Emócie apoštolov učia aj nás

Niekedy môžeme mať tendenciu hľadať vo viere psychologickú úľavu. Vtedy sa zameriame na emocionálne prežívanie a túžime po pokoji, naplnení a šťastí – po tom, aby sme sa cítili lepšie. Ak však hľadanie šťastia prevýši hľadanie Boha, nájdeme len prázdno.

NADPRIRODZENÁ DIMENZIA

Emócie boli súčasťou prežívania viery už od samotného počiatku. Svedčí o tom aj konanie apoštolov, ktorí s Ježišom chodili po krajine, počúvali ho a učili sa od neho.

„Zo psychologického hľadiska išlo o heterogénnu skupinu, ktorá sa sformovala okolo silného lídra. Apoštoli v procese tvarovania spoločenstva nevyhnutne prechádzali viacerými fázami, nevynímajúc konflikty a strety rozličných pováh,“ opisuje psychologička Janka Bieščad.

„Vďaka zmŕtvychvstalému Ježišovi však nezablúdili v slepých uličkách, kam ich mohli priviesť ich vášne, predstavy a emócie.“

V obyčajnej skupine by úmrtie zakladateľa mohlo viesť ku kríze a potenciálne aj k rozpadu. „V prípade apoštolov však do strachu, úzkosti a dezilúzie prichádza stretnutie so Zmŕtvychvstalým, ktoré napomohlo nanovo interpretovať význam prežitých udalostí a umožnilo ďalší vývin tejto skupiny. Nie je to možné úplne pochopiť bez reflexie nadprirodzenej dimenzie príbehu.“

PRISPÔSOBENIE A ZASLEPENOSŤ

Príbehy Ježišových najbližších učeníkov ukazujú, ako emocionalita vstupuje do prežívania viery a súčasne mu neberie racionálne základy ani nadprirodzený charakter.