Domček pozitívne vplýva na rodiny

„Ježiš, Mária, Jozef!“ Práve vzývanie Svätej rodiny boli posledné slová Anny Kolesárovej, mučeníčky čistoty. Čistota i rodina sa stali atribútmi, ktoré sa najviac spájajú s Vysokou nad Uhom. Do Domčeka prichádzajú mladí ľudia z celého Slovenska, ktorí si našli alebo hľadajú cestu k Ankinmu odkazu.

Práve tam mnohí pochopia, že čistota a rodina spolu súvisia. Len ľudia, ktorí sa snažia praktizovať čistotu, môžu vytvoriť zdravé vzťahy a zdravé rodiny. Také dnešný svet potrebuje ako soľ. Prinášame vám pár príbehov rodín, ktoré rôznym spôsobom ovplyvnila (či pomohla vytvoriť) Anna Kolesárová.

Prvýkrát ju videl v pivnici

Zuzanu Mikolajovú Ankin príbeh oslovil ešte ako dospievajúcu. „Pán Boh ma pripravoval pre môjho budúceho manžela, ktorý však bol do mojich dvadsiatich šiestich rokov len v mojich túžbach a modlitbách. Veľakrát som zaňho, ale aj za rozpoznanie povolania, prosila pri Ankinom hrobe, myslela som naňho aj pri modlitbe troch Zdravasov,“ uvádza nás do svojho príbehu Zuzana.

Keď mala Zuzana pocit, že veci v jej živote sa nehýbu, rozhodla sa stráviť v Domčeku rok ako dobrovoľníčka. Učila sa tam žiť duchovné materstvo a prijímať iných aj seba. Keďže slúžila v kuchyni, často to bola práve ona, kto vítal pútnikov. Svojho budúceho manžela stretla v absolútne neromantickej situácii – vychádzala práve z pivnice Domčeka, kde bola preberať zeleninu.

Peter zas bol celý premoknutý, keďže ho cestou do Domčeka zastihol lejak.

„Keď som bol prvýkrát pozvaný na Púť zrelosti do Vysokej nad Uhom, nič som o tomto mieste nevedel a skoro nikoho som nepoznal. Vybral som sa sem dobrodružne, v polovici novembra, sám na bicykli som prešiel sto kilometrov. Počas púte ma zaujali prednášky o čistote. Nad niečím podobným som uvažoval dlhý čas po rozchode s dievčaťom. Silne na mňa zapôsobili svedectvá, prednášky a príbeh Anky Kolesárovej,“ približuje Peter, ktorý sem začal chodiť pravidelne a tiež sa stal dobrovoľníkom aj timákom.

Kým medzi Petrom a Zuzanou preskočili povestné iskry, trvalo to ešte rok. V tom čase však už Zuzana odišla na západ, kde si našla prácu. S Petrom sa ďalej spoznávali na diaľku, neskôr si našiel prácu v tom istom meste, a tak sa mohli stretávať každý deň.

Postupne ich čistý vzťah prerástol do manželstva, ktoré je dnes požehnané dvomi synmi. Tretie dieťa príde na svet v decembri. „V súčasnosti žijeme každodennú realitu rodinného a manželského života. Je náročná a krásna. Ako život v Domčeku... Ako Ankin život...“ svedčia manželia.    

Spoznal tu Annu aj Vieru  

„Môj príbeh s Annou Kolesárovou začal, keď som ani nevedel, že Anna existuje. Bolo to zhruba v roku 2002. Vtedy išla do Vysokej k Anne prvýkrát moja v súčasnosti manželka – Vierka,“ uvádza do svojho príbehu Lukáš Uriga.

Viera už vtedy mala túžbu, aby jej budúci manžel mal pozitívny vzťah k Vysokej a Ankinmu posolstvu. Dvojica sa zoznámila na kresťanskej internetovej zoznamke a po dvoch mesiacoch spoločných rozhovorov a spoznávania sa prijal Lukáš pozvanie do Domčeka. Tam prvýkrát počul o Anne, začal spoznávať ľudí, ktorí ho zaujali, zažil prijatie. Toto miesto mu dalo inšpiráciu aj silu, aby s budúcou manželkou budovali čistý vzťah.

„Keby nebolo Anky a mojej manželky, môj život sa mohol uberať úplne iným smerom. Mohol som padnúť hlboko do hriechu nečistoty a postupne otupiť svoju dušu,“ uvedomuje si Lukáš. V súčasnej dobe sú už s Vierou manželmi, rodičmi jedného dieťaťa (druhé je na ceste) a Domček je pre nich miestom, kde majú dvere stále otvorené; kde môžu načerpať vždy novú duchovnú silu.

V duchu Ankinho odkazu by chceli viesť aj svoje potomstvo: „Dúfam, že aj vďaka Anke sa mi podarí vychovať naše deti k čistým vzťahom, inšpirovať ich, aby si uvedomovali, že čistota je úžasný a vzácny poklad. Keď sa raz poškvrní, je ťažké celkom ju očistiť.“

Slobodných ľudí, ktorí túžia po čistom vzťahu, Lukáš povzbudzuje, že svoju polovičku môžu nájsť aj vo Vysokej. „Len treba byť vytrvalý, trpezlivý a mať oči a srdce otvorené. A prosiť Anku, aby aj na jej orodovanie Pán poslal do cesty toho správneho človeka.“

Pri Ankinom hrobe

Zuzana a Peter Lešakovci sa o Anne Kolesárovej prvýkrát dozvedeli na Púti zrelosti pred desiatimi rokmi. Vtedy tvorili pár len niekoľko mesiacov. Peter nepochádzal z praktizujúcej veriacej rodiny.

„Hoci Boha osobne spoznal, nepotreboval Cirkev, kostol, ani kňazov. Vo Vysokej zažil prvýkrát svätú omšu, modlitby, ruženec, adoráciu, chvály, spoločenstvo. Všetko sa ho veľmi dotýkalo a s radosťou to prijímal ako puzzle, ktoré k sebe patrí a zapadá do seba,“ približuje Zuzana.

Keď sa boli vo dvojici prejsť ku Ankinmu hrobu, Zuzana Annu prosila, aby jej pomohla Petrovi vysvetliť hodnotu čistej lásky. Mladej žene na tom záležalo o to viac, že mala za sebou vzťahy, v ktorých sa o čistotu snažila, no nechápala, kde sú jej hranice, a stále ich posúvala. Až vo Vysokej pochopila, čo je čistý vzťah a že ho treba chrániť. Napríklad aj cudným oblečením. Vo sviatosti zmierenia zanechala svoju minulosť a prijala uzdravenie. Chcela si chrániť novonadobudnutú čistotu, nevedela však, ako to vysvetliť svojmu priateľovi.

Preto ju potešilo, že sám Peter v posledný deň púte inicioval rozhovor na túto tému. „Spolu sme sa v ten večer rozhodli, že ideme do toho, ideme objavovať a budovať náš čistý vzťah, bojovať oň. Moja modlitba bola vyslyšaná, Anka pomohla Petrovi všetko pochopiť a prijať. Vďaka čistému vzťahu sme sa mohli veľa rozprávať, spoznávať a naše čisté srdcia sa spojili v manželstve pred ôsmimi rokmi. Peter stále viac spoznával Ježiša a po roku od púte ho prijal aj v Eucharistii,“ svedčí dnes Zuzana, medzičasom matka troch dcér.

Spoločne s mužom sa už teraz modlia za dar čistoty pre ne. Rozšírené svedectvo mladých manželov vyšlo aj knižne v publikácii otca Pavla Hudáka Dotyk radosti.

Spoznali sa tu aj zasnúbili

Ivana a Pavol Martinkovičovci sa o pútiach v Domčeku dozvedeli každý v inom čase a iným spôsobom. Pavol od brata, ktorý tam bol na prvom Festivale radosti. Ivana, dovtedy nepraktizujúca svoju vieru, sa o pútiach a Anne dopočula od miništranta v ich farnosti, ktorý tam slúžil ako dobrovoľník.

Obaja Domček a púte pravidelne navštevovali sedem rokov, neskôr už nepravidelnejšie kvôli iným povinnostiam.

„Prvé púte, na ktorých sme boli ako účastníci, nás vždy duchovne obohatili a priniesli nám radosť, pokoj a po návrate domov sme z nich čerpali ešte niekoľko týždňov. To, čo sme prijali, sme túžili nejakým spôsobom vrátiť, a tak sme sa rozhodli pre službu dobrovoľníkov. Počas šiestich rokov služby sme vystriedali niekoľko tímov, čo nás vyformovalo ako jednotlivcov. Pomohlo nám to i pri budovaní nášho vzťahu a v príprave na manželstvo, pretože sme sa navzájom videli v rôznych situáciách a pri riešení problémov,“ uvádza Pavol.

Vo Vysokej sa aj zoznámili – konkrétne počas Púte rodín v roku 2011. Počas celého vzťahu túžili slúžiť, svoj vzťah odovzdali pri Ankinom hrobe a aj v modlitbe troch Zdravasov v čase mimo pútí. Všetko vyvrcholilo zásnubami počas valentínskej púte v roku 2016.

„Anka nám bola celú dobu silnou inšpiráciou k čistote vo vzťahu a sme presvedčení, že aj vďaka jej pomoci a príhovoru sme mali milosť vstúpiť do manželstva čistí. Týmto to však nekončí a stále sa k nej prihovárame, aby nám pomáhala žiť sviatostné manželstvo. Už teraz sa modlíme za čisté srdce nášho malého synčeka Dávidka. Vysoká a Anka nám dali aj možnosť žiť v spoločenstve ľudí, ktorí vyznávajú podobné hodnoty, vďaka čomu pre nás bolo ľahšie žiť podľa evanjelia,“ uzatvára Pavol.

Doma majú Domčekovo

Beáta a Ján Horniakovci radi objímajú. Nielen svojich osem detí (deviate je v nebi), ale každého, kto to potrebuje. Radosť a láska v ich očiach sú úprimné – a nákazlivé.

Mnohí mladí chodia do Domčeka radi aj kvôli nim; sú pre nich vzorom rodiny, akú by si chceli založiť, aj náhradou za milujúcu rodinu, ktorú nemali. Beáta a Ján vypočujú, poradia, pomôžu. Radi, ochotne, úprimne. A nielen vo Vysokej.

„Keď si pozriem telefón, väčšinu kontaktov mám z Domčeka. Je ich veľmi veľa a ozývajú sa pravidelne. Niektorí za nami chodia aj do Bratislavy. Najmä tí, ktorí idú do zahraničia a potrebujú niekde prespať, alebo tí, čo tu študujú. Náš dom sme preto premenovali na Domčekovo,“ smeje sa Ján.

Do Domčeka sa so ženou dostali cez najstaršiu dcéru Dominiku. V čase, keď tam robila dva mesiace dobrovoľníčku, ju prišli pozrieť. Od toho času prešli tri roky a Horniakovci sú dnes vo Vysokej ako doma. „Niektoré naše deti robia animátorov, ďalšie sú animované,“ približuje Ján, ktorý sa medzičasom skamarátil aj s rektorom Domčeka Pavlom Hudákom. Spolu dokonca absolvovali pešiu púť do Santiaga de Compostela.

Práve vďaka otcovi Hudákovi mohli Horniakovci naplniť odkaz pápeža Františka „rodiny, buďte s kňazmi, kňazi, buďte s rodinami,“ ktorý manželov veľmi oslovil. Nevedeli však, ako ho dať do praxe. Až skúsenosť s Vysokou im ukázala smer – pomáhajú pri púťach, podelia sa o svedectvo, spravia prednášku, no najmä sa venujú mladým, ktorí do Domčeka prichádzajú. Každému chcú poskytnúť pocit prijatia a objatie, ktoré je podľa Jána najlepším liekom.

„Vysoká nám dala deti. Nedá sa povedať koľko presne, lebo keď je ich 200 - 250 na jednej púti, všetky sú naše,“ usmieva sa Ján.