Dobrovoľníctvom sa naučila ešte viac dôverovať Bohu
Po apoštolskej ceste pápeža Františka sa Apoštolská nunciatúra na Slovensku rozhodla oceniť tých, ktorí pomáhali s organizáciou návštevy. Ocenená bola aj Monika Hricáková. Snímka: Peter Zimen
O vás je známe, že sa dlhodobo venujete dobrovoľníckej službe. Čo vás k tomu vedie?
Som taký chronický dobrovoľník, odmalička ma rodina viedla k dobrovoľníctvu. Samotné slovo dobrovoľník hovorí, že je to človek, ktorý si volí dobro, čo je pre kresťana prirodzené. Ja to beriem ako svoj životný štýl.
Jednak to mám ako profesionálne naplnenie, keďže vediem Dom Quo vadis a dobrovoľníkov, a tiež ma baví organizovať a pracovať s ľuďmi. Snažím sa z nich vytiahnuť to, čo je v nich dobré, a niekedy ich posúvať na hranice, pokiaľ až vládzu, pokiaľ môžu zájsť.
Nielen ja, ale aj mnohí iní totiž zastávajú teóriu, že keď je človek na hranici svojich síl a svojho komfortu, spoznáva sa iným spôsobom, ako keď je vo svojom komforte, na ktorý je zvyknutý. Každému odporúčam, nech to vyskúša. Nech ide na svoju hranicu, prípadne kúsok za ňu, a uvidí, čo tam nájde.
Ako s odstupom času hodnotíte službu dobrovoľníkov, ktorí pomáhali s organizáciou v Šaštíne? Mali ste nejakú odozvu?
Mala som okolo seba skvelý koordinačný tím. To bolo Božie požehnanie. Oslovilo ma tiež spoločenstvo ľudí a dobrovoľnícka rodina, ktorá v Šaštíne vznikla. Jednotliví dobrovoľníci nám posielali krásne svedectvá o tom, čo tam zažili. Mladí písali napríklad o tom, ako tam nachádzali zmysel.
Tiež sa tešili, že dajú niečo zo seba Bohu a Katolíckej cirkvi. Takisto starší sa ozývali. Jeden manželský pár nám poslal fotografiu, na ktorej sa odfotili vo vestách zozadu, kde bol nápis dobrovoľník, aby aj ich deti vedeli, čo si ich rodičia zvolili.
Čo vás osobne obohatilo na dobrovoľníckej službe, ktorú ste vykonávali počas pápežovej návštevy v Šaštíne?
Profesionálne ma to obohatilo tým spôsobom, že som mala príležitosť organizovať takú veľkú masu ľudí. V Šaštíne sme totiž mali 1 500 dobrovoľníkov. Bolo potrebné vystavať si celú organizáciu a spolupracovať s ostatnými zapojenými súčasťami, ako polícia, bezpečnostné či zdravotnícke zložky.
Vnútorné obohatenie zasa vnímam v posune mojej hranice mimo zóny komfortu. Myslím, že touto skúsenosťou som sa znova spoznala trocha lepšie a naučila sa ešte viac dôverovať Bohu.
Ako vnímate, že Bratislavská arcidiecéza sa rozhodla dobrovoľníkom poďakovať tým, že za nich počas Svätomartinského trojdnia obetuje sväté omše?
Keď je za vás obetovaná svätá omša, je to úžasné požehnanie. Človek môže v živote veľa získať a stratiť, ale najdôležitejšie je to, či je alebo nie je s Bohom. Božie požehnanie je to, čo najviac potrebujeme.