo veriacich, ktoré sa zaňho modlí a poskytuje mu sviatosti určené pre chorých a zomierajúcich.

O takomto prístupe už od začiatku jestvovania Cirkvi píše Jakubov list: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5, 14 – 15).

Skúšky pomáhajú posilniť vieru

V čase krízy, bez ohľadu na jej povahu, si možno vziať predovšetkým slová povzbudenia k lepšiemu životu podľa plánu Stvoriteľa, v súlade s jeho prikázaniami, ktoré vedú človeka k zodpovednosti za svoj život aj za zachovanie jeho životného priestoru.

Ak sa však už niečo predsa len vo svete pokazí a zasiahne jednotlivca alebo spoločnosť, môžeme si spomenúť na nepríjemne triezve Ježišove slová: „Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne“ (Lk 13, 4 – 5).

Biblia človeka vyzýva byť neustále vďačný za všetko, čím je a čo má (porov. Jób 1, 21), a zároveň byť pokorný a bdelý, pretože aj takéto skúšky mu pomáhajú zväčšiť životnú múdrosť, zošľachtiť charakter a posilniť osobnú vieru (porov. 1 Pt 5, 6 – 10).