Farnosť je citlivý živý organizmus

Víta nás slnkom zaliate okresné mesto Myjava v západnej časti Trenčianskeho kraja. Nenápadný kostol zasvätený patrónovi farnosti Štefanovi Uhorskému nevtieravým spôsobom pozýva okoloidúcich na krátke duchovné osvieženie.

Vo dverách fary nás víta dnes už bývalý správca farnosti Lukáš Uváčik (34), pre ktorého sa Myjava stala prvým farárskym pôsobiskom: „Bol som si vedomý, že v našej arcidiecéze práve táto farnosť je špecifickým prostredím.

Kňaz sem musí prísť s mentalitou pokory. Získavať ľudí a skutočne im aj slúžiť. Mimo farského spoločenstva sa stretávam s mnohými aj iného vierovyznania, ale dovolím si povedať, že keď človek koná rozumne, s úctou voči druhému, vie si získať priazeň i rešpekt.“

Obraz diaspóry

Nie je automatické, že sa duchovnému pripisuje určitý status či honor, hoci na miestach, kde je praktizujúcich katolíkov podstatne viac, to tak môže byť. Lukáš Uváčik pokračuje: „Skôr to vnímam v spojitosti s dnešnou dobou. Ľudia reflektujú, že je tu ,nejaký´ katolícky farár, ale to je všetko. Vedia však oceniť ľudskosť.“

V percentuálnom zastúpení je tam približne 11 percent katolíkov, čo predstavuje spolu s okolitými kopanicami asi 1 800 veriacich. Malé stádo ovečiek, ktoré cíti vzťah k farskému chrámu. Okrem početného zastúpenia evanjelikov tam expanduje značne sekulárne prostredie.

„Mohol by som to prirovnať k diaspóre. Evidujem stabilné, etablované katolícke rodiny. Tiež sa sem prisťahovalo veľa ľudí z rôznych kútov Slovenska. Korene však majú inde. Fenoménom farnosti sú takzvané nábožensky miešané manželstvá, čo v určitých momentoch môže spôsobovať akési duchovné oslabenie.

Poznám prípady, keď druhá manželská stránka nemá problém s rozvíjaním náboženského života. Ale tiež také, keď rodič musí doslova v tomto smere ,bojovať´,“ vysvetľuje mladý kňaz. Je to určite iné, ak má dieťa príklad oboch rodičov. 

Monotónnosť pastorácie nehrozí

V podstate sú síce mestským prostredím, ale počtom veriacich sa farnosť rovná väčšej vidieckej.

Lukáš Uváčik sa delí o štvorročné farárske skúsenosti na Myjave: „V zásade sa nedá povedať, že na svätých omšiach nie sú veriaci. Nevzniká dojem, že niet pre koho slúžiť. Kedysi bývala v nedeľu iba jedna bohoslužba a mnohí si spomínajú, akým povzbudením bolo, keď sa všetci stretli.“    

Pri zmienke o pastoračných špecifikách ďalej hovorí: „Pre mňa osobne bola povzbudzujúca jednoduchá duchovná služba a príležitosť naučiť sa vychádzať s ľuďmi. Každý kňaz má svoje dary. Jeden je akčnejší, tvorivejší, iný menej. Práve tu som sa naučil, že veci nefungujú iba vtedy, keď sa urobí niečo bombastické - a už to pôjde len dobre.

Je dôležité si vybudovať s farníkmi korektné vzťahy. A to aj na prvý pohľad obyčajnou každodennou prácou a vysluhovaním sviatostí. Tým sa postupne vytvára duchovná prepojenosť a získava sa vzájomná dôvera. Veľkou hodnotou v kňazskom živote je, keď človek, ktorý predtým žil na okraji farského spoločenstva, sa v duchovnom živote posunie. Taký malý zázrak. To sa nedá nijako kvantifikovať.“

Historické súvislosti a osobnosti

Kostol zasvätený sv. Štefanovi Uhorskému začal stavať v roku 1697 evanjelický farár Daniel Krman. Aj preto ho v evanjelických kruhoch nazývajú Krmanov kostol.

Kňaz Lukáš zdôrazňuje: „Je to citlivá vec. Nehľadajme za tým politiku a skôr pomenujme fakty. Kostol bol pôvodne evanjelický. Jeho odovzdanie do správy a užívania katolíkom bolo súčasťou komplikovaných historických udalostí a rozhodnutia civilnej autority.

Konkrétne za tým stojí cisár Karol VI. a jeho potvrdzujúci rozsudok z roku 1731. Napriek tenziám v minulosti sú v súčasnosti vzťahy na úplne inej úrovni. Ako milý príklad z minulosti pôsobí, že myjavský katolícky farár bol svedkom, keď sa ženil evanjelický." 

Medzi osobnosťami farnosti môžeme spomenúť jazykovedca, lexikografa, prekladateľa a literárneho pracovníka Petra Tvrdého (1850 – 1935), ktorý na sklonku života žil a tvoril na fare u svojho synovca, rímskokatolíckeho kňaza Arpáda Tvrdého. Za svoju vedeckú prácu získal množstvo ocenení v cárskom Rusku.

Veľmi pozitívne vnímanou osobnosťou je Boris Travenec, ktorý bol farárom v Myjave od roku 1970 do roku 1996. Na intelektuálne zdatného kňaza s razantnou povahou viacerí spomínajú, že dokázal duchovne oživiť spustnuté prostredie.

Viac nám už naznačil Jozef Molek (73), ktorý za mnohé roky obetavej služby vo farnosti požíva úctu. Hudobne podkutý farník sa tiež usiluje o fungovanie farského spevokolu. Rodák z Holíča je pamätníkom formovania farského spoločenstva. S ním sa jeho život spojil už v roku 1962, keď prišiel do školy – učilišťa.

„Rodičia ma vždy upozorňovali, aby som chodil do kostola, pretože viera bola na prvom mieste. Keď som prvýkrát prišiel ku kostolu, vtedajší kostolník sa ma záhoráckym dialektom spýtal, odkiaľ som. Keď zistil, že sme rodáci, vyzval ma, aby som mu pomohol zvoniť - a odvtedy som pri myjavskom kostole zostal.

Navyše, pred nástupom na vojnu som v spevokole stretol dievča – moju manželku, a tak nebol dôvod opustiť mesto.“

O špecifických podmienkach pred rokom 1989 poznamenáva: „Bez servítky, počas totality sem určite kňazov nedávali za odmenu. Aj vďaka tomu sa v Myjave vystriedali výborní duchovní pastieri. Pôsobil tu kanonik Ladislav Dorušák či profesor Silvester Šoka.

Počas normalizačných rokov sme tu boli hádam tri rodiny, ktorých deti navštevovali náboženskú výchovu. Dekan Travenec okrem bežných pastoračných aktivít rozvíjal vzťah k mladým a rodinám. Spolu sa modlili, počúvali katechézy, diskutovali.

Deti si získaval záľubou - bábkoherectvom. Bábky interaktívne zapájal do kázní počas bohoslužieb. Aj preto boli veľmi populárne. Ráno, keď otváral kostol, aby sa v ňom pomodlil, často vyzýval deti, aby sa pred školskými povinnosťami prišli pokloniť sviatostnému Ježišovi.“ 
 

Autentická skúsenosť

Akí sú Myjavčania? Lukáš Uváčik - v súčasnosti už farár farnosti Bratislava-Kráľovnej rodiny - prízvukuje: „Musím vydať pozitívne svedectvo. S farníkmi som si skutočne veľmi dobre rozumel.

I keď mnohí rodáci často naznačia, že pôvodní Myjavčania majú tvrdú náturu. Nepovolia. Možno aj v dôsledku spomínaného náboženského a kultúrneho ,mixu´. Akési malé kozmopolitné prostredie.“

Ich nezlomnosť sa v živote farnosti ukázala aj pri koronavírusovej epidémii. Lukáš Uváčik pokračuje: „Na začiatku to bol šok, že nebudú sväté omše. Potom sme spoločne hľadali možnosť, ako budeme naďalej duchovne slúžiť.“

Pri zachovaní všetkých opatrení v nedeľu kňaz rozdával sväté prijímanie. Doobeda ľudia sledovali svätú omšu v televízii a poobede od 14. do 16. hodiny bol otvorený kostol a v jeho interiéri iba pár ľudí.

Veriaci vstupovali individuálne. Podľa pripravenej predlohy sa pomodlil modlitbu pred svätým prijímaním a na ruku prijal Eucharistiu. Zostal v krátkej modlitbe a vyšiel von.

Človek síce strávil len pár minút v Božom chráme, ale ľudia to oceňovali. Prvý týždeň sa vystriedalo asi 20 ľudí. Na konci najprísnejších opatrení približne 60.

Keď už bolo možné, slávili sme bohoslužbu vonku. Pri kostole je krásny park s platanmi. Mali sme jedinečné prostredie, pretože veriaci sa nemuseli ukrývať pred slnkom.

Hoci panovali aj obavy z možných reakcií ľudí žijúcich v blízkych obytných domoch. Občas sa objavili na balkóne či v okne a so zvedavosťou sledovali, čo sa deje v parku pri kostole.

Spoločenstvá priťahujú

Vo farskom spoločenstve existuje ružencové bratstvo, ktoré funguje na pravidelnej báze. Živé sú skupiny matiek, ktoré sa spoločne modlia na fare alebo aj v domácnostiach. Modlitbové stretnutia otcov sú každý utorok po svätej omši.

„Mladých je potrebné zachytiť. U viacerých vnímam duchovnú ospalosť, ktorú treba prekonať. Hoci sa ich kňaz snaží ,naťukávať´, odpoveď býva ťažkopádna. Uvedomujem si, že veľa závisí od rodiny. Ak ich viedla a sprevádzala do chrámu, je to iný level ako u tých, ktorí začínajú chodiť až počas prípravy na birmovku.

Dospievajúci sa napríklad tešia na aktivity projektu Godzone, je to pre nich lákavé. Ožijú, keď pri bohoslužbe sa hrá pieseň z tohto repertoáru. A keď si navyše v tomto náročnom prostredí dajú mikinu s kresťanským logom či evanjeliovým citátom a idú do školy, je to živý evanjelizačný rozmer,“ naznačuje Lukáš Uváčik.

Eva Hrinová (38) učí na škole náboženstvo a venuje sa mnohým aktivitám vo farnosti, príprave prvoprijímajúcich, spevu detí a mladých pri svätých omšiach. Spolu s manželom sa podieľajú na organizácii detského pobytového tábora či farského plesu.

„Niekedy je zložité deťom priblížiť náboženské pravdy, keď im chýba živá viera z rodiny. Navyše spájam nielen viaceré triedy, ale všetky ročníky na prvom a druhom stupni,“ vysvetľuje Eva Hrinová.

Pre koordinátorku farských aktivít je najbližšie asi stretávanie sa s mladými a outdoorové výzvy: „Komunikujem prostredníctvom mobilných aplikácií. Keďže sme farské spoločenstvo rodinného typu, veľa vecí robíme spontánne.

Napríklad pošlem výzvu na výlet na bicykli - a kto chce, príde. Nefungujeme vždy systémom, že sa to vyhlási v kostole. Ovocie vidíme, keď oni sami začínajú byť iniciatívni a navrhujú zopakovať si to.“

Eva Hrinová sa domnieva, že pritiahnuť mladých je možné práve prostredníctvom spoločenstva: „Ten, kto sa chytí, dokáže potiahnuť so sebou ďalšieho. Potrebné je začínať v kostole, duchovným slovom, modlitbou, aby nešlo len o zábavu.

Aj z vlastnej skúsenosti viem, že hoci sa nám zdalo, že to nebude až také zaujímavé, nakoniec sme si uvedomili, že na stretnutiach je podstatnejšia viera.“

A tak Bodka za prázdninami, hry, šarkaniáda, opekačky či iné aktivity môžu splniť svoj účel.

Keď má farnosť kňaza, je to dar

Isté je, že farnosť bez kňaza je vždy duchovne osirelým miestom. Preto by sa veriaci nemali zabúdať modliť za svojho pastiera a nové duchovné povolania.

Keďže práve počas letného obdobia najčastejšie nastávajú personálne zmeny na pastoračných pôsobiskách, naskytla sa nám príležitosť osloviť nového farára Gabriela Kocha (44), s čím prichádza do Myjavy: „Farnosť prijímam ako novú výzvu v svojom živote. Priznám sa, že prichádzam s istou dávkou zvedavosti, no bez nejakých konkrétnych očakávaní, je to otvorené.

Chce to čas, aby som spoznal svojich farníkov a oni spoznali mňa. Rád by som nadviazal na prácu svojich predchodcov. Čo sa týka nastávajúcej hodovej slávnosti, musím sa pousmiať. Odpoveď by zatiaľ znela, že sa pripravujem duchovne. Pred príchodom na Myjavu som si zostavil a pomodlil sa deviatnik k sv. Štefanovi, uhorskému kráľovi.

Snažím sa zblížiť s naším patrónom, pochopiť jeho život a dielo a objaviť to, čo sám pre seba nazývam ťažisko jeho svätosti.

Oslovili ma slová z jeho povzbudenia, ktoré napísal svojmu synovi - svätému Imrichovi: ,Syn môj milovaný, slasť môjho srdca, nádej budúceho pokolenia, prosím a nariaďujem, aby si sa pri všetkom a vo všetkom opieral o nábožnosť.´ K tejto myšlienke sa opakovane vraciam a pomaly sa mi v hlave rodí kázeň na hodovú slávnosť.“