Duchovná koncentrácia kráča s vytrvalosťou

Ako zvládnuť spirituálnu koncentráciu, aby nám aktivity duchovného života prinášali primeraný úžitok, sme sa spýtali kňaza a psychológa Leopolda Slaninku, SJ, (53), ktorý aktuálne pastoračne pôsobí v Chomutove v Česku.

Niekedy máme problém sústrediť sa pri svätej omši či modlitbe. Napriek úsiliu nedokážeme kontrolovať myšlienky a často strácame kontakt s duchovnou podstatou prežívanej chvíle. Ako sa s tým vyrovnať a čo v tom prípade robiť?

Pokiaľ ide o nesústredenosť pri modlitbe, stretáva sa s ňou každý z nás. Samozrejme, dá sa s ňou pracovať, a to predovšetkým tým, že si budeme v živote vytvárať každodenný priestor na modlitbu, na ticho, v ktorom dokážeme zachytiť Boží hlas, ktorý sa nám v hĺbke nášho srdca ustavične prihovára.

Na druhej strane nesústredenosť nie je až taký negatívny jav, za aký ju často považujeme. Niekedy sa totiž túžime stretnúť s Bohom v akomsi sterilnom pokoji, kdesi mimo nás, čo by sme mohli nazvať istou pietistickou zbožnosťou.

Starí mnísi, naopak, hovorievali, „spoznaj sám seba“. Spoznaj to, čo žije v tvojom srdci.

My pred sebou často utekáme, lebo načúvať vlastnému srdcu môže byť niekedy veľmi bolestné – ohlásia sa negatívne emócie, spomenieme si na rôzne zranenia, pocítime hnev alebo znechutenie, bezútešnosť. No sám Boh nás vedie k sebe samým, on sa totiž chce stretnúť s nami v našom reálnom živote, nie mimo neho.

Je prirodzené, že v okamihu ticha, keď sa postavíme pred Božiu tvár, uvedie do nášho vedomia všetko to, čo v živote nemáme vyriešené, čím sa práve zaoberáme, čo nás vyrušuje, čo potrebuje uzdravenie, Boží dotyk. Práve prostredníctvom týchto myšlienok sa nám Pán prihovára a vedie nás bližšie k sebe.

Svätá omša sa môže teda stať jedinečným priestorom, keď Boh môže skutočne vstúpiť do môjho života a dotknúť sa svojím liečivým balzamom všetkého vo mne, čo taký dotyk potrebuje.

Je preto dobré na začiatku bohoslužby vo chvíľke ticha si uvedomiť, čo ma vyrušuje, unavuje, utláča, po čom túžim, čoho sa bojím. A následne to položiť na oltár, do rúk Boha, ktorý všetko, čo sa v nás vyplaví, uzdraví, zahojí, premení, vyrieši.

Možno nie vždy tak, ako si predstavujeme my, ale určite spôsobom, ktorý nám umožní byť zrelšími ľuďmi, otvorenejšími pre Boha a ľudí. Sústredenosť príde sama a my budeme pripravení počuť Pánov hlas: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ (Lk 5, 4).

Vieme, že ľudská pozornosť je nestála. Aký je primeraný stav sústredenia sa počas bohoslužby?

Je dobré venovať pozornosť príprave na svätú omšu, najmä počas nedele. Keď dobehnem na poslednú chvíľu, nedokážem sa hneď „preladiť“ a potom je to vlastne zápas medzi svetom, za ktorým som nestačil zavrieť dvere, a realitou, v ktorej sa ocitám teraz.

Východisko je jednoduché – prísť chvíľu pred začiatkom, stíšiť sa a uvedomiť si, že prichádzam pred Božiu tvár. Uvedomiť si, za čo chcem poďakovať, o čo prosiť, čo odovzdať. Nechať doznieť svet s jeho problémami a pripraviť svoje vnútro na prijatie Božích milostí.

Podobne aj po skončení bohoslužby, pokiaľ je to možné, je dobré zostať zopár minút v tichosti, aby sme si uvedomili, čo sme prijali, čím nás Boh oslovil a k čomu nás pozýva. Samozrejme, závisí to aj od životného stavu a etapy, v ktorej sa práve nachádzame.

V inej situácii sa, pochopiteľne, nachádzajú rodičia, ktorí na bohoslužbu prichádzajú s malými deťmi a musia im venovať pozornosť. Prirodzená nemožnosť plne sa sústrediť je formou ich obety, ktorú prinášajú.

V inej situácii sú napríklad seniori, slobodní či zasvätené osoby, každý vek a povolanie má svoje výzvy. V každom stave je však nevyhnutnou potrebou nájsť si priestor pre Boha, hoci by to malo byť iba pár minút denne, aby náš vzťah s Bohom mohol žiť a rásť.

Napríklad pri posvätnom ruženci ide o monotónne opakovanie modlitbovej formuly. Čo by z vášho pohľadu konkrétne mohlo pomôcť veriacemu, aby zvládol koncentráciu pozornosti pri tejto modlitbe?

V modlitbe prichádza k vnútornej premene, ktorá však väčšinou nie je hneď viditeľná. Boh často pôsobí v našom srdci a živote v skrytosti. Niekedy hodnotíme kvalitu vlastnej modlitby podľa toho, či sme dostatočne sústredení, či prežijeme hlboký pokoj alebo – naopak - emotívne vzrušenie.

Tieto veci isto patria do nášho vzťahu k Bohu, sú skutočne dobré a vďaka Bohu, ak sa dostavia. Určite však nie sú určujúcim kritériom nášho vzťahu k nemu – dôležitá je vernosť. Byť verný Bohu môže napríklad znamenať, že každý deň sa rozhodnem venovať 15 až 20 minút meditatívnej modlitbe nad Svätým písmom a je jedno, čo pri tom prežijem.

Možno moja modlitba bude suchopárna, možno mi nenapadne nič inšpirujúce, možno mi uletia myšlienky – to nie je dôležité – podstatné je rozhodnutie vytrvať. A Boh bude pôsobiť, možno nie hneď viditeľne, ale bude. Poznáme príklad sv. Moniky, ktorá sa vytrvalo a trpezlivo modlila za obrátenie svojho syna - sv. Augustína, a to dlhých 32 rokov.

Popri základných pilieroch duchovného života - svätej omši, Eucharistii, Svätom písme a osobnej modlitbe - je dobré nájsť spiritualitu, ktorá nás osobne zasahuje a inšpiruje v raste viery. V tomto je tradícia Cirkvi mimoriadne bohatá a inšpiratívna.

A čo sa týka modlitby posvätného ruženca, je to meditatívna modlitba, kde sme cez kontempláciu a sprítomňovanie udalostí Ježišovho života pozvaní prenikať do ich hĺbky, ukryť sa akoby pod plášť Panny Márie. Ako príklad nám môže slúžiť sv. Matka Tereza, ktorá sa ustavične modlila ruženec, a to aj popri bežných prácach.

Nemali by sme sa dať odradiť tým, že často strácame pozornosť; ale skôr než sa začneme modliť, je dôležité zaujať postoj pokory; uvedomiť si, že modlitba je dar, osobné pozvanie od Boha. Nie je výsledkom našej snahy, dobroty či svätosti, ale Božou iniciatívou, na ktorú sme pozvaní odpovedať.

Boh je ten, kto nás ako prvý pozýva k modlitbe, kto má na nás čas. My na toto pozvanie odpovedáme a prijímame ho ako prameň a zdroj rastu duchovného života. Pozýva nás k dynamickému a dobrodružnému vzťahu s ním, túži vstúpiť do našich životov a aktívne ich premieňať svojou láskou.

Dáte nám nejaké tipy, možno nejakú „psychohygienu“, ako sa sústrediť na svätej omši, ktoré môžu byť užitočné?

Myslím, že je dôležité denne budovať osobný intímny vzťah s Bohom ako zdrojom skutočného života a šťastia. Šťastia, ktoré je v nás ticho prítomné aj v období životných ťažkostí a trápení a dáva nám istotu, že on nás nikdy neopustí, pretože si nás „vryl do dlaní“, respektíve máme aj všetky vlasy na našej hlave spočítané (porov. Lk 12, 7), a povoláva nás k plnosti života.

Svätý Ignác na dosiahnutie tohto cieľa ponúka skutočne výnimočne efektívny spôsob modlitby, ktorú on sám nazval Exámen (ignaciánske spytovanie svedomia). Ide o skutočnú psychohygienu duše, ktorá nám pomáha každý deň rásť vo viere a láske.

Vedie nás k tomu, aby sme si s vďačnosťou uvedomili, ako sa nám Boh konkrétne prihovára počas dňa, aké sú stopy jeho pôsobenia v našich životoch a k čomu nás pozýva.

Je dobré si tiež uvedomiť, že viera nie je len o rozume, snahe a výkone, ale patria k nej aj naše pocity, dôverné odovzdanie sa a spočinutie v Bohu. Sme pozvaní, aby sa celý náš život postupne stával modlitbou, všetky naše činnosti a vzťahy.

A spôsob - ako na to, to je už umenie života, života s Bohom, v ktorom nám dáva slobodu, ako ho tvorivo nasledovať a poznávať cez sviatostný život, slová Písma, ale aj cez udalosti bežného života a vzťahy s ľuďmi, ktorých nám Pán Boh posiela do cesty.