Diaľnica s neobmedzenou rýchlosťou

Zaznamenaných eucharistických zázrakov sú desiatky, len sám Carlo ich zozbieral vyše sto.

Môžeme hovoriť o „veľkých“ zázrakoch, keď sa konsekrovaná hostia mení na skutočné telo a skutočnú krv (Lanciano, Bolsena) alebo keď je monštrancia s Oltárnou sviatosťou zázračne zachránená z ohňa a levituje (Faverney), alebo keď sa ukradnuté hostie objavia po dlhšom čase v neporušenom a stále čerstvom stave (Sienna, Patierno).

Skutočný počet eucharistických zázrakov však zrejme nezistíme, najmä ak medzi ne zaradíme aj „malé“ zázraky. Tie, ktoré neboli určené pre zástupy veriacich, ale len na osobné povzbudenie a posilnenie jednotlivca.

Prečítajte si s nami o veľkých eucharistických zázrakoch, ktoré sa udiali v nie takej dávnej minulosti. Ale aj o tých „malých“, ktoré sa udiali niektorým, a možno aj mnohým, z vás.

BETÁNIA, VENEZUELA

Ôsmeho decembra 1991 na vigíliu slávnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Kostole Panny Márie vo venezuelskej Betánii slávil otec Otty Ossa svätú omšu pre pútnikov. Keď veľkú hostiu polámal, z jednej časti začala vytekať krv.

Sám o zázraku hovorí: „Hostiu som polámal na štyri časti. Keď som sa pozrel na paténu, nemohol som uveriť vlastným očiam. Na hostii sa utvorila červená škvrna a začala z nej tiecť krv ako z rany. Po skončení svätej omše som krvácajúcu hostiu odložil do svätostánku. Nasledujúci deň som sa o šiestej hodine ráno na ňu išiel pozrieť. Krv stále vytekala. Tri dni bola v tekutom stave, potom sa začala zrážať.“

Krvácajúcu hostiu podrobili celej sérii vedeckých skúmaní. Ukázali, že krv z hostie je ľudská krv zriedkavej AB skupiny. Má ju len päť percent ľudí a nachádza sa aj na Turínskom plátne.

BUENOS AIRES, ARGENTÍNA

Kňaz Alejandro Pezet slúžil 15. augusta 1996 o 19. hodine svätú omšu v Kostole Najsvätejšej Panny Márie. Ku koncu k nemu prišla žena a povedala, že v zadnej časti kostola leží na zemi hostia. Otec Alejandro vzal zneuctenú hostiu, vložil ju do nádobky s vodou a uložil do svätostánku.

O pár dní s údivom zistil, že hostia sa premenila na krvavú substanciu. Informoval o tom kardinála Jorgeho Bergoglia, súčasného pápeža Františka, ktorý nariadil urobiť fotografie. Keďže hostia nepodliehala rozkladu, v roku 1999 rozhodol Bergoglio o jej vedeckom preskúmaní.

Doktor Castañón odobral 5. októbra 1999 vzorky, ktoré preskúmali najprv v Buenos Aires a neskôr v New Yorku. Tamojší známy kardiológ a súdny patológ Frederic Zugibe skúmal vzorku v roku 2005.

Jeho záver znel: „Skúmaný materiál je fragment tkaniva ľavej komory srdcového svalu v blízkosti chlopne. Tkanivo vykazuje zápal, čo potvrdzuje zvýšený počet bielych krviniek, takže v momente odobrania vzorky bolo srdce živé, lebo biele krvinky mimo živého organizmu umierajú. Biele krvinky prenikli aj do svalového tkaniva, čo nasvedčuje tomu, že srdce utrpelo ťažký otras, akoby na hrudník majiteľa dopadali tvrdé rany.“

Výskum sledovali dvaja Austrálčania, novinár Mike Willesee a právnik Ron Tesoriero, ktorí na rozdiel od doktora Zugibeho poznali pôvod vzorky.

Keď novinár informoval doktora, že vzorka je z premenenej hostie, udivený Zugibe povedal: „Ako a prečo mohla konsekrovaná hostia zmeniť svoj charakter a stať sa živým ľudským telom a krvou, ostáva pre vedu neriešiteľným tajomstvom, ktoré úplne presahuje jej kompetencie.“

Zázrak s premenenou hostiou sa udial aj v Kostole Panny Márie v Betánii vo Venezuele 8. decembra 1991. Snímka: profimedia.sk

CHIRATTAKONAM, INDIA

Eucharistickému zázraku 21. storočia predchádzali modlitby novény k sv. Júdovi Tadeášovi pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou, ktorú v indickom Chirattakoname začali 28. apríla 2001. Už v prvý deň modlitieb si otec Johnson Karoor všimol, že na hostii sa objavili tri škvrny.

O úkaze, ktorý vyvrcholil na prvú májovú sobotu, zanechal toto svedectvo: „V sobotu ráno 5. mája 2001 som otvoril svätostánok, aby som sa presvedčil, čo sa stalo s Eucharistiou v monštrancii. Ihneď som v nej zbadal postavu s ľudskou tvárou. Bol som veľmi dojatý a poprosil som veriacich, aby si pokľakli a začali sa modliť, pretože som si myslel, že tvár vidím iba ja.“

Ale miništrant vedľa neho takisto videl postavu muža. „Začali sme adoráciu a postava bola čoraz zreteľnejšia. Nemal som odvahu niečo povedať a začal som plakať... V homílii som povedal len zopár slov... Keďže som musel ísť slúžiť svätú omšu do blízkej farnosti v Kokodu, zavolal som rýchlo fotografa, aby Eucharistiu s ľudskou tvárou vyfotografoval. O dve hodiny boli fotky vyvolané a na každej ďalšej bola tvár zreteľnejšia a zreteľnejšia.“

SOKÓŁKA, POĽSKO

Medzi najnovšie eucharistické zázraky, ktoré Cirkev ešte stále skúma, patrí aj ten, ktorý sa udial v poľskej Sokółke 12. decembra 2008. Vo farskom Kostole sv. Antona vypadla farárovi, ktorý podával sväté prijímanie, z misky hostia. Úctivo ju zodvihol a vložil do nádobky s vodou.

Po niekoľkých dňoch spozoroval, že hostia sa nerozpustila, ale objavili sa na nej červené škvrny. Neskoršie vyšetrovanie potvrdilo, že časť hostie sa premenila na organické tkanivo srdcového svalu človeka v kŕčovom stave okamihu smrti. Na farskom úrade v Sokółke odvtedy dokumentujú zázračné uzdravenia.

Jedno z nich je z decembra 2011, keď dievčatá z miestnej školy poprosili kňaza o slúženie svätej omše za uzdravenie kamarátky Justyny Popowczakovej z rakoviny.

Presne v deň a hodinu, keď kňaz slávil svätú omšu na tento úmysel, prebiehali vyšetrenia dievčaťa, ktoré preukázali, že nádor na jej obličke zmizol. Odborné svedectvo lekárov kňazi v sokółskej svätyni uchovávajú spolu s ďalšími.

FRANTIŠKIN MALÝ ZÁZRAK

„Bolo to ešte za totality, mala som 21 rokov, študovala som na vysokej škole v Bratislave a práve som čerstvo uverila v Boha. Išlo o čisto racionálnu vieru, no cítila som, že ak Boh existuje, musí sa dať človeku spoznať aj inak než len rozumom.“

Po pár rokoch skúmania rôznych náboženstiev dospela k záveru, že nositeľom najhlbšej pravdy je kresťanské učenie. „Vyše roka som nečítala inú knihu než Nový zákon. Do pamäti sa mi vpisovali pasáže, ktorým som úplne nerozumela, ale vedela som, že obsahujú tajomstvá, ktoré raz pochopím.“

Potom začala navštevovať rôzne cirkvi. „Chodila som dokonca aj k Jehovovým svedkom. Chcela som nájsť tú cirkev, ktorá zachováva celé učenie tak, ako sa mi pri čítaní Nového zákona vpísalo do srdca.“ Napokon našla spoločenstvo, o ktorom si myslela, že je to pravé.

„Zostala som však zmätená. Lámanie chleba a pitie vína považovali za symbol. Lenže ja som uverila Ježišovi na slovo, verila som, že má ísť naozaj o jeho telo a krv.“

Františka nevedela, čomu má veriť, nemohla spávať a prosila Ježiša, aby jej pomohol. Raz, keď po ďalšej prebdenej noci nadránom zadriemala, zobudil ju mohutný hlas: Vstaň a čítaj! Na nočnom stolíku bola otvorená Biblia. Začala teda čítať Jn 6, 47 – 65.

„Hneď som si spomenula, prečo som uverila, že ide o skutočné telo a krv Ježiša. Lebo takto doslova to pochopili aj Židia, ktorí sa medzi sebou hádali, ako by im mohol dať jesť svoje telo. A tak to pochopili aj mnohí učeníci, lebo Ježišove slová označili za tvrdú reč, nemohli ju počúvať a odišli od neho. Zaplavila ma obrovská radosť a musela som vybehnúť na ulicu.“

Bolo skoré ráno, a ako bežala ešte prázdnou ulicou, zrazu bola pred otvorenými dverami Blumentálu. „Vybehla som po schodíkoch a ocitla sa na červenom koberci, ktorý viedol až k oltáru. Pred ním stál kňaz a v ruke držal hostiu. Dodnes nechápem, prečo tam tak stál, keď ostatní veriaci už prijali. Akoby na mňa čakal. A videla som neuveriteľnú vec – z hostie všetkými smermi vyžarovalo nádherné krištáľové svetlo. Nedokázala som sa zastaviť, pobehla som a hostiu prijala. Na toto moje prvé sväté prijímanie nikdy nezabudnem.“

SIMONIN MALÝ ZÁZRAK

„Neviem, čo je malý a veľký zázrak. Pre mňa je najväčší ten môj, lebo ma ním obdaril Pán a čerpám z neho veľkú silu vo svojej slabosti.“

Simona je v strednom veku a od detstva sú jej slabosťou sladkosti. „Siahala som po nich v rýchlosti namiesto jedla, v nervozite, v smútku alebo len tak. Takže napokon, keď som si dlhšie nedala nič sladké, prudko mi klesol cukor v krvi a prišlo mi naozaj zle.“

Bol to bludný kruh, ku ktorému sa pridala nadváha a s ňou spojené ťažkosti. Počas tohtoročného 40-dňového pôstu sa však rozhodla s problémom popasovať. Pokúšala sa o to každý deň, ale vždy zlyhala. Pôst sa už chýlil ku koncu a ona zostala naozaj smutná.

„Ráno na Zelený štvrtok som sa rozplakala. Nedokázala som byť ani jediný deň bez niečoho sladkého, aj keď to bola len lyžička medu. Bol deň ustanovenia Eucharistie a ja som vedela, že ak chcem večer prijímať s ľahkým srdcom, proste musím vydržať.“

Nakoniec to zvládla. Dávala pozor, aby si nevzala nič sladké automaticky a nevoľnosť prekonávala jedením ovocia. „Keď som večer išla do kostola, cítila som sa zvláštne. Akoby som mala krídla, akoby som sa nadnášala. Nebola to len radosť z úspechu. Keď som potom prijala Eucharistiu, zdalo sa mi, že je niečo inak, ale cez vlny nekonečnej radosti a šťastia som si nedokázala uvedomiť, čo to je. No potom ma to osvietilo ako blesk. Hostia bola – sladká!“

Simona dlho kľačala, lebo hostia zostávala celá. Keď potom vyšla z kostola, zbadala sestru a bežala sa jej opýtať, či jej hostia nepripadala v niečom iná. Ale nie. Sladká bola len tá jej.