Eucharistia má spájať, nie rozdeľovať

Dnes musíme s bolesťou konštatovať, že communio veriacich neraz nezjednocuje, ale rozdeľuje. Samozrejme, že to vôbec nie je dôsledok prijatia Eucharistie, ale rôzny pohľad na spôsob jej prijímania. Ten, ako sa zdá, pre Cirkev prvých storočí a ani pre samotného Ježiša nebol „témou dňa“.

Pri správach Svätého písma o Eucharistii, najmä o jej ustanovení, význame pre život kresťana, príkaze Ježiša sláviť ju a podobne nenájdeme ani jediné slovko, ktoré by riešilo otázku spôsobu prijímania. Rovnako zo života prvotnej Cirkvi nám nie sú známe žiadne výslovné nariadenia, ktoré by jasne stanovili, akým spôsobom majú kresťania pristupovať k svätému prijímaniu.

Nájdeme len niekoľko zmienok v dielach cirkevných otcov alebo pápežov, ktoré však neriešia tento problém komplexne, a tým sa aj v súčasnosti otvára priestor na rôzne dohady.

Vezmite a jedzte

O historicky prvom svätom prijímaní môžeme hovoriť v kontexte Ježišovej Poslednej večere, avšak spôsob, akým apoštoli prijali eucharistický chlieb z jeho rúk, nie je zaznamenaný v žiadnom evanjeliu. Jediným príkazom Pána Ježiša sú dve slovesá „vezmite“ a „jedzte“.

A dokonca nevieme ani to, aký druh chleba Ježiš pri prvom slávení Eucharistie použil; nikto z evanjelistov nepovažoval za potrebné tieto skutočnosti zaznačiť a pridať do „tradície“, ktorá by bola jednotná pre celú Cirkev. Znamená to, že v kontexte Eucharistie a jej prijímania sú dôležitejšie úplne iné skutočnosti.

Strohé zmienky o prijímaní však môžeme nájsť v niektorých vyjadreniach cirkevných otcov. Známy je text sv. Cyrila Jeruzalemského zo 4. storočia, ktorý v Piatej mystagogickej katechéze píše: „Keď prichádzaš, aby si prijal Eucharistiu, priprav si ľavú ruku ako trón, pretože pravou budeš prijímať svojho Kráľa. Prijmi Kristovo telo na dlaň (ľavej ruky) a odpovedz Amen,  potom prijímaj. Daj pozor, aby nič nespadlo na zem.“

Toto jeho usmernenie prakticky doslova preberá sv. Ján Zlatoústy (Homília XLVII). Zaujímavý je detail: hovorí sa tu o prijímaní pravou rukou, nie jazykom. Existuje množstvo svedectiev o tom, že kresťania si Eucharistiu odnášali do súkromných domov, kde ju sami prijímali, čo platilo aj pre mníchov, pustovníkov, ako o tom svedčí napríklad sv. Bazil Veľký (List 93), ktorý píše, aké je dobré a prospešné ju prijímať každý deň.

Hostie od stredoveku

Prax v jednotlivých cirkvách je však rozdielna. A nielen pri prijímaní Eucharistie, ale aj používanom chlebe – východné cirkvi používajú prevažne kvasený (okrem Arménskej cirkvi), západné nekvasený chlieb, pripravovaný vo forme jednotlivo pečených tenkých oblátok, hostií.

Táto prax sa objavuje približne na prelome tisícročí a úplne sa ňou stráca rozmer Kristovho konania „lámal a dával“ (Mt 26, 26), teda úkon, ktorý pôvodne charakterizoval celé slávenie Eucharistie, svätú omšu, označenú ako „lámanie chleba“ (Sk 2, 42).

Neskôr sa prevažne z praktických dôvodov v Cirkvi na Západe úplne vytratí aj prax prijímania pod obojím spôsobom. Vidíme teda, že stredoveká Cirkev úplne upúšťa od niektorých dôležitých aspektov slávenia, ktoré sú zrejmé v konaní samého Ježiša.

Nadobudla totiž presvedčenie, že v Cirkvi nie je dôležité navždy doslovne opakovať to, čo robil Ježiš, ale zachovať podstatu jeho konania. Navyše, k tejto praxi sa pripája aj iný dôvod, ktorý zdôrazňuje potrebu úcty k Eucharistii, predídenie jej zneucteniu, vonkajším gestom vyjadrenú vnútornú vieru a podobne.

Zdá sa, že takéto uvažovanie sa vydalo správnym smerom, aj keď dôsledkom jeho prehnaného zdôrazňovania bolo to, že kresťania Eucharistiu prakticky prestali prijímať alebo ju prijímali len veľmi zriedkavo.

Vrcholom tohto dôsledku bol cirkevný príkaz (Kánon 21 Štvrtého lateránskeho koncilu, rok 1215), ktorým Cirkev musela nariadiť, aby kresťania prijali Eucharistiu aspoň raz do roka, a to vo Veľkonočnom období (čo je dodnes súčasťou Pätora cirkevných prikázaní).

Spôsob prijímania nie je podstatný

Všetky tieto skutočnosti nás privádzajú k základnému poznaniu: Eucharistiu ustanovil Pán Ježiš ako náš duchovný pokrm, spôsob najdokonalejšieho zjednotenia sa s ním a najviditeľnejší znak jednoty spoločenstva veriacich.

Dal nám ju preto, aby sme mali na nej účasť, ba dokonca jej prijímaním – nielen adorovaním a vonkajším uctievaním – podmienil náš večný život: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). Spôsob jej prijímania (ani použitý druh chleba) nepatrí k podstate Eucharistie.

Ak Cirkev v jednotlivých spoločenstvách a historických epochách spôsob jej prijímania upravovala, robila to len preto, aby zdôraznila jej vzácnosť a úctu, ktorá jej prináleží. Ak však dnes ktokoľvek zdôrazňuje spôsob prijímania viac ako samotné prijímanie, ba dokonca odsudzuje tých, ktorí Eucharistiu prijímajú inak, ako bolo v našej krajine zaužívané, a tým vyvoláva nenávisť a nejednotu, hrubo zneužíva túto sviatosť.

Pretože to, čo má byť znakom spoločenstva jednoty a lásky, používa na vytváranie rozdelenia a opovrhovania. To, kto naozaj úctu a vieru v Eucharistiu má, sa totiž pozná životom viery a lásky, a nie spôsobom jej prijímania.