Deti a tanec sú jej život

Henrieta Háberová je vo Veľkom Šariši (okres Prešov) známa ako šéfka tanečného divadla Bodies. Málokto však vie, že je aj matkou piatich detí a ženou, ktorá každý deň chváli Boha.
Viera Sárossy Vargová 28.12.2018
Deti a tanec sú jej život

Juraja prijali Henrietine deti s láskou a radosťou (na snímke druhý sprava). Snímka: archív -HH-

Henrieta Háberová pochádza z Prešova, no už roky žije vo Veľkom Šariši (okres Prešov), kde si s manželom opravili dom: „Veľmi sme sa z toho tešili aj tešíme pre priestor, ktorý v dome máme, pretože ten sedemčlennej rodine v malom byte chýbal.“

Henrieta je vydatá 23 rokov a spolu s manželom vychovávajú päť detí (dve dcéry a troch synov), jeden z chlapcov je v pestúnskej starostlivosti.

„Mali sme doma tri vlastné deti – Klárku, Šarlotku a Marka, keď sme si osvojili rómskeho chlapčeka, takmer päťročného Juraja. Keďže nám Boh po troch rizikových tehotenstvách požehnal tri zdravé deti, chceli sme sa mu poďakovať, a to tak, že sme prijali do rodiny jedno opustené dieťa.

Po štyroch rokoch sa Boh rozhodol, že zvládneme ešte jedno chlapča a v apríli 2012 sa nám narodil náš najmladší syn Henry,“ smeje sa.

Ujali sa opusteného dieťaťa
Chlapčeka Juraja prijali Henrietine deti s láskou a radosťou: „S dcérkami sme to konzultovali, keďže ich vek bol vtedy už postačujúci na pochopenie danej situácie. Dodnes si pamätám na ich rozžiarené tváre i radosť z toho, že budeme môcť niekomu pomôcť.

Zvlášť druhorodená Šarlotka prežívala obrovské nadšenie. Pravdepodobne preto, že dostala do vienka veľký dar empatie, a tak predstava niekoho ,zachrániť‘ bola pre ňu veľmi vzrušujúca. Potom sa už nevedeli obe dočkať. Náš malý syn Marko to ešte nevnímal.“ 

Na Juraja sa všetci tešili, no začiatky neboli jednoduché. Mal diagnózu selektívny mutizmus. Ako päťročný vôbec nerozprával, nosil plienky, chodil veľmi ťažko, vážil iba dvanásť kilogramov.

„Keď sme ho prvýkrát kúpali, tlačili sa mi slzy do očí, pretože jeho hrudný kôš bol „zdeformovaný“ – jednu časť hrudníka mal vysunutú o cca 3 centimetre,“ spomína Henrieta. Okrem toho postupne zistili, že Jurko zle počuje a veľmi zle vidí. „Nastalo obdobie lekárskych vyšetrení, absolvovali sme niekoľko operácií. Dnes by nikto nepovedal, čím si chlapec prešiel,“ vraví.

Samotné zlaďovanie im trvalo istý čas, ale Henrieta si dodnes pamätá na výrok jej vtedy 9-ročnej dcéry, ktorá asi po týždni-dvoch, keď bol Jurko u nich, povedala: „Mami, vždy som vedela, že je super mať rodičov, ale až teraz vidím, aké je to veľmi dôležité.“

Osvojiť si dieťa nie je ľahké
Téma osvojenia si dieťaťa z detského domova je rozsiahla, dalo by sa o nej veľmi veľa písať.

Ako Henrieta priznáva, nie je si istá, či by to niekomu odporučila: „Tým, ktorí o tom rozmýšľajú, radím, aby sa veľa modlili a pýtali sa Boha, či je to aj jeho vôľa, pretože vychovávať ,cudzie‘ dieťa je naozaj veľmi náročné. Keďže to môžem porovnať s výchovou svojich biologických detí, ide o čosi úplne iné.“

Deti z detského domova si podľa Henrietiných skúseností vo svojom vnútri nesú veľmi veľa zranení, najmä však odmietnutie, ktoré zažili, či už počas tehotenstva, alebo po pôrode.

Sú to hlboké, nezmazateľné rany, ktoré ich neuveriteľným spôsobom ovplyvňujú. A preto sa často nesprávajú a nereagujú na bežné podnety „normálne“. A je to tým ťažšie, čím je dieťa staršie.

„Sama by som nikdy nepovedala, že to bude také náročné. S Božou pomocou sa však dá všetko zvládnuť, hlavne, ak vidíte výsledky, síce malé a pomaly, ale výsledky,“ smeje sa.

Tešia sa z každého úspechu, z každej prekonanej prekážky. „Sú aj situácie, keď nás Boh chce uistiť, že sme na dobrej ceste, že to stojí za to, napríklad, keď mi Jurko na moje nedávne narodeniny napísal list o tom, ako ma ľúbi,“ vraví. 

Rozhodli sa žiť živú vieru
Manželia Háberovci sú veriaci ľudia. Túžbu po živom Bohu dostali podľa Henriety ako svadobný dar: „Po svadbe sme dostali veľkú milosť – najprv túžbu po živom Bohu a po nejakom čase, keď sme vykročili po jeho ceste, krok za krokom nás Boh priviedol do svojho náručia. Chválim Boha a ďakujem mu za tento veľký dar, za to, že ho môžem denne prijímať, sýtiť sa jeho slovom a cítiť sa milovaná.“

Vieru a lásku k Bohu sa snažia odovzdať čo najviac aj deťom. Je u nich preto samozrejmé, že sa večer spolu modlia. „Nechávame stále priestor aj na ďakovanie, odprosovanie i chválenie Najvyššieho za to všetko, čo počas dňa prežijeme. Je veľmi zaujímavé počúvať deti, o čo prosia, za čo ďakujú... Náš najmladší syn ,miluje‘ modlitbu chvály. Keď začneme, je ťažké ho zastaviť, len Boha chváli a chváli. A tak sa navzájom pri modlitbe obohacujeme,“ podotýka Henrieta.

Modlitba nechýba ani pred jedlom či v aute, ak niekde cestujú, sprevádza ich počas celého dňa. Na nedeľné sväté omše chodia, ak sa dá, spoločne, chlapci väčšinou miništrujú.

„Počas týždňa ich na sväté omše iba pozývame, ak chcú, tak idú, ak nie, tak nie. Veľmi veľa sa modlíme za naše deti i za naše manželstvo, lebo vieme, že zlý duch nespí. Pri výchove detí si plne uvedomujeme, že je dôležité rozprávať im o našom úžasnom Bohu, modliť sa s nimi, vodiť ich na sväté omše, odovzdať im vedomosti i skúsenosti, snažiť sa byť im vo všetkom príkladom. Ale taktiež dennodenne prosíme Ježiša o dar živej viery pre naše deti, aby ich viera bola radosťou, dobrodružstvom, pravým zmyslom života, nie iba nezáživnou teóriou,“ vraví.  

Henrieta s manželom sa už niekoľko rokov venujú aj snúbeneckým párom. Robia tzv. predmanželské náuky: „Keď môžem hovoriť o Bohu a o tom, ako koná v našom manželstve, keď môžem mladým ľuďom hovoriť, aký je Boh úžasný, o jeho láske a dobrote, o podstate manželstva, cítim sa ako ryba vo vode,“ smeje sa. 

Tancom oslavuje Boha
Henrieta Háberová je síce mamou piatich detí, no okrem nich vychováva aj stovky ďalších. Od roku 1991 vedie vlastné tanečné divadlo, kde sa venuje deťom od štyroch rokov.

Celé to začalo ešte v čase, keď bola mladá 16-ročná dievčina: „Na podnet kamarátky som si založila tanečnú skupinu. Tancovala som spoločenské tance, no ťahalo ma to iným smerom. A tak to začalo. Najprv boli v skupine iba moji rovesníci, asi pätnásť ľudí, neskôr pribudla aj prvá detská skupinka. Z hobby sa po rokoch stala záľuba v takom rozmere, že sa tanec stal mojou prácou, resp. skôr by som povedala, poslaním.“

Henrieta sa venuje modernému scénickému tancu už neuveriteľných 28 rokov, v jej súbore sa vystriedalo niekoľko stovák tanečníkov, zožali množstvo úspechov, v zbierke majú veľa ocenení. V tanečnom divadle Bodies momentálne tancuje 85 tanečníkov v piatich vekových kategóriách.

„Svojim zverencom sa venujem denne od 15. do 20. hodiny, teda popoludní. Keď boli deti malinké, bolo to náročné, ale vďaka môjmu chápavému manželovi, ktorý preberal poobede štafetu starostlivosti o rodinu, sme to zvládli a zvládame to,“ podčiarkuje. 

Henrieta priznáva, že práca tanečného pedagóga a choreografa v jednom je náročná, ale zároveň krásna. Venovať sa deťom a mládeži v tomto bláznivom svete plnom elektronických hier, mobilov a internetu je podľa nej viac ako potrebné. „Ani neviem odkedy, ale od istého času cítim, že toto je moje miesto, že Boh si ma na túto prácu vyvolil a ja sa iba v modlitbách spolieham, že bude so mnou tancovať aj naďalej,“ hovorí.                

Lásku k Bohu vyjadruje Henrieta aj prostredníctvom svojho tanečného divadla: „Tancujeme s láskou pre Lásku je naše motto, ktoré sa od júna tohto roka stalo súčasťou názvu nášho tanečného divadla Bodies. A tak to aj vnímam a túžim po tom, aby sme tancom oslavovali Boha. Myslím, že aj to je hlavný dôvod našej spolupráce s divadelným zoskupením Ad1, s ktorým tvoríme muzikály s kresťanskou tematikou - Farár z (M)arsu, Volajte ma Meggi, Príbeh z Tammiru či najnovší muzikál Legenda o zakliatom meste.“

Vianoce u Háberovcov sú veselé
Je čas vianočných sviatkov, a tak sme chceli vedieť aj to, ako ich trávi sedemčlenná rodinka Háberovcov:

„Počas spoločných rokov manželstva sme si vytvorili takú našu ,Haberovie‘ tradíciu. Manžel sa od rána zvŕta v kuchyni, keďže varenie je jeho vášeň, a pripravuje tú najlepšiu večeru – klasika – kapustnica s hubami, zemiakový šalát, ryba, opekance s makom. Ja ešte dopekám koláčiky, deti zdobia medovníčky, vianočnými dekoráciami skrášľujeme náš domov, počúvame a spievame chvály a koledy. Deťom neskôr zapneme nejakú peknú rozprávku. O 16. hodine ideme spolu pešo na sv. omšu, cestou domov si spievame koledy. O 18. hodine sadáme k slávnostne prestretému stolu, napokon sme dlho pri vianočnom stromčeku a postupne si rozbaľujeme darčeky. Vždy po jednom, aby sa každý mohol podeliť o radosť z darčeka. Neskôr sa vychystáme a ideme na naše tradičné vianočné stretnutie k rodičom, kde sa zídeme všetci súrodenci s rodinami. A o polnoci utekáme do kostola privítať s láskou, s úctou a s vďakou malého Ježiša.“