Franco Zeffirelli vniesol do filmového sveta renesanciu

Pätnásteho júna v Ríme vo veku 96 rokov zomrel taliansky režisér Franco Zeffirelli. Legenda svetovej kinematografie režírovala počas svojho života najväčšie filmové hviezdy i absolútne neznámych mladučkých hercov. Kritici obdivovali, s akým nenapodobiteľným štýlom si dokáže podmaniť opernú scénu i strieborné plátno. A najmä divákov na celom svete.
Zuzana Artimová 05.07.2019
Franco Zeffirelli vniesol do filmového sveta renesanciu

Franco Zeffirelli (12. februára 1923 – 15. júna 2019) Snímka: wikimedia commons

„Život, ktorý si Franco Zeffirelli prináša so sebou pred Pána, je životom človeka kultúry - umelca. Cirkev uznáva v kultúrnom a umeleckom prejave jednu zo vznešených podôb povolania človeka k transcendencii, a teda skúsenosť, ktorá sa preplieta s cestou viery,“ uviedol florentský arcibiskup, kardinál Giuseppe Betori počas pohrebných obradov, ktoré sa konali 18. júna v Bazilike Santa Maria del Fiore vo Florencii – v meste, kde Franco Zeffirelli 12. februára 1923 aj prišiel na svet.

Možno práve renesančný genius loci jeho rodiska – jedného z najkrajších miest na svete - spôsobil, že mu spolu s krvou intenzívne koloval v žilách neuveriteľný cit pre krásu.

Akoby aj nie, keď patril medzi prapraprapríbuzných Leonarda da Vinci. Renomé a slávu si však vydobyl svojou vlastnou prácou.

Zeffirelli – meno, ktoré veľa hovorí
Franco Zeffirelli jednoducho žil tým, čo robil; akoby bol posadnutý precíznosťou, výtvarným stvárnením, detailom, intenzitou zážitku pre diváka. A naozaj, jeho filmom možno máločo vytknúť, nech sa na ne pozeráme z diaľky, alebo ich rozoberáme v detaile záber za záberom.

Pravdaže, nie každý sa v nich nájde; Zeffirelliho filmy sa stretli aj s kritikou, ale – ako by povedal klasik - predsa ich nemohli milovať všetci.

Jeden z najfamóznejších režisérov 20. storočia priniesol na strieborné plátna a televízne obrazovky vo veľkolepej sfilmovanej podobe Ježiša Nazaretského; príbeh svätého Františka Assiského a svätej Kláry; klasické diela svetovej literatúry z pera Williama Shakespeara vrátane Skrotenia zlej ženy, Romea a Júlie či Hamleta, ale aj román Charlotte Brontëovej Jana Eyrová.

Neopakovateľnou zeffirelliovskou atmosférou dýcha i čiastočne autobiografický film Čaj s Mussolinim. A svoju lásku k opere a obdiv k opernej dive Márii Callasovej, s ktorou sa osobne priatelil, zvečnil v snímke Callas Forever (2002) s Fanny Ardantovou a Jeremym Ironsom v hlavných úlohách.

Tu treba dodať, že Franco Zeffirelli patril k rešpektovaným operným režisérom na doskách, ktoré znamenajú svet – talianskymi počnúc cez európske až po americké.

Spolupracoval napríklad so slávnou Joan Sutherlandovou či s Placidom Domingom, ktorého obsadil aj do filmovej verzie Shakespearovho Othella (1986). V srdci Franca Zeffirelliho totiž mali popredné miesta dve záležitosti – opera a diela Williama Shakespeara.

No milióny ľudí na celom svete si získal a dojal veľkofilmami s náboženskou tematikou.

Ježiš Nazaretský
Film, ktorý vás zasiahne, ovplyvní a prinúti premýšľať. Dielo, ktoré nemožno označiť inak ako takmer dokonalé, lebo dokonalý je jedine Boh. A v tomto filmovom epose, pod ktorý sa Franco Zeffirelli v roku 1977 režisérsky podpísal, ide práve o Božieho Syna.

Postavu Ježiša Nazaretského v rovnomennej televíznej minisérii stelesnil anglický herec Robert Powell. Mal vtedy 33 rokov. Pravdaže, točilo sa dávno predtým, konkrétne v Maroku a Tunisku od septembra 1975 do mája 1976.

Miniséria mala premiéru 27. marca 1977, uviedla ju talianska televízia RAI; vo Veľkej Británii ju začali vysielať 3. apríla 1977. A bolo to s obrovským úspechom a sledovanosťou.

V istom zmysle stál na začiatku tohto eposu pápež Pavol VI., ktorý prijal na audiencii producenta Lewa Gradea. Pavol VI. mu gratuloval k seriálu o Mojžišovi s hercom Burtom Lancasterom. Na konci rozhovoru vraj pápež vyjadril nádej, že nasledujúci filmový projekt bude o Ježišovi.

Udalosti nabrali celkom rýchly spád – Lew Grade sa o tomto návrhu rozprával s predstaviteľmi televízie RAI. Slovo dalo slovo a réžiu projektu zverili Francovi Zeffirellimu, ktorý bol nielen veriacim, kresťanom katolíkom, ale z minulosti sa poznal s Pavlom VI., keď bol ešte milánskym arcibiskupom.

Dokonca sa Pavol VI. mal vyjadriť, že Ježiša Nazaretského by mal režírovať Franco Zeffirelli alebo nikto iný. Takže spokojnosť bola na všetkých stranách.
Hoci sa do hlavnej roly uvažovalo o áčkových hollywoodskych hviezdach Dustinovi Hoffmanovi či Al Pacinovi, prednosť dostal Robert Powell.

V ďalších postavách mu sekundovali herci zvučných mien: Olivia Husseyová ako Panna Mária, Anne Bancroftová ako Mária Magdaléna, Christopher Plummer ako Herodes Antipas, Michael York ako Ján Krstiteľ, Claudia Cardinale ako hriešnica...

Napriek tomu, že v roku 2004 prišla do kín Gibsonova dráma Umučenie Krista s Jamesom Caviezelom v hlavnej úlohe; mnohí z nás si pri spomienke o filmoch o Ježišovi vybavia ako prvé práve vychudnutú tvár Roberta Powella s nebesky modrými očami a tŕňovou korunou na hlave.

Powellovým očiam dali vyniknúť aj jemné zásahy filmových maskérov – vďaka použitiu očných liniek hercov pohľad je pre diváka prenikavý a až konfrontačný, akoby stál oproti nemu zoči-voči.

Hovorí sa, že Robert Powell pred scénou ukrižovania držal dvanásť dní prísnu diétu, jedol iba syr, aby pred kamerou pôsobil nielen asketickým dojmom, ale skutočne strhane, ba až zničene. Pritom Franco Zeffirelli podľa svojich slov chcel predstaviť postavu Ježiša ako nežného, citlivého a „obyčajného“.

Brat Slnko, sestra Luna
Celá jedna generácia dievčat a žien bola platonicky zamilovaná do herca Grahama Faulknera, ktorý dal v biografickej dráme Brat Slnko, sestra Luna (1972) filmovú podobu svätému Františkovi z Assisi.

Pravdaže, týkalo sa to aj slovenských diváčok, ktoré počas totalitného režimu sledovali film so zatajeným dychom a s miernym strachom, lebo všetko náboženské bolo vtedy nežiaduce.

Kritici vyčítali filmu Brat Slnko, sestra Luna, že je sladký a naivný, ale publikum plesalo. Doteraz ho fanúšikovia velebia ako naj-naj-naj filmovú verziu životopisu sv. Františka. Úžasnú popularitu si získali i pesničky, ktoré pre film skomponoval škótsky spevák a hudobník Donovan.

Ak ste nikdy nepocítili pravú radosť z videného, tak pri tomto filme ju určite pocítite. Ak ste nikdy pri filme neplakali, tak teraz istotne uroníte slzičku-dve. Dôvodov – teda scén – na to ponúka Brat Slnko, sestra Luna viac než dosť vrátane tej, keď Graham Faulkner ako svätý František z Assisi strihá Judi Bowkerovej (svätá Klára) vlasy.

Jana Eyrová
Láska, vášeň, oddanosť, dôvera, princíp morálnych hodnôt v protiklade k fyzickej príťažlivosti – to všetko ponúka film Jana Eyrová so Charlotte Gainsbourgovou a s Williamom Hurtom, o ktorom sa Franco Zeffirelli vyjadril, že bol najkomplikovanejším hercom, s akým pracoval.

Vo filmovej adaptácii z roku 1996 však obaja herci - Charlotte Gainsbourgová ako Jana Eyrová a William Hurt ako pán Rochester - podávajú nadštandardný herecký výkon verný literárnej predlohe.

Napriek tomu, že obsadenie Williama Hurta vyvolalo u niektorých fanúšikov románu nevôľu, hollywoodska hviezda sa s postavou Edwarda Rochestera popasovala veľmi dobre a vytvorila skvelý protiklad k fyziognómii Charlotte Gainsbourgovej i k jej stvárneniu Jany Eyrovej.

Vo filme sú ako dva ľudské diamanty, ktoré čaká najťažšie obrúsenie ich života. Kritici film pochválili a aj diváci majú toto Zeffirelliho dielo radi – dokazuje to sledovanosť jeho televíznych repríz.

Aj Shakespeare by zatlieskal
V roku 1967 sa Franco Zeffirelli podujal sfilmovať shakespearovskú klasiku Skrotenie zlej ženy a do hlavných úloh Kataríny a Petruchia nemohol obsadiť nikoho iného ako živelný a búrlivý manželský pár excelentných hercov - Elizabeth Taylorovú a Richarda Burtona.

Pôvodný plán bol však iný – Sophia Lorenová a Marcello Mastroianni. Liz Taylorová a Richard Burton však nakrúcanie podporili miliónom dolárov, pričom sa namiesto svojich zvyčajných vysokých honorárov dohodli iba na podieloch zo zisku. Stratoví rozhodne neboli. Navyše, podľa kritikov je toto Skrotenie zlej ženy najlepšou filmovou adaptáciou tejto komédie.

O rok neskôr sa režisér pustil do ľúbostného príbehu, aký azda ani nemá v dramatickej literatúre obdoby – do Romea a Júlie (1968). Tejto verzii by istotne zatlieskal aj William Shakespeare.

Pritom sa pred kamerou objavili vtedy mladučkí a neopozeraní herci – Olivia Husseyová a Leonard Whiting. Výsledkom je vyše dvojhodinová filmová romanca, pri ktorej ani súčasný divák, rozmaznaný rôznymi počítačovými trikmi a animáciami, nedýcha.

V Zeffirelliho Romeovi a Júlii je všetko v dokonalom súzvuku – „napätie“ či „prúdenie“ medzi oboma hlavnými hereckými predstaviteľmi, dialógy, kostýmy, kulisy a množstvo ďalších vecí, ktoré si na prvýkrát ani neuvedomíte.

Ak budete mať možnosť, pozrite si túto filmovú „story“ aj druhý, tretí či štvrtý raz.

Aj do tretice spomenieme Shakespeara – tentoraz Hamleta; Franco Zeffirelli v roku 1990 zveril postavu dánskeho princa Melovi Gibsonovi, ktorý bol vtedy hviezdou akčných filmov.

Práve Gibsonov výkon v Smrtonosnej zbrani zaujal Zeffirelliho natoľko, že herca vyslovene chcel do úlohy Hamleta. A tiež chcel režisér osloviť mladých divákov. Možno aj vďaka tomuto šikovnému ťahu sa štyristo rokov stará Shakespearova dráma úplne nestratila medzi akčnými trhákmi, na ktoré sa v tom čase húfne chodilo do kín.

Okrem Mela Gibsona treba vyzdvihnúť aj herečky - Oféliu stvárnila Helena Bonham Carterová a Gertrúdu filmová diva Glenn Closeová, ktorej obsadenie do Hamleta vyvolalo tiež rozruch, keďže bola známa z hollywoodskych trilerov ako Zubaté ostrie či Osudová príťažlivosť alebo z historickej drámy Nebezpečné známosti.

Hoci Zeffirelliho Hamlet sa stretol s rôznymi reakciami, zostáva filmovým spracovaním, ktoré netreba prejsť mlčaním už len preto, že tím Zeffirelli – Gibson odviedol poctivú prácu.