Čo ste možno nevedeli o pápežovej návšteve Slovenska

Pred návštevou bolo potrebné všetko pripraviť po organizačnej stránke. Biskupovi Františkovi Rábekovi pomáhal biskup Dominik Hrušovský, ktorý dobre poznal vatikánske pomery a perfektne hovoril taliansky.

Pri stanovení konkrétneho priebehu bol kľúčovou postavou páter Roberto Tucci, organizátor pápežských ciest. Ten prišiel na Slovensko v marci v roku 1995 aj s niekoľkými členmi vatikánskej ochranky. „Mali sme stretnutie na nunciatúre so zástupcami nášho ministerstva zahraničných vecí a vnútra. Prebrali sa otázky od logistiky a bezpečnosti cesty až po vyriešenie spiatočnej cesty pápeža, ktorú sľúbili zabezpečiť naši predstavitelia vládnym špeciálom,“ približuje František Rábek.

Približne tri týždne pred návštevou pricestoval na Slovensko aj hlavný pápežský ceremoniár Piero Marini. „Osobne precvičil s asistenciou priebeh liturgie. Bolo to v atmosfére priateľstva a dialógu, bez problémov prijal nejaké rozumné návrhy a úpravy.

Videl som tiež, že tento vysoko postavený monsignor je aj osobne hlboko veriacim človekom. Pri prehliadke staveniska oltárneho pódia v Levoči sa dozvedel, že mladí muži, ktorí tam pracovali v montérkach, sú novokňazi. Bez okolkov si kľakol do pilín a požiadal ich o novokňazské požehnanie,“ približuje František Rábek.
 

Netradičný proces svätorečenia

V rámci návštevy bolo naplánované aj svätorečenie košických mučeníkov, no definitívne rozhodnutie o ich vyhlásení za svätých prišlo až v apríli, keď sa už vyše dvoch mesiacov vedelo, že Ján Pavol II. príde na Slovensko. Čo pomohlo k posunu v otázke svätorečenia?

„Keďže zázrak na príhovor blahoslavených košických mučeníkov sa neudial akoby na ,objednávku‘ pred ich plánovaným svätorečením, nahradil ho Ján Pavol II. tým, že požiadal biskupské konferencie okolitých štátov o ich vyjadrenie, či sú za svätorečenie v Košiciach. Hlasovania konferencií boli pozitívne a na tomto základe pristúpil Ján Pavol II. k svätorečeniu v Košiciach,“ vysvetľuje František Rábek.
 

Neplánovaná návšteva nitrianskej katedrály

Harmonogram návštevy bol pevne daný, no predsa len prišla jedna neplánovaná zmena. Počas stretnutia Jána Pavla II. s mládežou na letisku v Janíkovciach pri Nitre prišla otázka, či by pápež mohol navštíviť nitriansku katedrálu, čo pôvodne nebolo v pláne. Ako si na to spomína koordinátor návštevy?

„Pápež sa mal po stretnutí s mládežou vrátiť vrtuľníkom na nunciatúru v Bratislave. Už počas programu s mládežou prišiel za mnou ktosi z pápežského sprievodu s otázkou, či vieme zariadiť, aby Svätý Otec mohol po stretnutí navštíviť katedrálu. Mal som odpovedať do piatich minút. Odišiel som do zákulisia za tribúnu, kde bola naša ochranka, a oslovil som generála Jána Packu, či to dokáže zariadiť. Povedal, že áno. Oznámil som odpoveď a šiel som s našou ochrankou na Nitriansky hrad.

Bolo treba určiť prístupovú cestu, podľa možnosti zohľadniť aj pápežove ťažkosti s chodením po schodoch. Už sa zvečerievalo, keď prišla kolóna so Svätým Otcom do katedrály. Pomodlil sa pred svätostánkom v hlavnej lodi a potom zišiel k Pribinovej kaplnke, kde si s úctou pozrel relikvie svätých Andreja Svorada a Benedikta, patrónov Nitrianskej diecézy.“

Otázniky pred levočskou púťou

Mnohým Spišiakom sa splnil sen, keď bola za jeden z cieľov pápežovej cesty potvrdená Mariánska hora v Levoči. Vyššia účasť veriacich na svätej omši s pápežom v Levoči však bola ohrozená skutočnosťou, že sa mala konať v pondelok. „Zástupcovia Spišskej diecézy na porade s pátrom Tuccim argumentovali, že levočská púť býva vždy v nedeľu. O to viac, že v tom roku pripadol sviatok Návštevy Panny Márie, ktorý je dôvodom levočskej púte, na nedeľu. Páter Tucci mal jednoduchý protiargument: ,Pápež môže tento sviatok pre Slovensko v tomto roku preložiť na pondelok 3. júla,‘“ približuje biskup Rábek.

Ďalším nepriaznivým faktorom bolo počasie. V noci z nedele na pondelok sa prehnala nad Spišom intenzívna búrka s prudkým dažďom. „Predpokladalo sa, že zlé počasie odradí mnoho ľudí. Okrem toho veľký amfiteáter, na ktorom mali byť veriaci, bol sčasti na poliach, ktoré dážď rozmočil a premenil na blato. Pravdupovediac, aj ja som šiel na levočskú horu s obavami, ako to tam bude,“ spomína súčasný vojenský ordinár.

Do rána sa však vyčasilo, vyšlo slnko a obrovský amfiteáter bol plný ľudí s radostnou náladou. „To všetko bolo dôkazom pevnej viery ľudí, ktorí nehľadeli na obety, nepozerali na to, že sa zamažú, ale chceli za každú cenu využiť túto jedinečnú príležitosť vidieť Jána Pavla II., môcť s ním sláviť liturgiu, povzbudiť sa vo viere jeho slovami,“ konštatuje František Rábek. Podľa odhadov prišlo vtedy na Mariánsku horu približne 650-tisíc pútnikov.

Pobyt v milovaných Tatrách

V záverečný deň apoštolskej cesty Ján Pavol II. zavítal aj do jeho milovaných Tatier. S návrhom, aby pápež navštívil aj naše veľhory, prišiel spišský biskup František Tondra pri hľadaní oddychového programu pre pontifika. Po svätej omši v Levoči sa tak Ján Pavol II. presunul do Sliezskeho domu, kde mu bola poskytnutá jedna neveľká miestnosť na prízemí, zariadená typickým goralským nábytkom.

„Mal tam skromný obed, chvíľu si odpočinul a potom ho vzali helikoptérou ponad veľhory. Bolo preňho iste veľkým potešením môcť sa pokochať pohľadom na krásy slovenských i poľských Tatier,“ približuje biskup Rábek.

Ten išiel s ostatnými členmi vatikánskej delegácie do hotela Patria na Štrbskom plese. „Po obede sa členovia vatikánskej delegácie vyrojili na prechádzku okolo jazera. Na chodníku, kde obyčajne ponúkajú turistom ako atrakciu niekoho v medvedej koži, boli pre zmenu atrakciou kardináli, biskupi a monsignori,“ spomína s úsmevom.

Pápežovu návštevu Tatier mu dodnes pripomína žulový kameň z miesta, na ktorom Ján Pavol II. stál pri Sliezskom dome. „Dal som si ho vložiť do mojej biskupskej berly, aby mi pripomínal pápeža – skalu, na ktorej Kristus stavia svoju Cirkev, ako aj Slovensko, ktorého symbolom sú Tatry,“ vysvetľuje biskup František Rábek.

Pri otázke, aké posolstvo môže mať dnes návšteva spred 25 rokov, odpovedá: „Mnohí z nás vtedy azda len z diaľky alebo na televíznej obrazovke zazreli pápeža. Ako sme závideli tým, čo sa s ním mohli osobne stretnúť a vymeniť si s ním pár slov. Teraz, keď je svätý, je v spoločenstve Ducha Svätého blízky každému z nás. Každý s ním môže osobne a dôverne hovoriť, môže mu predložiť a zveriť svoje záležitosti.

Využívajme túto možnosť obracať sa na neho v modlitbe a prosiť ho o jeho príhovor u všemohúceho Boha a dúfajme, že nám vyprosí, čo potrebujeme k tomu, aby sme aj my verne plnili poslanie, ktoré každému z nás a všetkým spolu Kristus zveril.“