Ďakuje Bohu za nádherné roky na javiskách

Peter Dvorský vstúpil na pôdu Slovenského národného divadla (SND) v roku 1972 ešte ako študent. Pod vedením skladateľa Eugena Suchoňa študoval postavu Ondreja v opere Krútňava. „Nedával mi rady, ako to mám spievať, povedal len, že to bude dobré tak, ako to budem cítiť.

O to viac som sa tešil, keď bol potom s výsledkom spokojný.“ Peterka, ako ho skladateľ s obľubou nazýval, s majstrom Suchoňom spájal i deň narodenia – 25. september. Srdečný vzťah mali už od študentských čias. Svedčí o tom aj cyklus piesní Pohľad do neznáma, ktorý skladateľ skomponoval priamo pre Petra Dvorského na text Petra Štilichu.

Pocta od Pavarottiho

V roku 1975 prežil divadelnú sezónu v milánskej La Scale ako stážista. Bol to pre neho veľký divadelný sviatok: „Mal som možnosť sledovať skúšky na pódiu, videl som pripravovať štyri tituly, v dvoch z nich spieval Luciano Pavarotti.

Mal som veľké šťastie, že som ho mohol spoznať aj osobne. Prišiel k nám do speváckej triedy, porozprával nám o sebe a chcel, aby mu niekto z nás zaspieval. Nikto sa, samozrejme, nechcel prezentovať, nakoniec ma jeden pán profesor vyprovokoval, aby som mu zaspieval.

Maestro sa ma spýtal, či poznám áriu Artura z Puritánov. Urobil som veľkú chybu, keď som povedal áno,“ zasmial sa jubilujúci tenorista, „lebo som mu ju potom musel zaspievať.“

Nepomohli ani výhovorky typu, že nie je rozospievaný či dnes sa necíti najlepšie, na čo Luciano Pavarotti reagoval s humorom – „tenor, sempre malato“ – stále chorý. „Je tam písané vysoké des, ale zvládol som to aj bez rozospievania. Na to ma Pavarotti silno objal a povedal: ,Dámy a páni, odchádzam, už tu mám náhradu.‘“

Najkrajšie opery s Mirellou Freniovou

Peter Dvorský zožal úspech na doskách Štátnej opery vo Viedni už ako 26-ročný. Nezabudnuteľná však bola premiéra Pucciniho opery Manon Lescaut, v ktorej spieval rytiera des Grieux s Mirellou Freniovou. Opona sa na záverečnej klaňačke zdvihla neuveriteľných 43-krát.

„Nekonečné výkriky ,Bravó‘, to som nezažil nikde.“ Zaujímavé bolo aj ich prvé stretnutie, keď si ho talianska sopranistka prišla otestovať do Viedne na predstavenie Bohémy. Po prvom dejstve Petra Dvorského čakala aj s manželom Nikolajom Gjaurovom.

„Priznala sa, že dovtedy nepodpísala zmluvu na Bohému do londýnskej Covent Garden, lebo ma predtým nepoznala. Bolo to veľmi milé a urobila mi dvojnásobnú radosť, keď mi povedala: ,Po tomto dejstve budem veľmi rada s vami spievať.‘“

Aj ďalšie spomienky na opernú divu Mirellu Freniovú sú bohaté a krásne. „Spieval som s ňou sedem titulov, najkrajšie zamilované opery. Bola to veľká škola.

Hoci som vždy viac sledoval iných tenorov, mať takú partnerku, ako bola ona – navyše ešte keď mi spievala do ucha či priamo do tváre – s takou technikou a precíznosťou, to som sa počas toho predstavenia doslova učil, ako čo treba spievať, takže to bola škola aj zážitok v jednom,“ nešetril chválou na hviezdnu spevácku partnerku.

Predstavenie na poslednú chvíľu

Svoje umenie a talent predstavil rodák z Partizánskeho v 25 krajinách sveta na 60 divadelných scénach. „Rád som spieval v Prahe, Budapešti i mníchovskej bavorskej opere, kde je úžasná akustika, takže to je radosť postaviť sa na javisko a spievať.

Jedine, kde som nespieval v rámci Európy, bolo Poľsko,“ zamýšľa sa, že síce nevie prečo, ale „niekedy sa to tak stane,“ uzatvára s úsmevom. Medzi tie najobľúbenejšie dosky však zaiste patrí Slovenské národné divadlo, Viedenská štátna opera a milánska La Scala.

Práve s Milánom sa mu spája pamätný zážitok z roku 1979. „Mal som podpísanú zmluvu na dve predstavenia Bohémy, zvyšných osem spieval Pavarotti. Jedno však odspievať nemohol, lebo ochorel, a keďže chceli nejakú hviezdnu náhradu, zavolali Josého Carrerasa.

Ten spočiatku pristal, ale tiež na poslednú chvíľu odriekol. Zavolali teda mňa, že veď aj tak to tu mám o dva dni spievať.“ Nebolo to však také jednoduché, v tých časoch boli totiž na vycestovanie potrebné víza či doložky.

„V deň predstavenia – 13. apríla 1979 na Veľký piatok som popoludní o štvrtej sedel vo Viedni na talianskej ambasáde a snažil sa vybaviť víza.“ Nakoniec zasiahol minister kultúry Talianskej republiky, víza Peter Dvorský dostal a o siedmej večer bol v Miláne.

Spomína, že hotel mal našťastie kúsok od divadla, ale keďže sa predstavenie začínalo o pol deviatej, veľa času na rozospievanie nebolo. „Vošiel som do šatne a tam za mnou prišiel dirigent Carlos Kleiber, ktorý bol známy tým, že keď nemá odskúšaného speváka, nediriguje.

Bol úplne biely, aj sa ma vôbec bál opýtať, ako sa mám, ale potom nesmelo skúsil, či budem áriu spievať s vysokým céčkom, pretože kolegovia Pavarotti ani Carreras céčko nespievali.

Odpovedal som áno. Hneď sa mu vrátila farba a potešil sa. Keď som ho potom odspieval, nastalo hrobové ticho a publikum následne doslova vybuchlo. Takéto debuty som našťastie už nikdy viac nezažil.“ Búrlivé ovácie však zažil počas kariéry nespočetne veľakrát.

Aj v Miláne, hoci je o publiku v La Scale známe, že je veľmi prísne. „Ale pokiaľ ich umelec presvedčí a získa si ich, je úžasné,“ pohotovo dodáva.

Peter Dvorský a Mirella Freniová v opere Francesca Cileu Adriana Lecouvreur Snímka: archív SND Bratislava

Chce sa venovať mladým spevákom

Dnes tenorista so smiechom hovorí, že oddychuje a chodí po lekároch. „Verím, že budúci rok sa budem môcť venovať učeniu a speváckym kurzom. Chcel by som sa venovať mladým spevákom. Myslím si, že by som im mohol čo ponúknuť.“

Pridáva aj pár rád: „Aby sa nesnažili stať rýchlo hviezdou. Aby spievali poctivo repertoár a pripravili si hlas technicky na to, aby mohli zdolávať aj väčšie spevácke prekážky. Treba si vyberať vhodný repertoár a nejsť do dramatických postáv, ak to ešte nie je potrebné.

Určite si dávať pozor na zdravie a nespievať pri nejakej zdravotnej indispozícii, pretože to veľmi hlasu škodí. Samozrejme, obmedzovať alkohol, najmä tvrdý, a dopriať si mnoho spánku. Disciplína vo všeobecnosti je veľmi dôležitá.“

V slovenskej opere Peter Dvorský vidí veľký potenciál, no neodpustí si poznámku, že potrebuje obrovský balík peňazí. Oproti susedným štátom sme podľa neho úplne niekde inde. „Opera si na seba nikdy nezarobila. Nikde, v žiadnom opernom svete.

Môžu mať veľké divadlo, super drahé lístky, ale nikdy na to nezarobia. Sú tam obrovské náklady, masa ľudí. Opera je špecifické divadlo. Keď bude dostatok financií, bude aj dostatok svetových spevákov, ktorí by sa mohli pozvať – žiada si to pritiahnuť divákov do divadla. Vtedy sa môže aj zvyšovať vstupné,“ povedal na margo financií.

Pár nesplnených snov

V  80. rokoch sa Peter Dvorský zaradil medzi štvoricu najlepších svetových hviezd k Lucianovi Pavarottimu, Josému Carrerasovi a Plácidovi Domingovi. Svoj talent využil naplno, hoci nikdy nemal široké lakte a nesnažil sa nahradiť niektorého z kolegov.

Možno aj pre jeho životné motto: „Treba žiť tak, aby keď budeme odchádzať, sme nebanovali, že sme žili.“ Napriek úžasnej a hviezdnej kariére sa však aj u Petra Dvorského nájdu postavy, ktoré nikdy neskúsil. „Nie je to jedna rola, ale viacero rolí, ktoré som chcel spievať, ale potom sa nepodarili.

Párkrát sa stalo, že som si aj naštudoval nejakú postavu, napríklad takou bol aj Othello, ale potom už operu zo SND stiahli a vo Viedni boli zazmluvnení tenori na tri sezóny dopredu, takže táto postava sa mi nikdy neušla.“ Životné jubileum si priam pýta istú bilanciu a nostalgiu.

„Pred pár mesiacmi mi to ani nenapadlo. Niekedy si hovorím ,tu som to mohol urobiť lepšie a inak‘. Ale ďakujem Bohu, že je všetko tak, ako je. Boli to nádherné roky v SND aj na iných javiskách.“ A hoci mal Peter Dvorský možnosť zanechať Slovensko a venovať sa umeniu v zahraničí, na emigráciu nikdy nepomyslel.

„Zostal som verný krajine, lebo Slovensko ľúbim, aj keď nie všetko je úplne dokonalé. Slovensko je nádherné a žijú tu dobrí ľudia, a tých je veľká väčšina. A mám tu, samozrejme, rodinu a priateľov.“